A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Piotr Leonidovič Kapica | |
Dielo | |
---|---|
Polia pôsobnosti | fyzika |
Známy vďaka | objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt a javy prebiehajúce v plazme |
Alma mater | Petrohradský polytechnický inštitút |
Vedecká hodnosť | Akademik AV ZSSR (1939) |
Významní profesori | A.F. Joffe, E. Rutherford |
Významní študenti | A.I. Šaľnikov, N.Je. Aleksejevskij |
Ocenenia | |
Nobelova cena za fyziku (1978) | |
Osobné informácie | |
Narodenie | 8. júl 1894 Kronštadt, Ruské impérium |
Úmrtie | 8. apríl 1984 (89 rokov) Moskva, ZSSR |
Národnosť | ruská |
Odkazy | |
Piotr Leonidovič Kapica (multimediálne súbory na commons) | |
Piotr Leonidovič Kapica (* 8. júl 1894, Kronštadt, Ruské impérium – † 8. apríl 1984, Moskva, ZSSR) bol sovietsky experimentálny fyzik ruského pôvodu. Zaoberal sa fyzikou nízkych teplôt (kryogenikou) a javov prebiehajúcich v plazme. Prispel tiež k rozvoju fyziky silných magnetických polí, kvantovej fyziky kondenzovaného stavu a elektroniky. Pre jeho zásadné vynálezy a objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt bol v roku 1978 odmenený Nobelovou cenou. Spolu s ním obdržali Nobelovu cenu aj Arno Allan Penzias a Robert Woodrow Wilson (za objav reliktného mikrovlnného žiarenia).
Život
Narodil sa v Kronštade, vojenskej pevnosti chrániacej Petrohrad smerom od Fínskeho zálivu. Pochádzal z rodiny vojenského dôstojníka, ženijného inžiniera Leonida Petroviča Kapicu, ktorý sa podieľal na modernizácii Kronštadského opevnenia. Otcova rodina bola beserabského pôvodu (Kapica, rum. Capiţa). Jeho matka Oľga Ieronimovna, s ktorou si bol veľmi blízky až do jej smrti v roku 1937, bola literárny vedec a odborník na folklór. Pochádzala z rodiny dôstojníka poľského pôvodu Ieronima Ivanoviča Stebnického, ktorý bol významným kartografom a cestovateľom.[1]
Od mladosti veľa cestoval. Po skončení strednej školy študoval na Petrohradskej polytechnickej škole, k štúdiu na katedre fyziky ho doviedol profesor A.F. Joffe. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako šofér sanitky na poľskom fronte. Po demobilizácii roku 1917 pokračoval v štúdiu fyziky v Petrohrade, ktoré ukončil v roku 1918.[1] V roku 1916 sa počas pobytu v Číne zoznámil s dcérou generála Nadeždou Kyrilovnou Černosvitovou, ktorú si ešte toho roku zobral za ženu. V roku 1918 sa im narodil prvý syn. Podmienky v krajine sužovanej občianskou vojnou však boli komplikované. Ich syn po roku zomrel na šarlach. V priebehu roka sa im narodila dcéra, tá však za krátko spolu s Kapicovou manželkou Nadeždou zomrela na španielsku chrípku.[1] Tejto chorobe podľahol krátko predtým aj jeho otec.
Kapica tieto straty niesol veľmi ťažko. Vďaka podpore spolupracovníkov a bývalého profesora Joffeho však talentovaný vedec získal v roku 1921 anglické víza a smel odcestovať do Spojeného kráľovstva. V júni 1921 pri návšteve Cavendishovho laboratória zapôsobil na Rutherforda, ktorý ho pôvodne nechcel prijať.
V 20. a 30. rokoch spolupracoval na výskume na Cambridgeskej univerzite s Rutherfordom. V cambridgeskom Cavendishovom laboratóriu pôsobil v rokoch 1921 až 1934. Pre svoju zanietenosť a neúnavnosť sa stal Rutherfordovým obľúbencom.[2] Neskôr pôsobil ako jeho zástupca. V roku 1924 skonštruoval pre výskum silného magnetického poľa solenoid. V roku 1933 získal vďaka príspevku Kráľovskej spoločnosti v Cambridgei vlastné laboratórium. Od roku 1934 mu neumožnili cestovať mimo ZSSR, následne založil Ústav fyzikálnych problémov pri Sovietskej akadémii vied. V roku 1937 objavil pri štúdiu hélia jeho supratekutosť. Na ďalšom výskume fenoménu spolupracoval s L.D. Landauom, po tom čo dosiahol jeho prepustenie z väzenia. Landau dostal neskôr za výskum supratekutosti v roku 1962 Nobelovu cenu za fyziku.
