Štefan Čáni
slovenský dôstojník, plukovník útočnej vozby
Narodenie	12. február 1900 Báčsky Petrovec, Srbské kráľovstvo
Úmrtie	20. máj 1968 (68 rokov) Bratislava, ČSSR
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak
Rodičia	Samuel Čáni, Ľudmila, rod. Migrová
Biografický portál

Štefan Čáni (* 12. február 1900, Báčsky Petrovec, Srbsko  – † 20. máj 1968, Bratislava, Česko-Slovensko) bol vojak, česko-slovenský a slovenský dôstojník, plukovník útočnej vozby (plukovník tankového vojska). Po vypuknutí Slovenského národného povstania mal ako referent útočnej vozby na Veliteľstve 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku na starosti formovanie tankových a protitankových jednotiek a stavbu pancierových vlakov.

Mladosť a štúdiá

Štefan Čáni sa narodil do rodiny bankového podúradníka. V rokoch 1906- 1911 navštevoval ľudovú školu s vyučovacím jazykom slovenským v Ružomberku a v rokoch 1912 – 1918 absolvoval štúdiá na Klasickom piaristickom gymnáziách v Ružomberku a posledný ročník na Štátnom gymnáziu v Novom Sade.^[1]

1. svetová vojna

Začiatkom marca 1918 nastúpil ako jednoročný dobrovoľník u 16. pešieho pluku v Apatine, neďaleko Somboru, kde od 15. marca do 25. augusta 1918 absolvoval Školu dôstojníkov pechoty v zálohe. Dňa 26. augusta ho vo funkcii veliteľa družstva odvelili do Pécsu. Dňa 12. augusta 1918 bol menovaný na šikovateľa. Od 13. augusta do prvej polovice novembra 1918 vo funkcii veliteľa čaty 16. pešieho pluku na južnom fronte v Albánsku.

V česko-slovenských ozbrojených silách

Po vzniku Československa sa od 1. januára 1919 sa v Ružomberku prihlásil do dobrovoľníckej jednotky česko-slovenského domáceho vojska Pluku Slovenskej slobody. V jednotke zotrval vo funkcii veliteľa čaty až do jej rozpustenia na konci marca 1919. Od apríla do júla 1919 sa zúčastnil bojov o Slovensko proti maďarskej Červenej armáde.

Dňa 1. augusta 1919, ako veliteľ čaty hraničiarskeho práporu 8 v Šahách bol menovaný na ppor.

Ďalšie pôsobiská

• Od 1. mája 1921 do 31. júla 1924 - peší pluk. 28 „Tyrša a Fügnera“ v Prahe.
• Od začiatku augusta 1924 pôsobil ako mladší dôstojník cvičnej roty u práporu útočnej vozby v Miloviciach.
• Od roku 1926 do konca marca 1931 v Miloviciach pôsobil vo funkcii veliteľa čaty Obrnených automobilov 1. roty a súčasne aj vo funkcii plynového dôstojníka práporu útočnej vozby.
• Od 1. februára do 30. septembra 1928 pôsobil ako veliteľ čaty obrnených automobilov 5 u 11. divízie v Košiciach.
• Od 1. apríla 1931 bol ustanovený za technického pobočníka veliteľa a zároveň za veliteľa technických dielní a plynového dôst. práporu (od 15. septembra 1933 rozšíreného na – PÚV) u náhradnej roty práporu útočnej vozby v Miloviciach
• Od konca mája 1932 pôsobil u 1. roty obrnených automobilov v Miloviciach ako inštrukčný, aut., materiálny a plynový dôstojník PÚV. U Pluku útočnej vozby (PÚV) 1 zotrval až do 19. septembra 1937 a postupne zastával veliteľské funkcie dočasného veliteľa 2. roty tančíkov, veliteľa inštrukčnej roty, skušobného komisára útvarov útočnej vozby a technického pobočníka veliteľa PÚV 1.
• Od 7. augusta 1933 do 31. decembra 1934 pôsobil ako vojenský dozorný orgán vo firme ČKD v Praha
• Od 15. januára do 14. apríla 1935 pôsobil ako veliteľ skúšobného oddelenia Školy útočnej vozby v Miloviciach.
• Od 20. septembra 1937 pôsobil u Pluku útočnej vozby 2 vo Vyškove ako veliteľ 11. roty.
• V čase všeobecnej mobilizácie česko-slovenskej brannej moci počas mníchovskej krízy bol od 26. septembra zaradený ako veliteľ technických dielní náhradného práporu PÚV 2 v posádke vo Vyškove. V tejto funkcii pôsobil až do 4. novembra 1938.
• Od 5. novembra 1938 do 31. januára 1939 pôsobil na Zemskom vojenskom veliteľstve v Bratislave, na štáb 3. Rýchlej divízie na južných hraniciach Slovenska po Viedenskej arbitráži (2. november 1938), v priestore Trnava – Galanta – Nové Zámky.
• 15. februára 1939 - PÚV 3 v Turčianskom Sv. Martine, kde až do rozbitia Česko-Slovenska v polovici marca 1939 zastával funkciu technického. pobočníka veliiteľa PÚV 3.

