Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Nábojka je zostava muničných dielov potrebných na vystrelenie strely z hlavne palnej zbrane – či už malokalibrovej alebo delostreleckej. V niektorých prípadoch je u delostreleckých zbraní vhodnejšie použiť pojem prachová náplň.

Typická nábojka sa skladá z troch hlavných častí:

• obalu – obalom nábojky je spravidla (ale nie výlučne) nábojnica, obvykle a zbraní malých kalibrov skoro výlučne, kovová
• iniciátoru – iniciátorom je zápalka alebo zápalková skrutka
• prachovej náplne – je to náplň strelného prachu alebo iných látok s vlastnosťami strelivín, ktorá udeľuje strele počas pohybu v hlavni rýchlosť potrebnú na dosiahnutie cieľa.
• pomocných prvkov

Iniciátor

Úlohou iniciátiora je premeniť mechanický (alebo elektrický) impulz iniciačného zariadenia zbrane na plameň, ktorý zapáli prachovú náplň v nábojke. Iniciátorom je u ručných strelných zbraní obvykle zápalka rôznej konštrukcie. Pre delostrelecké zbrane však samotná zápalka nevyhovuje – plameň zápalky a množstvo plynov vzniknutých pri jej výbuchu je v porovnaní s rozmermi a objemom nábojnice malý, preto sa používa výkonnejší iniciátor – zápalková skrutka (anglicky primer), v ktorej môže byť pridaná náplň čierneho strelného prachu (až desiatky gramov) v uzatvorenom puzdre, ktorá je iniciovaná zápalkou a vytvára neporovnateľne mohutnejší plameň. Čierny prach (alebo špeciálne streliviny) sa používa preto, že vytvára žeravé tuhé častice, ktoré zlepšujú iniciačné schopnosti plameňa.

Dôležitým pojmom pri iniciátoroch nábojov je iniciačná mohutnosť – v princípe ide o to, že iniciátor by mal svojím tepelným a tlakovým pôsobením zapáliť celý objem výmetnej náplne pokiaľ možno súčasne alebo aspoň čo najrýchlejšie alebo dobre definovanám spôsobom.

Prachová náplň

Najdôležitejším prvkom nábojky je samozrejme prachová náplň. Predstavuje náplň strelného prachu alebo inej streliviny, ktorá vystreli strelu z hlavne zbrane tak, aby strela mala dobre definovanú počiatočnú rýchlosť.

U ručných strelných zbraní je prachová náplň voľne sypaná v nábojnici. U delostreleckých zbraní je zostava prachovej náplne zložitejšia a záleží na kalibre zbrane a konštrukcii munície pre danú delostreleckú zbraň.

Pre delostrelecké zbrane do kalibru zhruba 50 mm býva prachová náplň riešená podobne ako u streliva pre ručné zbrane – voľne sypané zrná bezdymového strelného prachu v nábojnici, len výnimočne je prachová náplň umiestnená do prachového vrecka, ako iniciátor je použitá zápalková skrutka alebo iný iniciátor s väčšou iniciačnou mohutnosťou.

Pre delostrelecké zbrane stredných kalibrov – kanóny do 130 mm a húfnice do 75 mm – sa používa zložitejšia zostava prachovej náplne. Predovšetkým sa v zostave prachovej náplne objavuje prídavná prachová náplň (nesprávne „zažíhovač“) – vrecúško naplnené čiernym strelným prachom umiestnené na iniciátore – zápalkovej skrutke. Prídavná prachová náplň býva naplnený desiatkami až niekoľko sto gramami čierneho prachu, ktorého úlohou je ďalej zvýšiť iniciačný impulz a čo najrýchlejšie zapáliť celý objem prachovej náplne. Samotná prachová náplň bezdymového strelného prachu môže byť tvorená niekoľkými druhmi prachu s rôznym tvarom a býva umiestnená v obaloch – napríklad textilných vrecúškach, alebo jej jej správny geometria zabezpečená pomocnými prvkami – viazaním a rôznymi vložkami.

U diel stredných kalibrov, predovšetkým u húfnic, ktoré používajú delené strelivo (nábojka a strela sa nabíjajú osobitne) je zostava prachovej náplne ešte o čosi zložitejšia. Prachová náplň môže byť rozdelená na niekoľko častí, z ktorých každá je náležite označená a osobitne zabalená do samostatného obalu. Takejto prachovej náplni sa hovorí premenlivá. Zmyslom takéhoto usporiadania je možnosť zmeny začiatočnej rýchlosti strely a tým aj dostrelu zbrane. Obsluha na základe výpočtu určí vhodnú premenlivú náplň a z nábojnice odoberie príslušné vrecúška (náplň sa vždy len odoberá – má to praktické dôvody) – strela bude vystrelená menšou prachovou náplňou a bude mať menší dostrel ako maximálny možný.

