Symbolický hrob Anežky Hrůzovej

Miesto vraždy Anežky Hrůzovej s obrázkom Panny Marie Vyšehradskej

Hilsneriáda je označenie pre súdne procesy s rakúskym občanom židovského pôvodu Leopoldom Hilsnerom, obvineným z vraždy devätnásťročnej českej kresťanky Anežky Hrůzovej, a celospoločenskú diskusiu spojenú s týmito procesmi. Hilsneriáda bola spojená s najväčšími prejavmi antisemitizmu v Česku v priebehu 19. storočia. Do aféry významne zasiahol budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý verejne vystupoval najmä proti rozšírenej domnienke, že šlo o rituálnu vraždu.^[1]

Priebeh

Vražda a vyšetrovanie

Anežka Hrůzová (narodená 16. apríla 1879 vo Věžničke^[2]) bola devätnásťročná dievčina rímskokatolíckeho vyznania z dediny Malá Věžnička neďaleko Polnej. Pracovala v Polnej ako krajčírka. 29. marca 1899 odišla ako každý deň z práce, vracala sa po chodníku do Věžničky okolo lesa Březina,^[3] domov však už nedošla. Jej telo sa našlo po troch dňoch 1. apríla v lese Březina. Vrah ju najprv udrel zozadu do hlavy palicou a kameňmi, potom priškrtil povrazom a nakoniec jej rozrezal hrdlo ostrým nožom, telo ukryl do mladiny a zmizol.^[3] Mala roztrhané oblečenie, ale telo nejavilo známky znásilnenia – nemala pretrhnutú panenskú blanu. Príčinou smrti bolo vykrvácanie. Blízko miesta, kde sa našlo telo, boli stopy krvi. Mnohé zo stôp však zničil dav pri objavení.

Na základe nepriamych svedectiev bol z vraždy obvinený dvadsaťdva ročný, neveľmi inteligentný obyvateľ židovského geta v Polnej^[3] Leopold Hilsner (* 10. júla 1876^[4]), ktorý pochádzal z chudobnej rodiny a živil sa predovšetkým ako tulák a žobrák.

Vzhľadom na to, že sa telo našlo na Bielu sobotu 1. apríla ráno, našli ho počas pátracej akcie školopovinné deti,^[3] a Veľká noc toho roku pripadala na koniec židovského sviatku Pesach, znovu sa objavila nezmyselná stredoveká povera, že sa Anežka Hrůzová stala obeťou rituálnej vraždy, čomu mohol napomáhať i pitevný nález, ktorý tvrdil: Smrť nastala úplným vykrvácaním, ale množstvo zrazenej krvi, ktoré sa našlo na mieste, nezodpovedalo tomu, koľko jej musela stratiť.

Telo pochovali 4. apríla 1899 v Polnej na cintoríne pri kostole sv. Barbory za veľkej účasti verejnosti.^[3] Miesto vraždy a hrob Anežky Hrůzovej sa stali obľúbeným miestom spomienkových akcií antisemitov a neonacistov.^[5]

Súdny proces

Proces začal 12. septembra^[6] a ďalej prebiehal 16. septembra 1899^[7] na krajskom súde v Kutnej Hore. Vzbudil obrovský záujem médií a odohrával sa pred veľkým množstvom publika, ktoré bolo presvedčené o Hilsnerovej vine. Publikum sa nevošlo ani do súdnej siene a na vynesenie rozsudku čakalo pod oknami súdu. Súdny senát bol zložený z predsedu senátu dvorského sudcu Josefa Ježka a členov súdnej rady Františka Budecia a Václava Peška. Posúdenie viny obžalovaného spočívalo na dvanásťčlennej porote, v ktorej zasadli: Václav Vančura, roľník z Vrdov, Josef Mikolášek, mlynár z Toužic, Emil Javůrek, kupec z Kutnej Hory, František Jelínek, roľník z Malína, Václav Runčík, nadlesný z Hraběšína, Tomáš Oupeka, továrnik z Kutnej Hory, Václav Vondra, roľník z Močovic, František Prokeš, mlynár z Mladotic, František Müller, správca zo Žlebov, Josef Hrubý z Jelení, veľkostatkár z Červených Peček a František Štěrba, chemik z Peček, ako náhradníci aj Antonín Uher, roľník z Vrbčan a František Moravec, roľník z Hořan. ^[8] Významnú úlohu zohral právny zástupca matky zavraždenej, národovec a radikálny poslanec JUDr. Karel Baxa, neskorší pražský primátor a predseda Ústavného súdu. Štátnym zástupcom bol Antonín Schneider-Svoboda. Hilsnerovým obhajcom bol JUDr. Zdenko Auředníček. Na základe nepriamych dôkazov Hilsnera odsúdili za spoluúčasť na vražde na trest smrti. Sám Hilsner sa raz pod nátlakom spoluväzňov vo väzobnej väznici k vražde priznal a označil dvoch údajných spolupáchateľov, ale neskôr svoje priznanie odvolal. Účasť ďalších osôb sa nikdy pred súdom nepreukázala.