Školy a kurzy

• 1920 - kurz výcviku a výchovy pre nižších dôstojníkov pechoty v Komárne
• 1924 – 1925 ekvitačný pre dôstojníkov pechoty posádky Milovice,
• 1926 - II. arm, plynový pre aktívnych dôstojníkov vo VCHÚ v Olomouci,
• 1927 - motocyklistický pre dôst. v Prahe,
• 1930 - odborný automobilový v Prahe
• 1932 - Škola pre veliteľov rôt pešieho vojska v Miloviciach.

Slovenský vlastenec

Štefan Čáni patril k pronárodne-proslovensky orientovaným dôstojníkom medzivojnovej česko-slovenskej armády, ktorí boli nespokojní s čechoslovakistickým charakterom masarykovského Česko-Slovenska. Svoje postoje si nenechával pre seba a zúčastnil sa aj schôdzky pronárodne uvedomelých dôstojníkov, ktorá sa konala 27. decembra 1922 v Turčianskom sv. Martine (dnešný Martin), Boli na nej prítomní aj kpt. Augustín Malár, kpt. Jozef Turanec, kpt. Ladislav Bodický, Ferdinand Čatloš, npor. Emil Krivoš, npor. Jozef Martin Kristín, Na schôdzke bolo prejednávaných mnoho pálčivých otázok česko-slovenského pomeru v armáde. Hovorilo sa o tom, prečo nemajú slovenskí dôstojníci slúžiaci v Česku tzv. českí príplatok, zatiaľ Česi slúžiaci na Slovensku majú český, resp. karpatoruský. Ministerstvo národnej obrany v Prahe však takéto aktivity pokladalo za prejavy separatizmu, čo prítomným na schôdzke v kariére veľmi nepomohlo.^[2]

V armáde Slovenského štátu

Po vzniku Slovenského štátu prevzal, 16. marca 1939 velenie Pluku útočnej vozby 3 v Turčianskom Sv. Martine. Útvar bol po odchode vojakov, dôstojníkov a obslužného personálu českej národnosti redukovaný do podoby práporu. Čáni sa jeho veliteľom stal od 15. mája 1939 a jeho hlavnou úlohou bolo formovanie jednotky po technickej a hlavne po personálnej stránke. To sa mu podarilo a po opätovnom zriadení Pluku útočnej vozby pôsobil ako jeho veliteľ od 1. februára 1940 do 26. júna 1941.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, v júni 1941, sa ako pridelený styčný dôstojník Veliteľstva armády „Lipa“ zúčastnil od 27. júna do 14. augusta 1941 ťaženia slovenskej armády na východnom fronte.

Po svojom návrate na Slovensko opätovne prevzal velenie útvaru PÚV v Turčianskom Sv. Martine. 10. decembra 1942 znovu odišiel na východný front k Zaisťovacej divízii, kde prevzal velenie pešieho pluku 101, ktorý v tom čase operoval v priestore Jeľsk – Bujnoviči – Kozinky.

V druhej polovici júna 1943 sa vrátil do zázemia a po absolvovaní zdravotnej dovolenky bol 1. augusta 1943 pridelený k VS v Bratislave a určený za dočasného vel. CPO. 1. 10. 1944 bol ustanovený za šéfa CPO. V marci 1944 odišiel na zdravotnú dovolenku, v ktorej zotrval až do konca augusta 1944.