U diel stredných a veľkých kalibrov – nad 150 mm – sa často nepoužíva nábojnica. Utesnenie záveru zbrane je zabezpečené priamo konštrukciou zbrane a jej záveru a prachová náplň sa skladá z modulov prachovej náplne.

Pomocné prvky

Do zostavy nábojky pre delá malých a stredných kalibrov patrí často odmeďovač – kus drôtu zo zliatiny olova, ktorý počas výstrelu vytvára s meďou z vodiacich obrúčok striel zliatinu, ktorá je krehká a má malú pevnosť – pri ďalšom výstrele je vytlačená z hlavne, a tým chráni hlaveň zbrane pred usadzovaním medi vo vývrte hlavne, ktoré by mohlo nepriaznivo ovplyvniť presnosť zbrane alebo dokonca viesť až k havárii zbrane (pretláčací odpor by rástol až tak, že by došlo k vydutiu hlavne).

Ďalším prvkom v zostave prachovej náplne je napríklad tlmič plameňa – je to látka (napríklad vínan draselný a vínan vápenatý), ktorá účinne tlmí záblesk na ústí hlavne pri výstrele. Nepatrne znižuje celkový výkon zbrane, ale pri streľbe za šera alebo v noci výrazne znižuje demaskujúce príznaky streľby diel. Tá istá zbraň (konkrétne húfnica kalibru 122 mm pri streľbe náplňou premenlivou a plnou = všetky vrecúška) je pri streľbe bez „tlmiča plameňa“ v zostave prachovej náplne v noci pozorovateľná až na vzdialenosť cca 40 – 50 km, s použitím „tlmiča plameňa“ len na vzdialenosť 5 – 8 km, alebo menej. Tlmič plameňa môže byť obsiahnutý priamo v prachovej náplni, môže byť zabalený v osobitnom vrecúšku prachovej náplne alebo môže byť rozdelený na časti a tvoriť súčasť každého vrecúška premenlivej prachovej náplne. Nevýhodou použitia tlmiča plameňa je skutočnosť, že zvyšky výstrelu vytvárajú síce slabší záblesk v noci, ale o to viac dymu, čo je zasa nepriaznivý demaskujúci príznak cez deň.

K pomocným prvkom v zostave nábojky patria aj už spomenuté dištančné vložky, viazacie prvky a vrecúška či iné obaly, ktoré zabezpečujú správnu geometriu prachovej náplne.

Moderné delostrelecké zbrane

U moderných zbraní stredných a veľkých kalibrov sa dá pozorovať odklon od klasickej koncepcie nábojky. U zbraní s jednotným strelivom sa u najmodernejších zbraní kalibru okolo 120 mm pre jednotný náboj sa opúšťa tradičné usporiadanie a tradičné zloženie prachovej náplne a prechádza sa, predovšetkým u streliva pre tankové kanóny, na muníciu s nízkou citlivosťou na vonkajšie podnety typu LOVA – Low Vulnerability Ammunition – to predstavuje zmenu usporiadania a predovšetkým zloženia prachovej náplne (chemického – od prachov na báze nitrocelulózy sa prechádza na málo citlivé zmesi s obsahom pentritu, hexogénu a trinitrotoluénu alebo iných látok).

Druhým výrazným trendom, pozorovateľným predovšetkým u samohybných delostreleckých systémov, je prechod od koncepcie nábojky s nábojnicou ku koncepcii nábojky zloženej z modulov. Modul prachovej náplne je obvykle valcové teleso, ktoré v úplne spáliteľnom puzdre obsahuje všetky potrebné prvky nábojky – vlastnú prachovú náplň, zažíhovač, prípadne aj tlmič plameňa – a často je použitá prachová náplň typu LOVA. Do zbrane sa nabíja postupne niekoľko modulov (moduly pre konkrétny typ zbrane sú obvykle v dvoch veľkostiach) a tým je plne nahradená tradičná premenlivá náplň. Takáto koncepcia umožňuje lepšiu automatizáciu nabíjacie systému zbrane a vypustenie jedného člena posádky, ktorý v tradičnom systéme ručne menil premenlivé náplne v nábojkách. Modulárny systém nábojok tiež umožňuje hospodárnejšie využitie dodaných prachových náplní – v tradičnom systéme premenlivých náplní v nábojnici sú vždy dodávané plné premenlivé náplne a „nadbytočné“ vrecúška sa musia zlikvidovať mimo zbraň a palebného postavenia, čo je komplikované a neefektívne, v systéme modulov zostávajú nepoužité moduly k dispozícii a znižujú objem materiálu potrebného pre znovu nabitie delostreleckého systému (ten je nabitý vždy na plné, t. j. maximálne prachové náplne).

Zbrane s modulárnym systémom nábojky majú iniciátor umiestnený v osobitnom zariadení na zbrani, čo ďalej zvyšuje ich odolnosť pri zásahu nepriateľskými zbraňami.