Drnava
Dernő (maďarsky) Dernau (nemecky)
obec
Historický objekt železiarne
Štát	Slovensko
Kraj	Košický kraj
Okres	Rožňava
Región	Gemer
Vodný tok	Čremošná
Nadmorská výška	376 m n. m.
Súradnice	48°38′20″S 20°39′18″V / 48,638889°S 20,655000°V / 48.638889; 20.655000
Rozloha	26,9 km² (2 690 ha) [1]
Obyvateľstvo	696 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	25,87 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1364
Starosta	Tibor Balázs[3] (nezávislý)
PSČ	049 42
ŠÚJ	525642
EČV (do r. 2022)	RV
Tel. predvoľba	+421-58
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Drnava
Webová stránka: obecdrnava.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Drnava je obec na Slovensku v okrese Rožňava.

Polohopis

Nachádza sa 12 km od Rožňavy smerom na Košice. Má 719 obyvateľov (k 31. 12. 2015), žijú tu obyvatelia maďarskej, slovenskej a rómskej národnosti. Drnava je obklopená vrchmi, z ktorých je najväčší Drienovec, ktorý bol v roku 2002 vyhlásený za chránenú oblasť Slovenského krasu.

V minulosti to bola banícka obec, kde sa spracovávalo železo. Je známa aj tým, že sa tu vyrobili oká na známy Reťazový most v Budapešti.

Neďaleko sa nachádza aj Zádielska tiesňava.

Prírodné podmienky

Drnava leží v doline Čremošná v Slovenskom rudohorí. V Slovenskom krase na Hornom vrchu sa nachádza vápencový krasový tvrdoš Drieňovec (804 m n. m., štátna prírodná rezervácia od 30. 04. 1984) s rozlohou 186 ha. Je bohatý na výskyt zriedkavých druhov rastlín a živočíchov. Na Drieňovci sa nachádza Veterná priepasť, jej ústie leží na východnom okraji vrchu niekoľko desiatok metrov pod vrcholom. Priepasť sa začína na povrchu pretiahnutým závrtom. Z neho vedie niekoľko metrov dlhá puklinovitá chodba do vlastnej priepasti. Celú dutinu vytvárajú jednoduché puklinové priestory. Najväčšia šírka priepasti, ktorá vznikla prevažne leptaním vody, je 25 mm. Na utváraní priestorov sa v menšej miere podieľalo i rúcanie balvanov, ktoré sa miestami zaklinovali a vytvorili v priepasti niekoľko stupňov. Šachty priepasti prikrášľujú kaskádovité sintrové polevy, záclony a rôzne stalaktity. Zvlášť bohaté sú vo väčších hĺbkach. Veterná priepasť bola podľa odhadov pokladaná za jednu z najhlbších priepastí, jej hĺbku odhadli na 185 m. Až prvý zostup jaskyniarov v roku 1956, vedených F. Skřivánkom, určil jej presnú hĺbku na 120 m.

Zaujímavosťou je povesť, podľa ktorej pred Tatármi utekajúcemu Belovi IV. ako prvá zastávka na oddych poslúžila pevnosť nachádzajúca sa na Drieňovci, posilnená balvanmi a kameňmi. Na mieste pevnosti sa vraj našli šípy a oštepy.

Dejiny

Obec sa rozprestiera v údolí rieky Čremošná, obklopená vrchmi Haršaš, Drienovec, Bukovec, Pipitka a Čertovým hradom. Vznikla v 13. – 14. storočí ako banská osada pod názvom Dewrnev neskôr Dernawa, Drňany, Dernau až do dnešného názvu Dernő teda Drnava.

Obec patrila k Turnianskej župe až do roku 1881, kedy bola pripojená k Gemersko-malolehotskej župe. Osada sa po prvýkrát spomína v písomnostiach z roku 1364. Patrila k hradnému panstvu Krásna Hôrka najprv rodu Bubekovcov a od 16. storočia upraviť | upraviť zdroj

Železiarstvo zohralo v dejinách obce významnú úlohu. V roku 1730 boli v Drnave dve pece v správe Andrássyovcov. V rokoch 1804–1805 boli v obci štyri pece a štyri hámre vo vlastníctve Štefana Andrássyho.

V roku 1804–1805 navštívil železiareň saský odborník E. Becker. Matka Juraja Andrássyho Mária Festichová postavila v roku 1817 prvú vysokú pec a súčasne päť skujňovacích vyhní a tri hámre. Písomnosti ďalej uvádzajú, že začiatkom 19. storočia tu pracovali štyri pece a štyri hámre, namiesto ktorých roku 1821 postavil gróf Juraj Andráši pec vysokú 12,64 m a nechal k nej zo Sliezska (Gleiwitz) doviesť valcové/piestové dúchadlo.