V povstaní

Bezprostredne pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa Čáni 28. augusta 1944 hlásil v Turčianskom Sv. Martine v skupine pplk.del. Emila Perka, veliteľa posádky v meste. Následne odišiel do Banskej Bystrice, kde bol ako referent útočnej vozby pridelený na Veliteľstvo Česko-slovenskej armády Z titulu svojej funkcie v priebehu povstania organizoval tankové a jednotky KPÚV (kanónov proti útočnej vozbe - protitankových) z dôstojníkov a mužstva, ktorým sa podarilo z východného Slovenska dostať na povstalecké územie. Čáni takisto iedol práce na stavbe troch improvizovaných pancierových vlakov „Štefánik“, „Hurban“ a „Masaryk“ v železničných dielňach vo Zvolene, zabezpečoval doplňovanie bojujúcich tankových a KPÚV jednotiek personálom, materiálom a muníciou a zároveň si plnil úlohy vyplývajúce z titulu materiálneho a tankového poradcu v 3. operačnom oddelení štábu Veliteľstva 1. česko-slovenskej armády.

Po potlačení povstania sa Čáni spolu s ďalšími predstaviteľmi veliteľstva povstaleckej armády, presunul na Donovaly. Odtiaľ prešiel s malou skupinou dôstojníkov a vojakov cez Hiadeľské sedlo pod Prašivou, ďalej po hrebeni Prašivej do priestoru Magurky, kde sa 11. novembra 1944 dostal do nemeckého zajatia.

V zajatí

Najskôr bol internovaný v Ružomberku, odkiaľ ho 15. novembra premiestnili do Vojenskej väznice v Bratislave, kde zotrval v samoväzbe do 16. decembra. V druhej polovici decembra 1944 bol spolu s veľkou skupinou dôstojníkov odvlečený do zajateckého tábora Kaisersteinbruch (Stalag-XVII-A) v Rakúsku. Následne bol 25. januára 1945 odtiaľ odtransportovaný do zajateckého tábora Altenburg-Thüringia (Stalag IV-F) v Nemecku, v ktorom zotrval až do oslobodenia tábora americkými vojakmi v polovici apríla 1945.

Po vojne

• Po návrate a zdravotnej dovolenke pôsobil od 28. októbra 1945 ako technický zástupca veliteľa tankových vojsk na Ministerstne národnej obrany – HŠ v Prahe.
• Od 1. októbra 1945 bol v hodnosti plukovníka preložený do skupiny dôstojníka tankového vojska.
• Od 1. decembra 1947 bol ustanovený za dočasného veliteľa a od 1. februára 1948 za riadneho veliteľa tankového vojska Vojenskej oblasti 4 v Bratislave.
• V máji 1949 bol Čáni s okamžitou platnosťou pozbavený veliteľskej funkcie a od 1. júla 1949 nastúpil na nútenú dovolenku.
• Od 1. januára 1950 ho preložili do výslužby.

Od júna 1949 do októbra 1951 pracoval ako úradník reprezentácie ARMA – výrobné družstvo v Bratislave. Od 1. novembra 1951 na invalidnom dôchodku.

Hodnostný postup

• 25. august 1918 desiatnik
• 1. augusta 1919 - podporučík
• 1. mája 1921 - pororučík pechoty
• 28. októbra 1925 - nadporučík pechoty s účinnosťou a poradím od 1. septrembra 1924
• 28. október 1930 - kapitán pechoty.
• 30. september 1936 - štábny kapitán pechoty
• 17. máj 1939 - major pechoty
• 1. júl 1940 - podplukovník pechoty (od 1. október 1940 zmenený prívlastok na podplukovník útv (útv - útočná vozba)
• 1. januára 1944 - plukovníka útv.

Vyznamenania

• Spojenecká medaila Víťazstvo (?)
• Pamätný kríž čs. dobrovoľníkov 1918–1919 (?)
• Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939 (14. marec 1940),
• Za hrdinstvo 3. stupňa (14. marec 1940)
• Kríž svetovej vojny 4. stupňa (15. júl 1941)
• Kríž odboja 3. stupňa (15. júl 1941)
• Za hrdinstvo 2. stupňa (1941)
• Pamätný odznak 2. stupňa (30. september 1942)
• chorvátske Red Krune Kralja Zvonimira I. stupňa s mačevima (?)
• Československá medaila Za zásluhy 1. stupňa (7. júl 1945)
• Rad SNP II. tr. (1946)
• Československý vojnový kríž 1939 (24. október 1947),
• Pochvalné uznanie 2. stupňa (9. február 1948).

Referencie

1. ↑ ČAPLOVIČ, Miloslav. Plukovník Štefan Čáni . Vojenský historický ústav, 11.09.2014, . Dostupné online.
2. ↑ JAŠEK, Peter; KINČOK, Branislav; LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939 - 1945. prvé. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. S. 52-125.

Literatúra

CSÉFALVAY, František. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. prvé. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Štefan Čáni, s. 36.