Niizuki
Ešte nedokončená sesterská loď Hacuzuki na skúšobnej plavbe
Základná charakteristika
Štát	Japonsko
Druh	torpédoborec
Začiatok výstavby	8. december 1941
Dátum spustenia na vodu	29. jún 1942
Dátum prevzatia námorníctvom	31. marec 1943
Dátum potopenia (vyradenia)	6. júl 1943, potopený americkými ľahkými krížnikmi v bitke v zálive Kula.
Dĺžka	134,2 m
Šírka	11,6 m
Ponor	4,5 m
Štandardný výtlak	2 750 ton
Bojový výtlak	3 899 ton
Posádka	300 alebo 263
Pancierovanie a výzbroj
Pomocná výzbroj	1 x IV 610 mm (torpédomet) typu 92 a 8 torpéd typu 93 + 54 hlbinných náloží
Protilietadlová výzbroj	12 x 25 mm/60 typu 96 (5xIII, 12xI) a 8 x 100 mm/65 typu 98 (4xII)
Pohon a pohyb
Pohon	3 parné kotle Ro-gó Kanpon šiki, 2 zostavy parných turbín Kanpon, 2 trojlisté lodné skrutky 52 000 hp (38 245,9 kW)
Palivo	1 097
Maximálna rýchlosť	33 uzlov
Maximálny dosah	8 000 námorných míľ (18 u.)

Niizuki (jap. 新月) bol piaty torpédoborec triedy Akizuki imperiálneho loďstva počas druhej svetovej vojny. V priebehu svojej veľmi krátkej kariéry sa zúčastnil v júli 1943 troch misií proti postupujúcim Američanom v Šalamúnovom súostroví. Predstavoval významnú posilu pre japonské námorné sily v oblasti, pretože bol ako jediný vybavená radarom.^[1]

Jeho prvou misiou v Šalamúnoch bol protiútok proti americkému predmostiu na Rendove v noci z 2. na 3. júla 1943. Druhou misiou bola účasť na tokijskom exprese v noci zo 4. na 5. júla, počas ktorej radar na Niizuki včas odhalil prítomnosť amerických síl v Kulskom zálive a podľa radaru zamierené torpéda potopila torpédoborec USS Strong. V noci z 5. na 6. júla 1943 bol pri krytí druhého tokijského expresu s posilami pre Kolombangaru potopený americkými ľahkými krížnikmi v bitke v zálive Kula. Spolu s ním šla na dno väčšina posádky a aj kontradmirál Teruo Akijama.^[1]

Opis

Niizuki patril k prvej sérii torpédoborcov triedy Akizuki. Tá bola pôvodne navrhnutá ako trieda protilietadlových sprievodných plavidiel. Nakoniec ale bolo rozhodnuté inštalovať jeden štvorhlavňový torpédomet typu 92 model 4 s celkovou zásobou ôsmich 610mm torpéd typu 93.^[2]

Hlavnú hlavňovú výzbroj Niizuki – a hlavný identifikačný znak triedy Akizuki – predstavovalo osem viacúčelových 100mm diel typu 98 s dĺžkou hlavne kalibru 65 v štyroch dvojhlavňových vežiach. K ich zameriavaniu slúžili dva 4,5 metrové stereoskopické diaľkomery typu 94.^[3]

Fotografia Niizuki sa pravdepodobne nezachovala. Preto možno jeho podobu po dokončení len odhadnúť na základe vzhľadu sesterských plavidiel a znalostí o úpravách na nich vykonaných. To sa týka hlavne typu inštalovaného radaru a počtu a rozmiestneniu protilietadlových diel kalibru 25 mm.

Protilietadlové delá kalibru 25 mm

V roku 1943 došlo pri lodiach triedy Akizuki k zvýšeniu 25mm hlavní o dve až tri trojhlavňové komplety. Niizuki niesol – obdobne ako všetky sesterské jednotky – dve 25 mm trojčatá na vyvýšenej platforme pred torpédometom. Medzi nimi sa na platforme nachádzal 2,5 metrový diaľkomer pre 25 mm kanóny. Druhé dve trojčatá boli umiestnené v „hniezdach“ pravdepodobne vedľa komína, podobne ako na ostatných známych jednotkách podtriedy Akizuki. Ich ďalšie možné umiestnenie bolo v „hniezdach“ za torpédometom, ale toto riešenie je známe až pri podtriede Šimocuki-Fujuzuki.^[2][4] 25 mm trojčatá vedľa komína niesli pri dokončení už dve predchádzajúce jednotky: Suzucuki a Hacuzuki.^[5] K montáži piateho trojhlavňového protilietadlového kompletu miesto zadného diaľkomeru typu 94 medzi zadným stožiarom a treťou delovou vežou pravdepodobne nedošlo.^[4]

