Caecilius Statius tiež Statius Caecilius (*230 až 220 pred Kr.-168 alebo 166 pred Kr.) bol rímsky autor komédii.

Život

Podobne ako Terentius a Livius Andronicus, aj Caecilius bol pôvodom prepustený otrok, pravdepodobne z Milána, oblasti ktorú obývali insuberský Galovia. Do Ríma sa dostal možno ako vojnový zajatec po porážke Insubrov Marcom Claudiom Marcellom (222 pred Kr.) okolo roku 200 pred Kr. Meno Caecilius prijal po svojom patrónovi, ktorý pochádzal možno z rodu Metellovcov. Caecilius bol významný súčasník Plauta a Ennia, z ktorých s Enniom udržiaval dôverné priateľstvo. Podľa neskoršieho historika Suetonia iný významný autor komédii, Terentius, predčítal pred uvedením staručkému Caeciliovi svoju hru Andria (uvedenú v roku 166 pred Kr.). Dnes je táto historka ale považovaná za vymyslenú.

Caecilius sa v Ríme živil úpravou gréckych hier pre rímske publikum. Úspech si nezískal hneď. Hoci sa dnes radí medzi „menších“ dramatikov, nie je to pre nízku kvalitu diela, ale preto, že sa z neho takmer nič nezachovalo. Antickí kritici ho hodnotili vysoko. Volcacius Sedigitus mu dokonca pridelil prvé miesto v rebríčku autorov komédii. Varro má vysokú mienku o zápletkách jeho hier, Horatius oceňuje jeho citovosť ^[1] a Cicero priznáva, že by mu udelil medzi komikmi prvé miesto (to podľa neho dostal Terentius), keby bol jeho jazyk tríbenejší ^[2].

Dielo

Caecilius stojí svojou tvorbou niekde medzi Plautom a Terentiom. Badať u neho tak plautovskú neviazanosť a jazykovú jednoduchosť ako aj terentiovskú snahu pridržiavať sa originálu. Viac než polovica jeho hier má pôvod u Menandra, od ktorého Caecilius prevzal aj niektoré názvy (napríklad hra Plocium, Náhrdelník, má vzor v Menandrovej komédii Plokion).

Najdôležitejšie zlomky Caeciliovho diela sa zachovali v Attických nociach (Noctes Aticae) Aula Gellia, ktorý cituje rozsiahly úryvok z hry Plocium a porovnáva ho s menandrovským vzorom. Z väčšiny ďalších Caeciliovych hier sa nám zachovali len grécke a latinské tituly – Ex hautú hestós (Kto sa drží na nohách), Gamos (Svadba), Epikléros (Dedička), Synaristósae (Obedujúce ženy), Synephebi (Priatelia z mladosti), Epistula (List), Pugil (Boxer) a Faenerator (Úžerník).

Referencie

1. ↑ Epistulae, ii. I. 59
2. ↑ De Optimo Genere Oratorum, I

Literatúra

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
• ŠUBRT, Jiří. Římská literatura. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2005. 502 s. (Sborníky, slovníky, učební texty; zv. 26.) ISBN 80-7298-095-5. S. 24 – 25.