Červené gardy na Námestí Tchien-an-men v Pekingu, september 1966

Vedúca predstaviteľka Červených gárd, Sung Pin-pin, viaže červenú pásku predsedovi Mao Ce-tungovi pri Bráne nebeského pokoja

Červené gardy (čín. 红卫兵; pchin-jin: Hóngwèibīng – Chung-wej-ping) boli militantné skupiny čínskych študentov stredných škôl a univerzít, ktoré sa sformovali v Číne počas kultúrnej revolúcie do polovojenských jednotiek. Títo mladí ľudia často nosili zelené bundy podobné vtedajším uniformám čínskej armády s červenými páskami na rukávoch.^[1]

Červené gardy vznikli pod záštitou Komunistickej strany Číny v roku 1966 s cieľom pomôcť predsedovi Mao Ce-tungovi v boji proti „revizionistickým“ orgánom, t. j. tým straníckym vodcom, ktorých Mao považoval za nedostatočne revolučných. Mao sa tak snažil získať späť kontrolu nad stranou od svojich kolegov. Prvými študentmi, ktorí sa v Číne nazvali Červenými gardami, boli žiaci pekinskej Strednej školy Univerzity Čching-chua, ktorí sa týmto názvom podpísali pod dva veľké ručne písané plagáty vydané 25. mája – 2. júna 1966. Tieto plagáty sa nazývali ta-c’-pao. Gardy sa šírili po celej krajine, kritizovali vedenie škôl za konzervatívne názory a dožadovali sa väčšieho vplyvu mladých na riadenie spoločnosti. Dňa 28. júla predstavitelia Červených gárd napísali Maovi výzvu na vzburu a prevrat na ochranu revolúcie. Pre Maa boli masy oddaných mladých ľudí ideálnym nástrojom v boji proti jeho mocenským konkurentom, a tak 5. augusta zareagoval uverejnením krátkeho dokumentu nazvaného Bombardujte hlavný stan, ktorý napísal počas 11. plenárneho zhromaždenia 8. ústredného výboru Komunistickej strany Číny. Oznámil tiež, že len neskazení mladí ľudia môžu úspešne bojovať proti štyrom prežitkom – starému mysleniu, starej kultúre, starým obyčajom a starým návykom. Po tomto požehnaní z najvyšších miest začali oddiely sfanatizovanej mládeže v zelených uniformách s červenými páskami na rukávoch terorizovať obyvateľstvo a ničiť kultúrne pamiatky. Gardisti, medzi ktorými boli aj desaťročné deti, obviňovali svojich učiteľov, vlastných rodičov i vysokých funkcionárov z „kontrarevolučných názorov“, obete boli ponižované, mučené a mnohokrát aj bez súdu zabíjané. Niekoľko miliónov červených gardistov sa koncom roka 1966 vydalo do Pekingu, aby sa stretli s Maom na ôsmich masových demonštráciách. Celkový počet červených gardistov v krajine mohol v určitom momente dosiahnuť až 11 miliónov.^[1][2][3]

V dôsledku vyčíňania Červených gárd zavládol v Číne chaos. Začiatkom roka 1967 gardisti zvrhávali existujúce stranícke orgány v mestách a celých provinciách. Jednotlivé frakcie gardistov bojovali dokonca už aj medzi sebou navzájom a mnohokrát aj proti armáde, ktorá sa ich snažila potlačiť. Vo februári 1967 vláda začala najhorlivejších gardistov posielať na vidiek. Oficiálne, aby šírili revolučné myšlienky medzi roľníctvom, v skutočnosti preto, aby sa ich Mao zbavil. Vplyv Červených gárd postupne slabol, od septembra 1967 boli zatýkaní a popravovaní gardisti, ktorí odmietali ukončiť svoju činnosť. Posledné zvyšky gárd boli porazené v júli 1968 v Pekingu. Pri audiencii vodcov Červených gárd u Maa im predseda údajne so slzou v oku jemne oznámil koniec hnutia. Aj po lete 1968 ešte niektorí radikálnejší študenti naďalej cestovali po Číne a neoficiálne sa podieľali na kultúrnej revolúcii.^[1][2][3]

Referencie

Pozri aj

• Mao Ce-tung
• Veľká proletárska kultúrna revolúcia

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červené gardy