Explorer 1
vedecká družica
Prevádzkovateľ	Armáda Spojených štátov
Hlavní dodávatelia	Army Ballistic Missile Agency JPL
Družica	Zeme
Počet obehov	~56 000
Dátum štartu	1. február 1958, 03:47:56 UTC
Nosná raketa	Juno I
Kozmodróm	Atlantická raketová strelnica (LC-26A)
Trvanie misie	111 dní
Zánik	31. marec 1970
COSPAR ID	1958-001A (4)
Hmotnosť	13,9703 kg
Elementy dráhy
Epocha	58-02-01.2
Veľká polos	7 832,2 km
Excentricita	0,139849
Inklinácia	33,24°
Apoapsida	2 548 km
Periapsida	356 km
Doba obehu	114,8 minút
Kozmonautický portál

Explorer 1 (oficiálne Satellite 1958 Alpha) bola prvá družica vypustená Spojenými štátmi. Štart sa uskutočnil 1. februára 1958 o 03:47:56 svetového času zo štartovacieho komplexu LC-26A na Atlantickej raketovej strelnici na Cape Canaveral na Floride. Nosnou raketou bola Juno I, ktorá bola vyvinutá zo suborbitálnej rakety Jupiter-C. Tesne pred ním, 4. októbra 1957, bola vypustená sovietska družica Sputnik 1 a 3. novembra 1957 družica Sputnik 2.

História

Tvorcovia Explorera 1 držiaci model sondy

Hlavným vedeckým prístrojom na Exploreri 1 bol detektor kozmického žiarenia tzv. Geigerov-Müllerov počítač navrhnutý na meranie radiácie na obežnej dráhe Zeme. Tento experiment vedený doktorom James Van Allen z Univerzity v Iove odhalil oveľa menšie množstvo kozmického žiarenia ako sa očakávalo. Van Allen si myslel, že prístroj sa mohol nasýtiť veľmi silnou radiáciou z pásu nabitých častíc zachytených magnetickým poľom Zeme. Existencia týchto radiačných pásov bola potvrdená iným americkým satelitom vypusteným o dva mesiace neskôr, a podľa ich objaviteľa boli pomenované ako Van Allenove pásy.

Charakteristika

Explorer 1 krúžil okolo Zeme na elipsovitej obežnej dráhe, v najbližšom bode bol vzdialený 354 km (220 míľ) a v najvzdialenejšom 2515 km (1563 míľ). Jeden oblet mu trval 114,8 minúty a za deň spravil 12,54 obletov. Satelit bol 203 cm dlhý (80) a 15,9 cm široký (6,25) v priemere a vážil 14 kg (30,8 libier). Explorer 1 uskutočnil svoje prvé vysielanie 23. mája 1958. Po viac ako 58000 obletoch 31. mája 1970 vstúpil do atmosféry a zhorel.

Konštrukcia

Prierez sondou Explorer 1

Družica bola vybavená detektorom kozmického žiarenia, vnútorným tepelným senzorom, troma vonkajšími tepelnými senzormi, nosovým kužeľovitým tepelným senzorom, mikrometeoritovým nárazovým mikrofónom a prstencom prístrojov mikrometeoritového poškodenia. Informácie z týchto prístrojov boli posielané na Zem 60-miliwatovým vysielačom pracujúcim na 108,03 MHz a 10-miliwatovým vysielačom pracujúcim na 108,00 MHz. Vysielacie antény boli zložené z dvoch laminátových spojených antén v tele satelita a štyroch ohybných výhonkov, ktoré tvorili ohybnú anténu. Otáčanie satelita okolo svojej dlhej osi udržovalo tieto ohybné výhonky natiahnuté. Vonkajší povrch prístrojovej časti bol natretý striedalo pásmi bielej a tmavozelenej, čo satelitu poskytovalo pasívnu kontrolu teploty. Proporcie svetlých a tmavých pasov boli použité na základe štúdií o intervaloch striedania svetla a tmy založených na štartovacom čase, trajektórii, obežnej dráhe a náklone. Elektrický pohon bol zabezpečený ortuťovýmí ^[1] nikel-kadmiovými batériami, ktoré tvorili približne 40 % užitočnej hmotnosti družice. Tieto batérie zabezpečovali energiu pre vysokoprúdový vysielač 31 dní a pre nízkoprúdový vysielač 105 dní.

Štart rakety Jupiter C s Explorerom 1, 1. február 1958

Multimédia

• Časť signálu odoslaného sondou Explorer 1

Referencie

Zdroj

• http://www-spof.gsfc.nasa.gov/Education/wexp13.html prístup 1.8.2008
• http://www.nasa.gov/mission_pages/explorer/explorer-overview.html prístup 1.8.2008
• http://history.nasa.gov/sputnik/expinfo.html prístup 1.8.2008

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Explorer 1