Anglický technik John Paget, ktorý v roku 1835 precestoval celé Uhorsko a navštívil aj Drnavu, vyslovuje obdiv nad jej vybavením. Vyrábalo sa v nej surové železo, ktoré sa skujňovalo pudlovaním, liatinové odliatky odlievaním priamo z vysokej alebo kuplovej pece a opravované strojové súčiastky. Gróf Andrássy zveľaďoval podnik na základe poznatkov získaných v rámci študijných ciest v zahraničí. Do zahraničia vysielal aj vlastných technikov, aby si osvojili nové metódy. Dvoch hámorníkov dal vyučiť na vlastné náklady v Nemecku, kde ich pobyt trval dva roky. Dobré výsledky zaregistrovali v prevádzkárni zlievárne, zriadenej roku 1838. Jej výrobky rozširoval v Pešti veľkoobchodník Lipót Grossinger. Výrobky nachádzali odbyt aj v Košiciach, Debrecíne, v okolí Tokaja, v Segedíne a Sedmohradsku. Zlievareň sa zameriavala najmä na výrobu veľkých odliatkov určených pre stavebníctvo a priemyselné účely.

V roku 1845 pracovalo v podniku 225 zamestnancov. Z nich bolo 145 Maďarov, 56 Nemcov a 45 Slovákov. Dobré meno získala zlieváreň, keď jej odliatky (nosné stĺpy, liatinové vráta) určené pre Reťazový most nad Dunajom medzi Pešťou a Budínom po vykonaní prísnych technických skúšok vyhoveli zahraničnej konkurencii. Spracúvali železo dovezené z Anglicka.

Po revolúcii v roku 1848 došlo k ďalšiemu rozvoju podniku. Okrem bežných zlievárenských výrobkov tu vyrábali napr.: rozličné sporáky, platne, nádoby, kotle, závažia, súčiastky do hodín a od začiatku 60. rokov 19. storočia a najmä v druhej polovici desaťročia aj železničné kolesá. Súčasťou výrobného programu boli aj drobné predmety potrebné v zámočníckych dielňach, ako skrutky, strojové súčiastky a pod., ďalej zariadenie pre papierne (napr. v Slavošovciach) cukrovary, mlyny, pekárne a iné podniky, kvalitné potrubie na vodu a paru pod vysokým tlakom. V roku 1852 bola postavená ďalšia vysoká pec a vtedy už pracovali aj štyri pudlovacie pece, jedna kuplová pec a zlievareň.          

Zlieváreň za zlievárenské výrobky dostala Veľkú cenu na výstave v Pešti v roku 1846. V roku 1855 na priemyselnej výstave v Paríži udelili továrni medailu 2. stupňa. Železiareň sa zúčastnila aj na priemyselnej výstave v Košiciach r. 1857 a na krajinskej výstave v Budapešti r. 1885, kde získala Veľkú cenu za konkurenčnú schopnosť.

V roku 1840 bola Jurajom Andrássym založená tzv. bratská pokladnica. Robotníci do pokladnice prispievali z každej zarobenej zlatky jeden grajciar a za to im pokladnica poskytovala liečenie a lieky. V prípade úmrtia sa poskytol jednorazový príspevok ako pohrebné. Iba v r. 1867 v niekoľkých prípadoch vyplatili jednorazový príspevok vdovám a sirotám aj mimo pohrebného. Podporu v chorobe nevyplácala, takže úlohy bratskej pokladnice plnila len čiastočne.

U zlievačov boli časté a vážne prípady ochorenia reumatizmom. Ak to povolila správa Andrássyho panstva, z bratskej pokladnice sa poskytovali peniaze i na kúpeľnú liečbu. Pracovný čas bol prakticky neobmedzený. Napr. tlčiari železnej rudy avápenca pracovali od ráno do večera a boli platení podľa množstva vykonanej práce. Mzdy boli o niečo vyššie než na Spiši. Napriek tomu bolo postavenie robotníkov ťažké a boli nútení pracovať i na malom poli či už na vlastnom prenajatom od statkára. Robotníkom pracujúcim v železiarni sa prideľoval do používania kus pôdy za určitý peňažný poplatok, ktorý vyberal správca. Úradníci okrem platov mali vždy svoj určený deputát, ktorý pozostával z obilia, strukovín, palivového dreva, vína, soli a pod. Deputát dostávali takisto aj majstri a hámorní čeľadníci. Na sviatok Vstúpenia dával majiteľ všetkým robotníkom pohostenie.

Železiareň potrebovala aj veľké množstvo drevného uhlia, ktoré vypaľovali uhliari v okolitých lesoch. Stopy po pálení uhlia sa tu nachádzajú dodnes a svedčia o tom aj chotárne názvy ako napr. Szénhely (Sénhej).

Po smrti Juraja Andrášiho dal nový užívateľ gróf Andráši v roku 1894 železiareň do prenájmu nemeckým podnikateľom Sárkányovi a Sochneiderovi, ktorí založili firmu Spoločnosť nájomcov drnavskej železiarne. Od roku 1900 prevzala prenájom sama Rimavskomuránska spoločnosť. V roku 1908 sa podstatne obmedzila výroba a železiareň bola zatvorená v roku 1915.        

