Bol raz jeden kráľ a jeho manželka, ktorá nemohla mať dieťa. Ale jedného dňa, keď sa kráľovná kúpala v rybníku, žaba jej povedala, že sa jej narodí dieťa. Po deviatich mesiacoch sa kráľovnej narodilo krásne dieťa a kráľovná pozvala na oslavu dvanásť víl. Prišiel deň oslavy a každá z dvanástich pozvaných víl dala princeznej do daru nejakú vlastnosť (krásu, dobrotu, inteligenciu, atď.). Keď prišla jedenásta víla, objavila sa tá, ktorú nepozvali. Nahnevane povedala kliatbu, že sa princezná pri dovŕšení pätnástich rokov pichne o vreteno a umrie.

Keď zlá víla odišla, dvanásta víla, ktorá ešte nedala svoj dar, zmiernila kliatbu, že princezná a všetci obyvatelia paláca zaspia na sto rokov. Kráľ sa o princeznú bál a preto nariadil, aby boly spálené všetky vretená a praslice. V deň päťnástych narodenín sa princezná prechádzala po paláci. Keď objavila starú vežu, ktorú ešte nevidela, vstúpila do nej a po schodoch sa dostala do miestnosti, kde uvidela ženu pradúcu na praslici. Princezná sa jej spýtala, či to môže tiež skúsiť, ale keď sa dotkla praslice, pichla sa a celý zámok zaspal. Okolo neho začalo okamžite rásť šípkové tŕnie, až celý zámok bolo porastený tak husto, že sa do neho nikto nemohol dostať. Po sto rokoch princ, ktorý tiež započul legendu o spiacej princeznej, prišiel k hradu s úmyslom prebudiť ju. Keď sa priblížil, tŕnie sa rozostúpilo a on mohol vstúpiť. Vo veži našiel spiacu princeznú a očarený jej krásou ju pobozkal. Okamžite sa všetci v paláci prebudili a oslavovali. O niekoľko dní neskôr sa princ a princezná vzali a žili šťastne až do smrti.