V rokoch 1939 až 1945 bol Kapica profesorom na Moskovskej univerzite. Tam v roku 1941 pri experimentálnom štúdiu tepelnej výmeny v kvapalnom héliu zistil, že pri prestupe tepla z pevnej látky do kvapalného hélia, možno na rozhraní pozorovať konečný rozdiel teploty. Tento jav bol označený Kapicov skok.
V roku 1946 sa Kapica odmietol zúčastniť na vývoji sovietskej atómovej bomby, a bol preto odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov a pozbavený ďalšej možnosti tu pracovať. Vo vedeckom výskume preto pokračoval na svojej súkromnej chate. Na pôvodnú pozíciu na Ústave fyzikálnych problémov sa vrátil 2 roky po Stalinovej smrti v roku 1955. V roku 1978 mu bola za prínos pre výskumu fyziky nízkych teplôt udelená Nobelova cena za fyziku.
Zomrel 8. apríla 1984 v Moskve vo veku 90 rokov.
Rodina a názory
Kapica sa po smrti svojej prvej ženy a dvoch synov v dobe porevolučných zmätkov v Sovietskom zväze znovu oženil roku 1927 s Annou Aleksejevnou Krylovovou a mal dvoch synov. Sergej (1928 – 2012) bol fyzik a demograf, Andrej (1931 – 2011) bol geograf.
Bol známy svojim odvážnym občianskym postojom. Pomohol riskantnou intervenciou, neraz priamo u Stalina, zachrániť niekoľko svojich kolegov pred smrťou v stalinských väzeniach (L.D. Landau, V.A. Fok). Nebál sa korešpondenčne polemizovať s najvyššími vládnucimi predstaviteľmi krajiny vrátane Stalina. Odmietol spolupracovať na vývoji atómovej bomby. Bol členom mierových iniciatív (napr. Pugwashského hnutia) a podporoval ochranu životného prostredia.
Dielo
Knižne vyšli:
- Vreckový sprievodca experimentálneho fyzika (rus. Karmannyj spravočnik fizika-experimentatora (citatnik)) Mašinopis, Moskva, 1974
- Experiment, teória, prax. (rus. Eksperiment. Teoria. Praktika) Nauka, Moskva, 1977, 495 s., po česky vydalo Nakladatelství Mladá fronta v edícii Kolombus (1982)
- Listy o vede (rus. Pisma o nauke), Moskovskij rabočij, Moskva, 1989, 400 s.
Ocenenie
Ruská akadémia vied udeľuje na jeho počesť Zlatú medailu P.L. Kapicu. V Bratislavskej Petržalke je po ňom pomenovaná ulica. Je po ňom pomenovaná planétka 3437 Kapitsa.
Kapica bol v priebehu života ocenený viacerými medailami a oceneniami:
- Hrdina Socialistickej práce (1945, 1974)
- Nobelova cena za fyziku (1978)
- Stalinova cena (1941, 1943)
- Zlatá medaila M. V. Lomonosova Akadémie vied ZSSR (1959)
- Faradayova medaila (Spojené kráľovstvo, 1942), Franklinova medaila (USA, 1944), Cotheniusova medaila (NDR, 1959), Medaila Nielsa Bohra (Dánsko, 1965), Rutherfordova medaila (Spojené kráľovstvo, 1966), Kamerlingh Onnes medaille (Holandsko, 1968), Simonova medaila (Spojené kráľovstvo, 1973), Helmholtzova medaila (NDR, 1981)
- Rad Lenina (6x)
- Rad červenej zástavy práce
- Rad Partizánskej hviezdy (Juhoslávia, 1964)
Referencie
- ↑ a b c Shoenberg, D., 1985, Piotr Leonidovich Kapitza 9 July 1894 - 8 April 1984. Biographical Memoirs of Fellows of Royal Society, 31, s. 326-374
- ↑ Ač, M. Pjotr Kapica: Ruský krokodíl . sme.sk, 30.08.2018, . Dostupné online.
Zdroje
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pjotr Leonidovič Kapica na českej Wikipédii.
