dub červený
Dub červený; listy v októbri
Stupeň ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) rastliny (Vegetabilia) Podríša (subregnum) zelené rastliny (Viridiplantae, Chlorobionta) Vývojová línia cievnaté rastliny (Tracheophyta) Vývojová vetva semenné rastliny (Spermatophyta) Oddelenie krytosemenné rastliny (Angiospermae) Trieda (classis) pravé dvojklíčnolistové rastliny (Eudicotidae) Rad (ordo) bukotvaré (Fagales) Čeľaď (familia) bukovité (Fagaceae) Rod (genus) dub (Quercus) Druh (species) dub červený (Q. rubra)
Vedecký názov
Quercus rubra
Prirodzený areál rozšírenia
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Dub červený^[2] (lat. Quercus rubra^[2]) je statný, opadavý strom, vysoký 25 m (výnimočne až 50 m) z rodu dub (Quercus) z čeľade bukovité (Fagaceae). Jeho pôvodný areál je vo východnej časti Severnej Ameriky a v Kanade.^[2]

Do Európy bol introdukovaný už začiatkom osemnásteho storočia a po začiatočnom pestovaní v botanických záhradách a vo veľkých súkromných parkoch sa dostal aj do európskych lesov.^[3]

Opis

Dub červený je statný strom s hrubým kmeňom, s priemerom 50 až 100 cm; koruna stromu je vajcovitá, na vrchole zaokrúhlená, s konármi široko odstávajúcimi, niekedy je koruna široká, košatá, s konármi rovnobežne odstávajúcimi (kolmo na kmeň).^[2]

Borka je hrubá, tmavohnedá s červenkastým odtieňom, pri mladých jedincoch je hladká, sivozelená, neskoršie plytko rozpukaná. Jednoročné konáriky sú husto chlpaté.^[2]

Púčiky sú podlhovasto kužeľovité, končisté, 5 až 8 mm dlhé, gaštanovohnedé, s tmavším okrajom.^[2]

Listy duba sú dlhostopkaté; stopka listu 3 až 5 cm dlhá; čepeľ listu tenká, slabo kožovitá, v obryse obrátene vajcovitá alebo elipsovitá, na báze zaokrúhlená alebo šikmo klinovitá, perovito laločnatá s 2 až 3 pármi lalokov, 12 až 22 cm dlhá a 8 až 15 cm široká, v mladosti plstnatá, na líci tmavozelená, na rube bledšia, žltozelená, na žilách a pazuchách žilnatina chlpatá, na jeseň jasnočervená; laloky listov postupne od bázy sa zužujúce, zúbkaté, vrcholový lalok dlhší, plytko zúbkatý.^[2]

Od podobných dubov s podobnou stavbou listov dub močiarny (Quercus palustris), dub šarlátový (Quercus coccinea) a dub farbiarsky (Quercus velutina) sa líši predovšetkým ich nápadne matným povrchom; ostatné duby tejto skupiny majú lesklé listy.^[3][4]

Kvety duba červeného sú jednopohlavné, samčie tvoria previsnuté jahňady, samičie sú jednotlivé, sediace alebo krátko stopkaté.^[3]

Tyčinkové kvety sú v 10 až 15 cm dlhých jahňadách; okvetie 4 až 5 laločnaté, tyčiniek 4 až 5, vyvíjajú sa pazuchách listov z predchádzajúceho roka a vychádzajú pred alebo súčasne s aktuálnymi listami v apríli alebo máji.^[2][5]

Piestikové kvety sú jednotlivé alebo vo dvojiciach, krátko stopkaté, stopky 6 až 8 mm dlhé, vyvíjajú sa v pazuchách listov bežného roku.^[2][5]

Plodmi sú žalude po 1 až 2 na krátkych stopkách, guľovité, na vrchole so zvyškom blizny; čiaška plytko miskovitá, hrubostenná; šupiny čiašky elipsovité, kožovité, lesklé, červenohnedé, chlpaté; žaluď je na báze plochý, 18 až 30 mm dlhý, lesklý, hnedý, jemne chlpatý.^[2] Dozrievajú od konca augusta do konca októbra v závislosti od geografickej polohy.^[5]

V lesných porastoch dub červený začína rodiť približne vo veku 25 rokov, ale zvyčajne produkuje veľa semien až okolo 50. roku života. Dobré až vynikajúce úrody sú v nepravidelných intervaloch, zvyčajne každých 2 až 5 rokov.^[5]

