Dejiny esperanta začali nápadom Ludwika Lejzera Zamenhofa vytvoriť medzinárodný pomocný jazyk.

Vznik esperanta

Zamenhof sa narodil v Białystoku, národnostne veľmi zmiešanom meste. Obyvatelia žili v neustálom nepriateľstve, spoločenské a národnostné roztržky boli na dennom poriadku. To priviedlo Zamenhofa na myšlienku, že ak by si ľudia rozumeli tak by sa stýkali priateľsky a v mieri. Už ako študent gymnázia sa zaoberal myšlienkou vytvoriť medzinárodný jazyk pre dobro ľudstva a ku koncu svojho štúdia v roku 1878 bol jeho projekt Lingwe uniwersala prakticky hotový. Zamenhofov otec, učiteľ jazykov, považoval túto prácu za márnu a utopistickú a teda zničil rukopis, ktorý mu jeho syn zveril. Počas svojho štúdia zdravovedy v Moskve a Varšave v rokoch 1879 – 1885 opäť začal pracovať na svojom jazykovom projekte. Počas šiestich rokov ho skúšal na praktických záležitostiach, napríklad na prekladoch literatúry, opravoval a vylepšoval až ho nakoniec v roku 1887 vydal pod pseudonymom dr. Esperanto (Dr. Dúfajúci) v knihe Lingvo Internacia (Medzinárodný jazyk). Neskôr používatelia tohto jazyka tento jazyk premenovali podľa tohto pseudonymu.

Prvé opravy

Od používateľov jazyka dostal Zamenhof stovky nadšených a súhlasných listov ale aj rady a návrhy na zmeny. Zamenhof si tieto návrhy zaznamenával a v roku 1894 ich začal uverejňovať v prvom esperantskom časopise Esperantisto, ktorý vychádzal už od 1889 v Norimbergu. Vydávanie časopisu umožnil L. Einstein, nemecký novinár, jeden z najoddanejších a idealistických spolupracovníkov dr. Zamenhofa. Einstein svojimi brožúrami a článkami položil základ esperantského hnutia v Nemecku. Z ďalších finančných problémov zachránil časopis H. Trompeter, nemecký zememerač, ktorý zabezpečil všetky výdavky s vydávaním časopisu. V tomto časopise dal Zamenhof dvakrát hlasovať o návrhoch na zmeny v jazyku, väčšina však hlasovala proti zmenám a priala si aby jazyk ostal bez zmien. Po hlasovaní skončili všetky jazykové otázky, s nimi aj neplodná doba a začala doba voľného rozvoja.

Rozvoj esperanta

Roku 1912 sa dr. Zamenhof počas ôsmeho Svetového kongresu esperanta vzdal svojej oficiálnej úlohy v esperantskom hnutí. Desiaty kongres sa mal uskutočniť roku 1914 v Paríži, prihlásilo sa naň skoro 4 000 ľudí, ale začínajúca sa svetová vojna ho znemožnila a Zamenhof sa do svojej vlasti dostal len okľukou cez Škandináviu.

Po prvej svetovej vojne

Po prvej svetovej vojne vzbudila túžba po miery nové nádeje a esperanto sa pozoruhodne šírilo. Prví povojnový kongres sa konal v Haagu v roku 1920. V roku 1921 sa konal 13. svetový kongres v Prahe s účasťou skoro 3 000 ľudí z 35 krajín. V roku 1929 bolo v novom viedenskom hrade otvorené Esperantské múzeum ako súčasť Rakúskej národnej knižnice. Jeho zakladateľom a vtedajším riaditeľom bol H. Stefner.

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Historie esperanta na českej Wikipédii.