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Piotr Leonidovič Kapica
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piotr Leonidovič Kapica
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Šúdži Nakamura
Šiničiró Tomonaga
Žores Ivanovič Alfiorov
Aage Niels Bohr
Abdus Salam
Adam Riess
Albert Abraham Michelson
Albert Einstein
Albert Fert
Alexandr Michajlovič Prochorov
Alexej Alexejevič Abrikosov
Alfred Kastler
Andrea Ghezová
Andrej Konstantinovič Gejm
Anthony James Leggett
Antony Hewish
Arno Allan Penzias
Arthur B. McDonald
Arthur Holly Compton
Arthur Leonard Schawlow
Barry Barish
Ben Roy Mottelson
Bertram Brockhouse
Brian David Josephson
Brian Schmidt
Burton Richter
Carlo Rubbia
Carl David Anderson
Cecil Frank Powell
Charles Édouard Guillaume
Charles Glover Barkla
Charles Hard Townes
Charles Kuen Kao
Claude Cohen-Tannoudji
Clifford Shull
Clinton Davisson
Clyde Cowan
Daniel Chee Tsui
David J. Thouless
David Jonathan Gross
David Morris Lee
Dennis Gabor
Donald Arthur Glaser
Donna Stricklandová
Douglas Dean Osheroff
Duncan Haldane
Edward Mills Purcell
Edward Victor Appleton
Emilio Gino Segrè
Enrico Fermi
Eric Allin Cornell
Ernest Lawrence
Ernest Walton
Ernst Ruska
Erwin Schrödinger
Felix Bloch
Filip Lenard
François Englert
Frederick Reines
Gabriel Lippmann
Georges Charpak
George Elwood Smith
George Paget Thomson
George Smoot
Gerardus ’t Hooft
Gerd Binnig
Gustav Ludwig Hertz
Hannes Olof Gösta Alfvén
Hans Bethe
Hans Georg Dehmelt
Heike Kamerlingh Onnes
Heinrich Rohrer
Hendrik Lorentz
Henri Becquerel
Henry Way Kendall
Herbert Kroemer
Hideki Jukawa
Hiroši Amano
Horst Ludwig Störmer
Hugh David Politzer
Igor Jevgenievič Tamm
Ilia Michajlovič Frank
Isamu Akasaki
Isidor Isaac Rabi
Ivar Giaever
Jóičiró Nambu
Jack Kilby
Jack Steinberger
James Chadwick
James Cronin
James Franck
James Peebles
James Rainwater
Jang Čen-ning
Jean Baptiste Perrin
Jerome Isaac Friedman
Johannes Diderik van der Waals
Johannes Georg Bednorz
Johannes Hans Daniel Jensen
Johannes Stark
John Bardeen
John Cromwell Mather
John Douglas Cockcroft
John Hasbrouck Van Vleck
John Lewis Hall
John Michael Kosterlitz
John Robert Schrieffer
John William Strutt
Joseph Hooton Taylor
Joseph John Thomson
Julian Schwinger
Kai Siegbahn
Karl Alexander Müller
Karl Ferdinand Braun
Kip Thorne
Klaus von Klitzing
Konstantin Sergejevič Novoselov
Leon Cooper
Leon Max Lederman
Leo Esaki
Lev Davidovič Landau
Li Čeng-tao
Louis Eugène Félix Néel
Louis Victor de Broglie
Luis Walter Alvarez
Makoto Kobajaši
Manne Siegbahn
Maria Goeppertová-Mayerová
Marie Curiová
Martinus Veltman
Martin Lewis Perl
Martin Ryle
Max Born
Max Planck
Max von Laue
Melvin Schwartz
Murray Gell-Mann
Nevill Francis Mott
Nicolaas Bloembergen
Niels Bohr
Nikolaj Gennadijevič Basov
Nils Gustaf Dalén
Norman Foster Ramsey
Otto Stern
Owen Chamberlain
Owen Willans Richardson
Patrick Maynard Stuart Blackett
Paul Dirac
Pavel Alexejevič Čerenkov
Percy Williams Bridgman
Peter Grünberg
Philip Warren Anderson
Pierre-Gilles de Gennes
Pierre Curie
Piotr Leonidovič Kapica
Polykarp Kusch
Raymond Davis
Riccardo Giacconi
Richard Edward Taylor
Richard Feynman
Robert Andrews Millikan
Robert Betts Laughlin
Robert Coleman Richardson
Robert Hofstadter
Roger Penrose
Roy Jay Glauber
Rudolf Mößbauer
Russell Alan Hulse
Samuel Chao Chung Ting
Saul Perlmutter
Serge Haroche
Sheldon Lee Glashow
Simon van der Meer
Steven Chu
Steven Weinberg
Subrahmanyan Chandrasekhar
Takaaki Kadžita
Theodor Wolfgang Hänsch
Tošihide Masukawa
Val Logsdon Fitch
Victor Franz Hess
Vitalij Lazarevič Ginzburg
Walter Houser Brattain
Walther Bothe
Werner Karl Heisenberg
Wilhelm Conrad Röntgen
Willard Sterling Boyle
William Alfred Fowler
William Daniel Phillips
William Henry Bragg
William Lawrence Bragg
William Shockley
Willis Eugene Lamb
Wolfgang Ketterle
Wolfgang Paul
Wolfgang Pauli
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk