Symfónia č. 4 e-mol, Op. 98 je dielo nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa.

Skladateľ začal na svojej poslednej symfónií pracovať v roku 1884, rok po dokončení svojej tretej symfónie, a dokončil ju v roku 1885. Prevažná časť diela (podobne je tomu i u ďalších veľkých Brahmsových diel) vznikla v Alpách, ktoré posobili blahodárne a inšpiratívne na skladateľovu dušu. V korešpondencii svojmu priateľovi Hansovi von Bülow dielo prirovnal k trpkým nedozretým alpským čerešniam. V inej časti korešpondrencie vyhlásil: "Mám tu trochu medziaktovej hudby, čomu sa súhrnne zvyčajne hovorí symfónia". Za čiernym humorom typickým pre Brahmsa sa však skrývala najmä obava z prijatia nového diela. Tá sa ale ukázala ako neopodstatnená. Na premiére v októbri 1885 v Mainingen symfónia pod dirigentským vedením samotného Brahmsa zaznamenala veľký úspech.

Brahmsova posledná symfónia je sebareflexívne dielo odrážajúce hlbiny skladateľovej duše, a jeho názory na život a hudbu. Predstavuje akýsi ostrov sústredenia a hĺbavosti v dobe, kedy boli symfonické diela namierené skôr extrovertne. Je zároveň akousi obhajobou Brahmsovej tvorby a nie náhodou je jeho silnou stránkou vynikajúce formálne spracovanie. Dielo sa vyznačuje zvláštnou atmosférou, z ktorej na poslucháča dýcha veľký pokoj a životná múdrosť.

Symfónia má štyri vety:

1. Allegro non troppo
2. Andante moderato
3. Allegro giocoso
4. Allegro energico e passionato

Zloženie orchestra: 2 flauty, pikola, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, kontrafagot, štyri lesné rohy, 2 trúbky, 3 pozauny, tympany, triangel a sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Typická dĺžka skladby je približne 40 minút.

Symfóniu otvára hlavná téma založená na terciových intervaloch a po nej vedľajšia téma. Prevedenie je krátkšie, než je zvykom, avšak bohaté. V repríze je hlavná téma uvedená do meditatívnej polohy. Celá veta je dramatická a navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Druhá veta Andante moderato patrí medzi najkrajšie skladateľové melódie. Vetu otvárajú lesné rohy melancholickou fanfárou, po ktorej ju v umiernenom duchu opakujú klarinety a fagoty. Až v polovici veci preberú dominantnú úlohy sláčiky s dojímavou melódiou vo vysokej polohe. Melancholické časti vety vyvažuje krátke dramatické tutti, ktoré sa objavuje viackrát počas svety. Tú nakoniec uzatvára výrazná fanfára, ktorá ale doznieva až do pokojného úplného ticha. Tretia veta je najživšou časťou celej symfónie. Má tanečný charakter a bola veľmi populárna už za Brahmsovho života. V tejto vete ako jedinej z celého diela sa uplatňuje triangel. Štvrtá veta je úplne iného charakteru - nemá nič zo spontánnosti tretej vety a je až filozoficky založená. Brahms v nej veľmi netradične využil starú barokovú formu chaconna, čo je variácia nad nemenným basovým doprovodom. Veta obsahuje tridsať variácií ale zároveň má i prvky sonátovej formy. Posledná variácia vedie k zakončeniu, ktoré pripomína naliehavosť a pátos z úvodu diela. Touto náročnou a formálne dokonalou vetou Brahms príznačne zakončil svoju symfonickú tvorbu.

Štvrtá symfónia je považovaná za skladateľovo "opus magnum" a patrí medzi najváženejšie diela svetovej symfonickej tvorby.