Desengaňo (špan.) je barokový stav rozčarovania, straty ilúzií.

Zdroje desengaňa, zrejme tkvejú predovšetkým v hlbokých svetonárových premenách, ktoré spôsobila renesancia rozrušením dovtedajšej predstavy kozmického poriadku. 'Desengaňo' je dôsledok akejsi 'ontologickej osirelosti', v ktorej sa ocitol autonómne uvažujúci subjekt, potom, čo sa uvoľnil z autoritatínych aristotelovsky pochopených noriem stredoveku, je to zvýraznené vedomie konečnosti individuá, jeho osudu v rozmere kozmu, tak, ako ho formuloval Pascal. Vo sfére spoločenskej praxe je 'desengaňo' zrejme pocitovou reakciou na rozpad existujúcich sociálnych systémov a na ich reštrukturáciu, ako v prípade Baltasara Graciána dôsledok tak kríz široko spoločenských, ako aj kríz osobných, ktoré pospolu spôsobili, že Gracián akoby sa prestal stotožňovať s dejinami svojej epochy a svojej spoločnosti, vystúpil z nich, prežíval ich ako iluzívny jav, ako theatrum mundi, ako číru alegóriu reality, ktorú nemožno uchopiť opisom konkrétností ale iba metaforujúcich všeobecností..^[1]

Referencie

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.