Slzovičkovka zhubná
Naegleria fowleri
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) prvoky (Protozoa) Podkmeň (subphylum) koreňonožce (Sarcodina) Nadtrieda (superclassis) meňavkovce (Rhizopoda) Trieda (classis) slzovičkovce (Heterolobosea) Rad (ordo) Schizopyrenida Čeľaď (familia) Vahlkampfiidae Rod (genus) slzovičkovka (Naegleria) Druh (species) slzovičkovka zhubná (Naegleria fowleri)
Vedecký názov
Naegleria fowleri Carter, 1970
Synonymá
N. aerobia, N. invadens
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Slzovičkovka zhubná^[1] (iné názvy: slzovička zhubná^[1], Naegleria zhubná^[2]; ľudovo "mozog požierajúca améba"^[3]; lat. Naegleria fowleri) je jednobunkový organizmus patriaci do triedy slzovičkovce (Heterolobosea).

Životný cyklus

V prirodzených podmienkach sa vyskytuje v troch morfologických štádiach: trofozoit, cysta a bičikaté štádium.^[4]

Trofozoit

Trofozoit je množiace sa vegetatívne štádium, ktoré je typické zrnitým vzhľadom. Dosahuje veľkosť 10 – 35 µm. ^[5] Na povrchu trofozitu sa nachádzajú prísavkovité štruktúry amebostómy (bunkové ústa)^[2], ktoré meňavke umožňujú fagocytovať baktérie, kvasinky a bunkové zvyšky.^[6][7] Organizmus vytvára jednu alebo dve labočnaté panôžky (lobopódia), na ktorých sa nachádzajú malé hrotité výbežky.^[2] Pri zmene vonkajších podmienok sa encystuje alebo prechádza na prechodné bičikaté štádium.^[4][8]

Cysta

Cysta je rezistentné kľudové štádium s typickým guľatým alebo mierne vajcovitým tvarom a hladkou stenou^[9] zloženou z polysacharidov.^[7]. Štádium je prízračné rezistenciou voči vysychaniu a vplyvu chemických látok. Veľkosť cysty je 7 – 15 µm.^[6]

Bičikaté (flagelátové) štádium

Flageláta je štádium ovalného alebo hruškovitého tvaru s dvoma bičíkmi. Predpokladá sa, že hlavnou funkciou bičikatého štádia je distribúcia druhu v priestore v nepriaznivom období. Transformácia na bičikaté štádium prebieha 5 – 6 hodín.^[2] Táto forma neberie potravu a ani sa nerozmnožuje. Impulz k premene je podmienený nízkonutričným prostredím alebo nízkym osmotickým tlakom.^[2] Dĺžka bičikatého štádia je 10 – 16 µm.^[3]

Ekológia

Naegleria fowleri je celosvetovo rozšírený termofilný organizmus, ktorý sa prevažne vyskytuje v teplých vodách (jazerá, termálne pramene), pôde a prachu. Izolovaná bola aj z bazénov, vodovodného potrubia, vzduchu a klimatizačných zariadení.^[4] Toleruje teploty do 45 °C, je veľmi odolná proti dezinfekcii a znáša vysoké dávky chlóru.^[1] Meňavke sa darí vo vodných zrojoch so zvýšenou hustotou horčíka a železa, rovnako ako vo vodách s vysokou koncentráciou siníc a eubaktérií, ktoré pre slzovičku slúžia ako zdroj potravy.^[6][7]

Patogenita

Bližšie informácie v hlavnom článku: Neglerióza

Naegleria fowleri patrí medzi amfizoické améby, čo znamená, že môže existovať ako voľne žijúci alebo za určitých podmienok aj ako parazitický organizmus. Spôsobuje veľmi vzácny, ale smrteľný zápal mozgu a mozgových blan – primárnu amébovú meningoencefalitídú (PAM).^[3] Hostiteľ sa najčastejšie infikuje vdychnutím vody alebo prachu s dostatočnou koncentráciou meňaviek do nosovej dutiny. Najčastejšie sa vyskytuje u mladých ľudí (imunokompetentných pacientov)^[3] a väčšina prípadov súvisí s kúpaním, potápaním alebo skákaním do kontaminovanej vody. Zaznamenané sú aj prípady nakazenia pri vyplachování nosa. Štúdie ukázali vysoký výskyt protilátok v krvi proti Naegleria fowleri vo širokej verejnosti, čo naznačuje, že kontakt s týmto organizmom je veľmi bežný.

Meňavka sa prichytáva na čuchový epitel a pomocou čuchového nervu pokračuje cez riečicovitú platňu (lamina cribrosa) do lebky, kde migruje do čuchovej gule (bulbus olfactorius) a do ostatných častí mozgu.^[7][10][11] Améba ničí nervové tkanivo trogocytózou (okusovaním) a konzumuje ho bunkovými ústami.^[6] Inkubačná doba je 2 až 14 dní. Prvé príznaky zahrňujú obojstrannú bolesť hlavy v oblasti čelovej a spánkovej kosti, nauzeu, zvracanie, vysokú horúčku (38,5 – 41°C), nasleduje letargia, fotofóbia, kŕče, zmätenosť, halucinácie a epilepsia.^[3][4] Po vniknutí do mozgu spôsobuje zápalovú reakciu, čo vedie ku kóme a neskôr smrti do 3 až 7 dní od prejavenia príznakov. Miera úmrtnosti je 95%.^[6][12][13]

