Abwehrgruppe 218, známa aj pod krycím menom Edelweiss (Plesnivec) alebo Kampfgruppe Edelweiss, bola nacistická protipartizánska jednotka pôsobiaca počas 2. svetovej vojny na území Slovenska. V období od septembra 1944 do apríla 1945 to bola najaktívnejšia nemecká protipartizánska jednotka na Slovensku pôsobiaca v súčinnosti s Einsatzkomando 14. Sídlo jednotky bolo v Žiline a Kremnici. Mala približne 300 členov a jej veliteľom bol major Erwein von Thun-Hohenstein. Veliteľom slovenského oddielu, ktorý mal približne 130 členov, bol od 15. decembra 1944 Ladislav Nižňanský. Slovenská časť jednotky formálne podliehala vtedajšej slovenskej vláde. V priebehu asi 50 represívnych akcií na strednom a západnom Slovensku zavraždili príslušníci Edelweiss vyše 300 ľudí (väčšinou civilistov) a asi 600 zajatcov odovzdali Nemcom.^[1]

Organizácia

Jednotka Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ mala asi 300 mužov v 4 oddieloch^[2]:

• tzv. partizánsky oddiel, asi 25 mužov pod priamym velením majora Erweina von Thun-Hohensteina, ktorý velil aj 25 člennej jednotke bývalých partizánov.
• tzv. ruský (kozácky) oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa (nemecky Waffen-Oberscharfűhrer) Berlisova
• tzv. kaukazský oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa Chana
• tzv. slovenský oddiel, asi 131 mužov pod vedením kapitána Nižňanského. Slovenská časť jednotky formálne podliehala vtedajšej slovenskej vláde.^[3]
  • 1. čata Tomík Ján (*26.10.1897)
  • 2. čata Maťko Karol (*1.1.1912)
  • 3. čata Hodas Pavol (*16.12.1908)
  • 4. čata Gúrsky Bartolomej (*26.8.1923)

Vznik, výzbroj a sídlo

Vytvorením protipartizánskej jednotky bol v septembri 1944 vo Viedni poverený skúsený dôstojník major Erwein von Thun-Hohenstein. Thun-Hohenstein mal už predtým skúsenosti s vytváraním podobných jednotiek na území ZSSR, pôsobil tiež v jednotke Abwehru Brandenburg. Protipartizánska jednotka niesla krycí názov Edelweiss (nemecký názov kvetu plesnivec alpínsky). Veliteľmi oddielov jednotky boli nemeckí dôstojníci oddielov Brandenburg. Thun-Hohensteinov zástupca bol kapitán König. Mužstvo tvorili rôzne národnosti občania ZSSR, Ukrajinci, príslušníci kaukazských národov, Nemci a Slováci (občania Slovenskej republiky). Slováci pridelení k jednotke boli dobrovoľníkmi vybranými spomedzi bývalých príslušníkov Špeciálnej jednotky Slovenskej pracovnej služby (trojmesačné dobrovoľnícke pracovné nasadenie). Slovenský oddiel mal pôvodne asi 220 mužov. Jednotka sa formovala v posledných septembrových dňoch roku 1944 v Nemcami okupovanej Žiline. Slovenský oddiel najprv viedol strážnu službu pri Budatíne a budoval zákopy pri Varíne, neskôr výcvik smeroval k protipartizánskej službe, najmä nácviku prečesávania lesov a nočných poplachov. Slovenský oddiel bol za súčasť Abwehrgruppe 218 prijatý po úspešných protipartizánskych akciách v priestore Počúvadlo a Jabloňovce-Nová Baňa v druhej polovici 1944^[4].

Slovenský oddiel robil protipartizánske akcie už v novembri 1944, no oficiálne sa pričlenili k Edelweissu až v decembri 1944. Stále oporné stanovište mala skupina v Žiline, no v decembri 1944 už^[5] sídlom jednotky boli kasárne vybudované v Kremnici v roku 1935^[6], ktoré od roku 1957 slúžia ako psychiatrická liečebňa^[7], dnes ako Psychiatrická nemocnica Prof. Matulaya v Kremnici^[8]. 15. decembra 1944 prebral po Martinovi Kaniokovi velenie slovenského oddielu Ladislav Nižňanský, ktorý skladal prísahu fúhrerovi v Kremnici.^[5]

Príslušníci Abwehrgruppe 218 boli dobre vyzbrojení a vybavení. Používali výzbroj nemeckej, československej a sovietskej výroby. Nosili nemecké aj slovenské uniformy. Väčšina mužstva bola vyzbrojená československými puškami vz. 24 menej nemeckými Kar98k. Vojaci boli vyzbrojení aj granátmi a niesli mnoho podporných zbraní, vrátane relatívne veľkého počtu guľometov. Jednotka mala aj mínometnú čatu.