Radar

Niizuki bol možno prvým torpédoborcom svojej triedy vybaveným radarom, ktorý bol neskôr inštalovaný aj na ďalších jednotkách triedy Akizuki.^[1][6] Je však pravdepodobnejšie, že bol až tretím a prvenstvo patrí predchádzajúcim dvom lodiam Suzucuki a Hacuzuki.^[5][7][8]

Inštalovaný bol prehľadový radar proti vzdušným i hladinovým cieľom a to buď metrový 21 Gó, alebo centimetrový 22 Gó. Radar 21 Gó mal otočnú anténu (buď modelu 6 s rozmermi 3,6 x 2 metre, alebo modelu 7 s rozmermi 3,6 x 3 metre) a bol montovaný aj na predchádzajúcich sesterských jednotkách Suzucuki a Hacuzuki.^[5] Radar 22 Gó používal anténu v tvare dvoch lievikov a neskôr na jednotkách triedy Akizuki nahradil radar 21 Gó. Niekedy je uvádzaná inštalácia oboch radarov súčasne.^[6][8] Oba radary sa na ostatných jednotkách nachádzali na plošine na prednom sťažni, čo inštaláciu oboch typov zároveň vylučuje.^[7]

Prehľadový radar 13 Gó pre sledovanie vzdušných cieľov nebol nainštalovaný.^[6]

Stavba a cvičné plavby

Stavba torpédoborca s poradovým číslom 108 bola schválená na základe plánu z roku 1939. Kýl bol položený v deň útoku na Pearl Harbor 8. decembra 1941 lodenicou Micubiši v Nagasaki. Nová jednotka bola spustená na vodu 29. júna 1942 a pomenovaná Niizuki. Od položenia kýlu po spustenie na vodu uplynulo len 203 dní, čo bol najkratší čas dosiahnutý pri triede Akizuki.^[1]

Prvým a jediným kapitánom sa stal 31. marca 1943 fregatný kapitán (jap. 中佐 čúsa) Kijoši Kaneda, ktorý už od 20. februára dohliadal na dokončovacie práce v Nagasaki. Dňa 1. apríla bol Niizuki zaradený do novo sformovanej 11. (výcvikovej) eskadry torpédoborcov (jap. 第十一水雷戦隊 Dai-džúiči Suiraj Sentai) 1. loďstva (jap. 第一艦隊 Dai-iči Kantai) Spojeného loďstva.^[9] Od 12. apríla prebiehali cvičné plavby vo Vnútornom mori, ktoré trvali až do polovice mája. Cvičenie často prebiehalo spolu s opraveným a prestavaným ťažkým krížnikom Mogami.^[1] Domovským prístavom mu v tomto období bolo Kure.^[9]

Služba (1943)

Počas americkej invázie na Attu v Aleutách sa mal Niizuki spolu s Mogami zúčastniť plánovaného protiútoku.^[1] Preto sa Niizuki 18. mája 1943 vydal z Kure do Jokosuky. Japonská protiakcia ale bola odvolaná a Niizuki sa zasa vrátil do Kure.^[9]

Dňa 31. mája bol Niizuki priradený k 8. loďstvu (jap. 第八艦隊 Dai-hači Kantai), ktoré malo na starosť obranu juhovýchodnej oblasti vrátane Šalamúnových ostrovov.^[1] Najprv 8. júna vyplával z Kure do Jokosuky, kde sa pripojil k ďalším jednotkám mieriacim na Truk. Spolu s nimi opustil Jokosuku 16. júna a 21. júna dorazil na Truk.^[9] Tu sa na palubu Niizuki nalodila časť 5. protileteckej jednotky. Spolu s ťažkými krížnikmi Kumano, Suzuja a torpédoborcami Ariake a Suzukaze vyplával Niizuki 23. júna z Truku. Transport mieril k Rabaulu, kam dorazil 25. júna. Po vyložení transportovaných vojakov sa ostatné lode vrátili späť na Truk, iba Niizuki zostal v Rabaule.^[1]