Baníctvoupraviť | upraviť zdroj

Prvými banskými podnikateľmi, ako to uvádzajú dokumenty, boli rožňavskí, smolnícki a gelnickí baníci, ktorí v 17. a 18. storočí pod Pipiťkou a na území Pače kutali a dobývali medené a strieborné rudy. Mohutné prepadliská a odvaly, najmä po Pipiťkou, svedčia o tejto starodávnej baníckej činnosti. Baníctvo na tomto území nemalo predtým takmer žiadny význam. Ťažba železných rúd sa obmedzila len pre potreby panstva. Obrat nastal iba v roku 1825, po vystavaní na tú dobu modernej železiarne.

V roku 1894 boli na území obce nasledovné železorudné bane – Karoly, Francziska, Cajetama, Dénes, Rebeka, Clemens, Erzébet, Arnold, Lajos, Irma, Ferdinand, Nathália, Anna, Rudolf, Boldizsár, Géza, Imre, Hedvig. Ich majiteľom bol gróf Dionýz Andráši, ktorý dal bane do prenájmu. Prvým nájomníkom bola spoločnosť Dernoi vasgyár berlo tarsulat, od roku 1898 spoločnosť Unio a nakoniec do roku 1945 Rimamuránska spoločnosť.

Rimamuránska spoločnosť pokračovala v otvárkových prácach na hlavnej žile Dénes. Počas I. svetovej vojny sa rozvoj ťažby spomalil. Roku 1929 bola zriadená samostatná závodná správa a baňa v Drnave sa stala samostatnou organizačnou jednotkou. V roku 1935 sa začala ťažba na ložisku Dénes. Výstavbou úzkokoľajového spojenia dvoch hlavných revírov Drnavy a Malého vrchu a výstavbou lanovky medzi Malým vrchom a Rožňava Baňou v rokoch 1940 – 41  sa vytvorili podmienky k zintenzívneniu ťažby. Počas okupácie bol závod Drnava a okolie priradený k Maďarsku, čím však nebol ohrozený chod prevádzky. V r. 1945 boli bane pričlenené k národnému podniku Železorudné bane. V roku 1950 zomreli v bani dvaja robotníci chybou banského majstra, ktorý zle uložil výbušniny. Napokon v roku 1965 podnik pre nedostatok zásob baňu zatvoril.                              

Kultúra a zaujímavostiupraviť | upraviť zdroj

Pamiatkyupraviť | upraviť zdroj

• Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so segmentovo ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z roku 1779. Pôvodne išlo len o jednoduchý kostol so slamenou strechou, bez veže. Obnovený bol v roku 1839. V tom istom roku, na deň sv. Mikuláša, bol vysvätený. Ďalšou obnovou prešiel v roku 1897, kedy bola k nemu pristavená veža. Naposledy bol interiér chrámu kompletne obnovovaný v roku 2000.^[4] Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Nad vstupom je murovaná empora, arkádovite sa otvárajúca do lode. Nachádza sa tu renesančno-baroková kazateľnica z konca 17. storočia, voľná ľudová socha Madony z 19. storočia a socha sv. Mikuláša, patróna tunajších baníkov, ktorý je súčasťou hlavného oltára. Toto dielo darovala obci II. grófka Andrášiová (prvé meno obecná kronika neuvádza) a dosiaľ nie je známe, kto je jeho autorom. I tento obraz bol v roku 2000 reštaurovaný. Fasády kostola sú hladké okrem veže, ktorá je členená lizénovými rámami a pilastrami a ukončená trojuholníkovými štítmi s tympanónmi a ihlancovou helmicou.

• Kaštieľ Štefana Andrášiho, dvojpodlažná barokovo-klasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika s manzardovou strechou z konca 18. storočia. Objekt bol upravovaný v 20. storočí. Na začiatku 20. storočia slúžil ako úradnícky byt, potom ako škola. Neskôr sa tam nachádzali dielne na šitie odevov, v súčasnosti je nevyužitý. Kaštieľ má po necitlivých úpravách po druhej svetovej vojne hladké fasády s nevhodnými švorcovými oknami.

• Budova železiarní, technická pamiatka z 19. storočia. Ide o dvojpodlažný objekt na pôdoryse tiahleho obdĺžnika s polovalbovou strechou. Fasády železiarne sú členené slepými arkádami nesenými pilastrami. Výroba železa tu fungovala v rokoch 1817 až 1915.^[5]

• 

  Historický objekt železiarne

• 
• 
• 

  Vysoká pec v roku 1935

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Zdrojeupraviť | upraviť zdroj

• KRAJŇÁK, Marek: História obce Drnava stredoškolská odborná činnosť. Nižná Slaná: SOU Dobšiná, 2005.
• Kronika obce Drnava
• Štátny archív v Košiciach – pobočka Rožňava
• Banícke múzeum Rožňava

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka obce
• Rožňava a okolie- turistické atrakcie v obci