Protipartizánske akcie

Do polovice marca 1945 Abwehrgruppe 218 uskutočnila asi 50 akcií proti povstalcom. Medzi najznámejšie akcie jednotky patrí útok na partizánmi vyprázdnené dediny Kľak (21. januára 1945) a Ostrý Grúň (24. januára 1945). Tieto prepady, pri ktorých došlo k brutálnym masovým vraždám civilného obyvateľstva sú považované za jedny z najbrutálnejších nacistických protipartizánskych akcií na území Slovenska.^[9] Medzi významné akcie jednotky patrilo aj zajatie príslušníkov styčných misií západných Spojencov OSS pod vedením poručíka Jamesa Holt Greena a SOE majora Johna Sehmera 26. decembra 1944 v oblasti Veľkého boku v Nízkych Tatrách. Za túto akciu bolo velenie jednotky zvlášť pochválené H. Himmlerom. Ďalšou známou akciou bol prepad partizánov 2. čs. partizánskej brigády 27. februára 1945 v okolí Lubiny, pri ktorom padol veliteľ partizánskej brigády Miloš Uher.

Ústup a porážka

V dôsledku postupu sovietskych, československých a rumunských vojsk bol oddiel stiahnutý smerom na Makov. V jednotke sa množili dezercie, najmä Slovákov. Väčšina Slovákov chcela zostať v krajine a vrátiť sa do svojich domovov, zatiaľ čo Nemci a príslušníci národov ZSSR ustupovali rozhodnutí vzdať sa západným Spojencom. Koncom apríla 1945 sa jednotka presunula do Vsetína, kde spolu s ďalšími nemeckými jednotkami začala ústup smerom na Olomouc-Tábor a napokon 5. mája došla do Českých Budějovíc. Tu bol major Thun-Hohenstein 9. mája 1945 zajatý sovietskymi jednotkami a 12. februára 1946 popravený guľkou do tyla v maďarskom Šoproni.

Súvislosti

Koncom roku 1944 bol Otto Skorzeny poverený vytvorením takzvaných stíhacích zväzov SS (SS-Jagdverbänd). Tieto zvláštne oddiely mali uskutočňovať protipartizánske akcie a rôzne druhy sabotážnych akcií za nepriateľskými líniami. Na Slovensku a Morave od jari 1945 pôsobil stíhací zväz SS Juhovýchod. Jeho súčasťou bola stíhacia skupina SS Slovensko, ktorá sa skladala z jednotiek okrem Abwehrgruppe 218- Edelweiss z podobných oddielov: SS-Jagdgruppe 232 Slowakei známa ako „Josef“ a oddiel „Schneewitchen“.^[10]

Činnosť Edelweissu, ktorého väčšinu tvorili bývalí bielogvardejci a vlasovovci, ale aj zajatí slovenskí povstaleckí vojaci a partizáni, pozostávala najmä z výzvednej činnosti – dostať sa medzi partizánov a ilegálnych pracovníkov a potom ich likvidovať.^[11] Abwehrgruppe 218 si na tento účel udržiavala sieť informátorov.^[5] Aj samotný Nižňanský sa najprv zapojil do SNP, padol do nemeckého zajatia a potom aktívne kolaboroval s nacistami.

Nižňanského prípad bol v neprítomnosti v roku 1962 riešený Okresným súdom v Banskej Bystrici. V procese zohralo úlohu aj svedectvo očitých svedkov. V procese proti Nižňaskému v roku 2001 bol jediným svedkom ochotným proti nemu svedčiť Ján Repašský^[12], ktorý tvrdil, že Nižňaský sa osobne podieľal na zločinoch spáchaných v Kľaku a Ostrom Grúni. Nižňanský bol odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. 24 slovenských vojakov Edelweiss bolo v rokoch 1962 a 1963 odsúdených na 12–15 rokov väzenia. Vtedy dostal Repašský trest 8^[12] alebo 9 rokov,

Referencie