Rozšírenie

Dub červený má svoj pôvodný areál rozšírenia vo východných oblastiach Spojených štátov amerických, od Nového Škótska po Floridu a od Minnesoty po Texas.^[3]

Na Slovensku sa prirodzene vyskytuje v panónskej oblasti, najhojnejšie na Záhorskej nížine a v Ipeľsko-rimavskej brázde. V karpatskej oblasti je hojný.^[2]

Ekológia

Dub červený je svetlomilná rastlina, ale menej náročná na svetlo a vlhkosť ako ostatné druhy našich dubov. Relatívne dobre znáša vysýchanie pôd a teplotné rozdiely prostredia, neznáša však zaplavovanie. Stupeň aklimatizácie v Európe je taký vysoký, že aj v umelo založených porastoch nastáva samoobnova.^[3]

Vo svojej domovine rastie v listnatých aj zmiešaných lesoch mierneho pásma.^[6] Najlepšie sa mu darí na nižších a stredných svahoch so severným alebo východným smerom, v zátokách a hlbokých roklinách a na dobre odvodnených údoliach. Rastie v nadmorských výškach do 1070 m v Západnej Virgínii a až do 1680 m v Apalačských vrchoch.^[5]

V oblastiach, kde sa dub červený vyskytuje prirodzene, sa priemerné ročné zrážky pohybujú od 760 mm do 2 030 mm. Priemerná ročná teplota, v závislosti od geografického rozšírenia, sa pohybuje od 4°C do 16°C.^[5]

Dub sa dobre rozmnožuje aj vegetatívne pretože ľahko vytvára výhonky. Viac ako 95 percent jedincov v nových produkčných porastoch vzišlo z výhonkov. Nové výhonky rastú rýchlo a sú zvyčajne rovné a dobre tvarované.^[5]

Druh sa môže krížiť aj s dubom marylandským^[7] (Quercus marylandica) a dubom Quercus ellipsoidalis.^[5]

Intenzita svetla na stanovišti je pre druh najkritickejší faktor ovplyvňujúci nielen prežitie prvého roku, ale aj prežitie a rast v nasledujúcich rokoch.^[5]

Na regenerácii duba červeného sa aj v dobrých plodných rokoch podieľa len asi 1 percento žaluďov. Na produkciu jednej jednoročnej sadenice býva potrebných až 500 žaluďov. Vzhľadom na veľkosť a hmotnosť žaluďov je ich rozptýlenie veľmi obmedzené. Na ich šírení na väčšie vzdialenosti sa podieľajú hlavne veveričky a myší.^[5]

Význam a využitie

Dub červený si pre svoje výrazné jesenné jasnočervené zafarbenie listov našiel široké uplatnenie najmä v parkových a mestských výsadbách^[3] a pre dobrú odolnosť voči znečisteniu ovzdušia exhalátmi.^[6]

Keďže rastie aj na chudobných a degradovaných pôdach, zavádza sa ako pôdoochranná a melioračná drevina. Drevo má menej kvalitné a je pórovitejšie.^[2]

Žalude sú dôležitou potravou pre veveričky, jelene, myši, hraboše a iné cicavce a vtáky.^[5]

Hrozby a choroby

V porovnaní s našimi domácimi druhmi, dub červený menej trpí chorobami, ktoré spôsobuje drobnomúčka dubová.^[8][2]

Z hubových patogénov je závažným škodcom Bretziella fagacearum (= Ceratocystis fagacearum)^[9], ktorý dokáže zabiť hostiteľa v tom istom roku, v ktorom ho infikoval.^[5]

Z motýľov je pre dub červený najnebezpečnejším defoliátorom mníška veľkohlavá^[10] (Lymantria dispar). Húsenice tohto škodcu sa živia listami hostiteľa.^[5]

Galéria

• 

  Dub červený; výhonok s púčikmi

• 

  Dub červený; pučiace samčie jahňady

• 

  Dub červený; kvitnúce samčie jahňady

• 

  Dub červený; vetvička s jahňadami a mladými žaluďmi

• 

  Dub červený; semenáč (koncom jari)

• 

  Dub červený; semenáč (koncom jesene)

• 

  Dub červený; listy v septembri

• 

  Dub červený; nezrelé žalude

• 

  Dub červený; zrelý žaluď

• 

  Dub červený; prázdne čiašky

• 

  Dub červený; kôra

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dub červený
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dub červený