Tu sa Niizuki – ako najmodernejší torpédoborec v oblasti a jediná jednotka vybavená radarom – stal vlajkovou loďou 3. eskadry torpédoborcov (jap. 第三水雷戦隊 Dai-san Suiraj Sentai) 8. loďstva. Svoju vlajku na ňom vztýčil kontradmirál (jap. 中将 šóšó) Teruo Akijama.^[1]

Ostreľovanie predmostia na Rendove a stretnutie s PT (1.–3. júla)

Tou dobou Spojenci útočili na japonské pozície na New Georgii. Ráno 30. júna 1943 sa vylodili na ostrove Rendova. Nasledujúceho dňa vyplával Niizuki spolu s ďalšími dvoma torpédoborcami a ľahkým krížnikom Júbari, aby napadol americké predmostie na Rendove. Na predsunutej základni Shortland sa k zväzu pridalo ďalších päť torpédoborcov. Tesne po polnoci z 2. na 3. júla vplávali torpédoborce do prielivu medzi New Georgiou a Rendovou. Ostreľovanie amerických pozícií na pobreží ale bolo neefektívne. Japonský útok sa pokúsili narušiť tri americké torpédové člny PT-156, PT-157 a PT-161.^{[10][11][12][13]} Do cesty sa im však postavil Niizuki a tri ďalšie torpédoborce a Američania boli nútení ustúpiť pod ochranou dymovej clony. Hoci Japonci verili, že sa im podarilo dva člny potopiť, v skutočnosti všetky tri torpédové člny vyviazli živé. Po tomto stretnutí sa aj japonské lode vydali späť na Bougainville, kde zakotvili v Buin.^[1]

Prvý tokijský expres (4.–5. júla)

Na noc z 4. na 5. júla 1943 bol naplánovaný ďalší Tokijský expres. Niizuki, spolu s torpédoborcami Júnagi a Nagacuki mal prepraviť prvú časť zo 4000 vojakov 17. armády^[14] pre posádku v Munda.^[15] Niizuki a obe ďalšie torpédoborce vyplávali večer 4. júla z Buin a mali v pláne preniknúť pod rúškom noci cez záliv Kula do Vila na Kolombangare.^[1] V oblasti sa však tú noc pohyboval zväz TG 36.1 kontradmirála Ainswortha zložený z troch ľahkých krížnikov a deviatich torpédoborcov, ktoré poskytovali krytie siedmim ďalším transportným torpédoborcom.^[1][16] Tesne po polnoci zachytil radar na Niizuki prítomnosť amerických plavidiel. Japonci nechceli riskovať stretnutie s niekoľkonásobne silnejším nepriateľom a rozhodli sa ustúpiť, bez toho aby vyložili prepravovaných vojakov. Predtým však ešte v 0:15 vystrelili svoje torpéda: Júnagi typ 6. a ostatní „dlhú kopiju“ typu 93.^[15] Niizuki a Júnagi vypustili po štyroch torpédach a Nagacuki pridal ďalších šesť.^[1] Keď v 0:40 zaznamenal poprvé SG radar^[13] na USS Ralph Talbot prítomnosť Japoncov, bolo ale už neskoro. Jedno torpédo – vystrelené zo vzdialenosti 11 míľ (17,7 km) a zamerané podľa radarového kontaktu hláseného Niizukim – zasiahlo v 0:49 USS Strong doprostred pravoboku a torpédoborec sa za pol hodinu nato potopil.^[15][16][17] Ainsworth odmietol uveriť, že by Japonci boli schopní zaútočiť z takej vzdialenosti, ignoroval hlásenie o radarovom kontakte z Ralph Talbot a stratu torpédoborca prisudzoval torpédu z ponorky.^[16][18]

Druhý tokijský expres (5.–6. júla)

Niizuki, Júnagi a Nagacuki sa vrátili do Buin skoro ráno 5. júla 1943. Ďalšieho tokijského expresu, naplánovaného na nadchádzajúcu noc, sa malo zúčastniť viacej jednotiek. Krytím dvoch transportných skupín s celkom siedmimi torpédoborcami bol poverený krycí zväz tvorený torpédoborcami Niizuki, Suzukaze a Tanikaze. Tokijský expres vyplával za súmraku 5. júla, ale pobrežní pozorovatelia o ňom informovali Spojencov. Zastavením tokijského expresu bola znova poverená Ainsworthova TG 36.1 a udalosť vošla do dejín ako bitka v zálive Kula.^[1]