Diagnostika a liečba

Kľúčom k liečbe PAM je včasná diagnóza ochorenia. Pomocou magnetickej rezorancie a počítačovej tomografie možno odhaliť poškodenie mozgovej kôry.^[3] Avšak diagnostika je veľmi obtiažna vďaka podobnosti na iné typy meningitídy.^[6] Preto je veľmi dôležité, aby lekári získali podrobnú klinickú anamnézu pacientov, v ktorej je významný kontakt s vodou.^[3][7] Diagnóza sa potvrdí po izolácii a identifikácii trofozoitov z mozgového tkaniva alebo mozgovomiechového moku.^[6] Po dokázaní infekcie sa ihneď musí začať s terapiou. Často sa používa na liečbu PAM amphotericín B s kombináciou s inými liekmi, ako rifampicín, mikonazol a sulfisoxazol.^[6] V súčasnosti nie je žiadna účinna klinická liečba PAM a po objavení príznakov nie je takmer žiadna šanca pacienta na vyliečenie.^[14]

Epidémia v Československu

Najväčšia epidémia PAM bola zaznamenaná v Československu v Ústi nad Labem, kde sa v priebehu štyroch rokov (1962 – 1965) nakazilo a následne zomrelo v plaveckom bazéne 16 mladých ľudí, z čoho 15 bolo vo veku od 8 do 20 rokov. Epidémia prebiehala vo štyroch vlnách a väčšina pacientov bola kontaminovaná pri absolvovaní plaveckých kurzov. Bazén bol napúšťaný upravenou vodou z Labe. Odborníci na začiatku chybne uzavreli prípad so záverom, že sa jedná o mima polymorpha, ktorú sa podarilo vykultivovať z pitevného materialu. O dva roky neskôr sa začal zaujímať o epidémiu parazitológ Luboš Červa, ktorý mal podozrenie, že sa jedná o amfizoické améby. Pri histologickom preparáte sa podarilo identifikovať améby, ale presný druh sa nepodarilo určiť. Doriešenie epidémie nastalo až v roku 1977, kedy bola pri pravidelnej kontrole vody izolovaná slzovička zhubná. Bazén bol okamžite pre verejnosť uzavretý a následne vypustený, aby sa našiel rezervoár améb. Rezervoár sa podarilo identifikovať za čelnou stenou hlbokej časti bazénu, kde sa odhalila vrstva organického nánosu s bohatou populáciou Naegleria fowleri.^[15]

Pozri aj

• Neglerióza

Externé odkazy

• obrázky bazéna v Ústi nad Labem

Referencie

1. ↑ ^{a b c} fns.uniba.sk, . Dostupné online.
2. ↑ ^{a b c d e} 1925-, Jíra, Jindřich,. Lékařská protozoologie : protozoální nemoci.  : Galén, 2009. Dostupné online. ISBN 978-80-7262-381-5.
3. ↑ ^{a b c d e f g} sskm.tym.sk, . Dostupné online. Archivované 2021-10-26 z originálu.
4. ↑ ^{a b c d} hygiena.szu.cz, . Dostupné online.
5. ↑ Pathogen & Environment . cdc.gov, . Dostupné online.
6. ↑ ^{a b c d e f g h} Mushtaq, Sadaf & Shinwari, Zabta. (2016). Naegleria fowleri, the causative agent of primary amoebic meningoencephalitis. 53. 299-308.
7. ↑ ^{a b c d e} MARTÍNEZ-CASTILLO, Moisés; CÁRDENAS-ZÚÑIGA, Roberto; CORONADO-VELÁZQUEZ, Daniel. Naegleria fowleri after 50 years: is it a neglected pathogen?. Journal of Medical Microbiology, 2016-09-01, roč. 65, čís. 9, s. 885–896. Dostupné online . ISSN 0022-2615. DOI: 10.1099/jmm.0.000303.
8. ↑ Shah, Bhavya. (2021). A comprehensive study on irremediable fatal parasite: Naegleria fowleri. 6. 01-05. 10.35629/7781-06030105.
9. ↑ tropy.lf1.cuni.cz, . Dostupné online.
10. ↑ Centrálny informačný portál pre výskum, vývoj a inovácie . Bratislava: Centrum vedecko-technických informácií SR, . Dostupné online. Archivované 2022-08-12 z originálu.
11. ↑ JAHANGEER, Muhammad; MAHMOOD, Zahed; MUNIR, Naveed. Naegleria fowleri: Sources of infection, pathophysiology, diagnosis, and management; a review. Clinical and Experimental Pharmacology and Physiology, 2019-11-15, roč. 47, čís. 2, s. 199–212. Dostupné online . ISSN 0305-1870. DOI: 10.1111/1440-1681.13192.
12. ↑ Marciano-Cabral, Francine, Cabral, Guy A.. The immune response to Naegleria fowleri amebae and pathogenesis of infection . academic.oup.com, . Dostupné online.
13. ↑ ANGRUP, A; CHANDEL, L; SOOD, A. Primary amoebic meningoencephalitis due to Naegleria fowleri. Journal of Institute of Medicine, 2011-06-24, roč. 32, čís. 2, s. 56–59. Dostupné online cit. 2022-07-29. ISSN 1993-2979. DOI: 10.3126/joim.v32i2.4949.
14. ↑ 1963-, Volf, Petr,. Paraziti a jejich biologie. s.l. : Triton, 2007. Dostupné online. ISBN 978-80-7387-008-9.
15. ↑ hygiena.szu.cz, cit. 2022-07-24. Dostupné online.