Dobová karikatúra porovnávajúca protagonistov hilsneriády a Dreyfusovej aféry

Na Hilsnerovu obranu sa ako jeden z mála postavil profesor Tomáš G. Masaryk, ktorý označil rituálnu vraždu za poveru a pozadie procesu označil ako antisemitské. Po jeho protestoch proti rozsudku a na základe ďalších znaleckých posudkov bol verdikt 25. apríla 1900 zrušený a kasačný súd vo Viedni vrátil prípad na nové pojednávanie.^[7] Veľká časť Masarykovych študentov aj spoločnosť sa mu za obhajobu posmievala a odsudzovala ho. Za prejavenú statočnosť si vyslúžil básničku „Zasloužil bys, Masaryčku, jít s Hilsnerem na houpačku!“^[3]. Masarykovi nešlo ani tak o samotného Hilsnera, o ktorom sa vyjadroval dosť s dešpektom^[9] (napr. v Hovorech z Lán), ale o to, aby sa celý prípad nevnímal ako rituálna vražda.

V novom procese na Krajskom súde v Písku v októbri 1900^[3] však Hilsnera obžalovali navyše zo spoluúčasti na vražde ďalšieho dievčaťa, Marie Klímovej z Horní Věžnice, ktorá zahynula pred viac ako dvoma rokmi. 14. novembra 1900 Leopolda Hilsnera znovu na základe nepriamych alebo údajne vymyslených svedectiev^[10] odsúdili za spoluúčasť na oboch vraždách na trest smrti obesením.^[7] Rozsudky však nekonštatovali ako motív vraždy náboženský motív, ale motív sexuálny (aj keď podľa lekárskych posudkov, ktoré mal súd k dispozícii, netrpel Hilsner žiadnou sexuálnou úchylkou).

Hilsner na slobode

V júni 1901 odpustil cisár František Jozef I.^[3] trest smrti cisárskou milosťou a Najvyšší súd mu preto trest zmenil na doživotný. 17. júna 1901 ho previezli z väznice v Písku do Prahy na Pankrác, kde bola mužská väznica. Po 18 rokoch vo väznení Hilsnera 24. marca 1918 s podlomeným zdravím^[7] prepustili na základe milosti, ktorú mu udelil Karol I., nikdy však nebol rehabilitovaný. Na slobode žil vo Veľkom Meziříči, Prahe a vo Viedni, kde sa v 20. rokoch živil ako podomový obchodník pod pozmeneným menom Heller,^[7] finančne ho podporovala viedenská židovská obec i prezident Masaryk.^[7] Zomrel vo veku 51 rokov v Rothschildovej nemocnici pravdepodobne na rakovinu hrubého čreva.^[7]

Pochybnosti o vine

Viacero autorov, okrem iných Jiří Kovtun a Bohumil Černý, dnes tvrdia, že dôkazy o Hilsnerovej vine neboli zďaleka postačujúce, a spochybňujú niektoré svedectvá.^[10] Existovali aj mnohé ďalšie podozrenia, kto by mohol byť vrahom Anežky (napríklad jej brat, ktorý sa s ňou deň pred vraždou pohádal, Hilsnerov spolubývajúci atď.), tieto obvinenia sa však pre nedostatok dôkazov nikdy nepodarilo preukázať.

Johan Hrůza, brat Anežky Hrůzovej, sa údajne na smrteľnej posteli v roku 1943 priznal k vražde svojej sestry. Dôvodom mala byť Anežkina žiadosť vyplatiť veno k jej chystanej svadbe, čím by prišiel o nemalú časť dedičstva.^[11]

Filmové spracovanie

Režisér Franz Köhler v roku 1919 o afére natočil celovečerný film Der Fall Hilsner - Případ Hilsner, v hlavnej úlohe sa objavil sám Hilsner.^[12]

V roku 2016 prípad sfilmovali českí režiséri Viktor Polesný a Václav Šašek ako Zločin v Polné.^[13]

Pesnička

Na túto tému vtedy vznikla aj ľudová odrhovačka:^[14]

Nekupujte u Židů,
cukr, kávu, mouku,
voni nám zavraždili
modrovokou holku.

Anežka Hrůzová
byla zavražděná,
vod Poldy Hilsnera
byla podřezaná.

Zeptejte se Sálusa,
jak ji táhli do lesa.
Sálus u ní vartu stál,
když jí Hilsner podřezal.

Zaujímavosti

Od roku 1996 sa MUDr. Petr Vašíček snaží o revíziu procesu a Hilsnerovu rehabilitáciu.^[7]

V polenskom Regionálnom židovskom múzeu je stála expozícia Případ Leopolda Hilsnera.

Na kvetnú nedeľu 28. marca 1999 slúžili polenský dekan Zdeněk Krček a profesor Tomáš Halík v dekanskom chráme Nanebovzatia Panny Marie svätú omšu za Anežku Hrůzovú pri príležitosti stého výročia od jej zavraždenia.^[15]

25. apríla 2002 Hilsnerovi vo Viedni na dome, v ktorom v 20. rokoch býval, odhalili pamätnú tabuľu.^[7]

Symbolický hrob

Nachádza sa na mieste nálezu tela Anežky Hrůzovej v lese Březina, je ho vidno z cesty medzi Polnou a Věžničkou. Ohraničujú ho kamene, nad nimi sa vypína drevený kríž. Na strome visí pamätná ceduľa pod svätým obrázkom. Je to jedna zo zástavok novo značeného náučného Klementovho chodníka.

Referencie

1. ↑ Černý (1968), s. 123–125
2. ↑ Matričný záznam o úmrtí a pohrebe
3. ↑ ^{a b c d e f g h} MUDROVÁ, Ivana. Kam značky nevedou III. a další podivuhodné cesty. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-891-4. Kapitola Hilsneriáda a jiné židovské příběhy, s. 147-155. (po česky)
4. ↑ Židovská matrika v Polné, kniha narodení 1869-1877, strana 196, riadok 586
5. ↑ Neonacisté hajlovali nad hrobem zavražděné Anežky Hrůzové . iDNES.cz, 2008-01-11, . Dostupné online.
6. ↑ Vražda v Polné. Národní listy, roč. 39, čís. 253, s. 1. Dostupné online. ISSN 1214-1240. (po česky)
7. ↑ ^{a b c d e f g h i} PRCHAL, Jan. Biografický slovník Polenska. Polná : Linda, 2002. ISBN 80-238-8985-0. Kapitola Hilsner Leopold, s. 45-46. (po česky)
8. ↑ Vražda v Polné před porotou kutnohorskou. Národní politika, 1899-09-12, roč. XVIII., čís. 253, s. 1-4. Dostupné online. (po česky)
9. ↑ Černý (1968), s. 125 cituje: „Je to ničema, který dávno patřil do polepšovny.“
10. ↑ ^{a b} ČERNÝ, Bohumil. Hilsneriáda (k 100. výročí píseckého procesu) - Vražda v Polné. Polná : Linda, 1999. ISBN 80-238-6060-7. Kapitola Hlásí se korunní svědek, Vypravěč bajek, s. 45-46,87-88. (po česky)
11. ↑ Hans Dieter Zimmermann: Zwei Prager Philosophen: Felix Weltsch und Tomas Garrigue Masaryk. In: Friedrich Battenberg et al. (Beiträge), Manfred Voigts (Hrsg.): Von Enoch bis Kafka. Festschrift für Karl E(rich) Grözinger zum 60. Geburtstag. Harrassowitz, Wiesbaden 2002, ISBN 3-447-04500-0, S. 324, online.
12. ↑ http://www.kzhp.cz/fgalerie/pripad-leopolda-hilsnera2008-02-02/big/2124.jpg
13. ↑ Zločin v Polné . ČSFD.cz, . Dostupné online. (po česky)
14. ↑ http://www.gentleman.cz/archiv/05/0929.htm
15. ↑ PLAŠIL, Filip. Historie děkanského chrámu Nanebevzetí Panny Marie v Polné. Polná : Nakladatelství Linda – Jan Prchal Polná, 2007. Kapitola Historie v datech, s. 57. (po česky)

Literatúra

• Přelíčení s Hilsnerem před porotou v Kutné Hoře pro vraždu v Polné - doslovný otisk stenografických protokolů. Praha 1899 dostupné online
• VAŘEJČKA, Roman: Hilsneriáda. Diplomová práce PedF MU Brno 2011 dostupné online
• ČERNÝ, Bohumil: Vražda v Polné; Magnet, Vydavatelství časopisu MNO, Praha 1968
• KOVTUN, Jiří: Tajuplná vražda, Případ Leopolda Hilsnera, Sefer 1994 ISBN 80-900895-9-3

Pozri aj

• Dreyfusova aféra – súdny proces s židovským dôstojníkom francúzskej armády Alfredom Dreyfusom v roku 1894

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hilsneriáda

Externé odkazy

• Bohumil Doležal, Masaryk a česká média IV.
• Jiří Kovtun, Sto let od vypuknutí aféry Leopolda Hilsnera
• Hilsneriáda by neměla být zapomenuta

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hilsneriáda na českej Wikipédii.