Japonský zväz oboplával Kolombangaru z juhu a zatiaľ čo prvá transportná skupina bola odoslaná k vylodeniu vojakov vo Vila, druhá skupina a krycí zväz zamierili na sever do zálivu Kula, medzi Kolombangaru a New Georgiou. V 1:06 6. júla zaznamenal radar na Niizuki blížiacu sa TG 36.1, ktorá japonský krycí zväz zaznamenala až v 1:36. V 1:43 vyslal kontradmirál Akijama z paluby Niizuki k vykládke aj druhú transportnú skupinu – prioritou bola doprava posíl, nie vyhľadávanie stretu s nepriateľom. Krycia skupina s Niizuki v čele pokračovala v plavbe na sever Kulským zálivom. Akijama mal v úmysle podniknúť nočný torpédový útok a potom sa stiahnuť, lebo použitím diel by prezradil svoju pozíciu. Táto taktika mohla fungovať, keby Američania nemali tiež radar…^[19]

Na americkej strane sa 45 diel kalibru 152 mm na ľahkých krížnikoch USS Honolulu, USS Helena a USS St. Louis zameralo podľa údajov radaru na vedúci japonský torpédoborec – na Niizuki. V 1:57 vypustili japonské torpédoborce svoje torpéda. Chronológia udalostí podľa A Battle History of the Imperial Japanese Navy (1941-1945)^[20] naznačuje, že ich vypustil aj Niizuki, ale ostatné pramene^[1][16] sa zhodujú, že Niizuki už svoje torpéda vypustiť nestihol. V ten istý okamih zahájili krížniky TG 36.1 paľbu zo vzdialenosti necelých 6800 yardov (6217,9 metrov).^[16][21] Niizuki bol niekoľkokrát zasiahnutý hneď prvou salvou. Jeho kormidlo bolo zablokované, loď opustila líniu a veľmi rýchlo sa začala potápať. Akijama ešte stihol v 2:00 povolať na pomoc transportnú skupinu, ale pre Niizuki už bola všetka pomoc márna. Počas niekoľkých minút sa Niizuki potopil na pozícii 7°57′J 157°12′V / 7,95°J 157,2°V / -7.95; 157.2 (miesto potopenia torpédoborca Niizuki)Súradnice: 7°57′J 157°12′V / 7,95°J 157,2°V / -7.95; 157.2 (miesto potopenia torpédoborca Niizuki)^[9] V rozpútanej bitke nebolo možné starať sa o záchranu stroskotancov. Amagiri sa o to pokúsil, ale musel ich ponechať ich osudu kvôli prestrelke s USS Nicholas. Väčšina mužov z 300-člennej posádky zahynula.^[19] Len pár preživších neskôr zajali Američania. Medzi padlými boli aj kapitán Niizuki Kaneda a kontradmirál Akijama.^[1]

Dňa 10. septembra 1943 bol Niizuki vyškrtnutý zo zoznamu lodí japonského námorníctva.^[9]

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• DULL, Paul S. A Battle History of the Imperial Japanese Navy (1941-1945). Annapolis : Naval Institute Press, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-59114-219-5. (anglicky)
• HUBÁČEK, Miloš. Ofenzíva v Pacifiku. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 2000. 396 s. ISBN 80-204-0866-5.
• rus. ОРЕЛ, А. В. Эсминцы типа «Акицуки». МОРСКАЯ КОЛЛЕКЦИЯ, 2001, čís. 5 ~ OREL, А. V. Esmincy tipa «Akicuki». s.l. : s.n., 2001. Cit. 2010-10-14. Dostupné online. (rusky)
• WIŚNIEWSKI, Piotr. Niszczyciele japońskie 1920-45. Gdynia : A.J.-Press, 1996. ISBN 83-86208-38-4. (polsky)

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• NEVITT, Allyn D.. Introduction: The Niizuki online. 1996, cit. 2009-01-31. Dostupné online. (anglicky) – citováno jako „Nevit (1996)“
• NEVITT, Allyn D.. IJN Niizuki: Tabular Record of Movement online. 1998, cit. 2009-01-31. Dostupné online. (anglicky) – citované ako „Nevit (1998)“