Cintorín v meste Rabinal pripomínajúci obete vojny

Občianska vojna v Guatemale bol vnútroštátny ozbrojený konflikt, ktorý s rôznym stupňom intenzity prebiehal v Guatemale neprerušovane od r. 1960 do r. 1996. Konflikt prebiehal predovšetkým medzi viacerými ľavicovo orientovanými guerillovými skupinami na jednej strane a guatemalskými vojenskými diktatúrami na strane druhej, pričom najintenzívnejšiu podobu dosiahol v prvej polovici 80. rokov 20. st. Konflikt zasiahol hlavne domorodé civilné obyvateľstvo (obzvlášť mayského pôvodu) a vyžiadal si okolo 200 000 obetí,^[1] čo ho robí najhorším vojenským konfliktom v novodobej histórii Strednej Ameriky.

Pozadie vojny

Korene konfliktu siahajú do r. 1954, keď bol demokraticky zvolený prezident Jacobo Arbenz Guzmán zvrhnutý pri vojenskom puči priamo podporovanom vládou Spojených štátov a CIA. V Guatemale boli zakázané všetky odborové organizácie a ľavicovo orientované politické strany. Nasledovalo dlhé obdobie ďalších vojenských prevratov, v ktorých sa vystriedalo niekoľko pravicovo orientovaných vojenských vlád, ktorých spoločnou črtou bývali sfalšované voľby, v ktorých boli ako kandidáti do civilnej vlády dosadzovaní výlučne armádni dôstojníci. Zhoršujúca sa sociálno-ekonomická situácia väčšiny civilného obyvateľstva, politické represie a otvorená diskriminácia a rasizmus namierený proti domorodému indiánskemu obyvateľstvu preto priamo vyústil do vzniku občianskej vojny.

1960 – 1980

Prvé organizácie ozbrojeného odporu začali vznikať na začiatku 60. rokov a pozostávali predovšetkým z členov zakázanej Guatemalskej strany práce a mladých, ľavicovo orientovaných dôstojníkov, ktorí sa 13. novembra 1960 otvorene vzbúrili proti rozkazom vládnucej chunty. Väčšina z nich bola vtedy zmasakrovaná, no tí, ktorý prežili sa ukryli do hôr a podľa vzoru kubánskej revolúcie odštartovali partizánsku vojnu. V tom čase najväčšia povstalecká organizácia, známa ako Ozbrojené sily povstalcov (Fuerzas Armadas Rebeldes), uskutočňovala útoky proti vojenskej chunte a jej podporovateľom aj priamo v Guatemala City, pričom napr. v r. 1968 zavraždili amerického veľvyslanca Johna Gordon Meina. V priebehu 70. rokov vzniklo viacero ďalších povstaleckých skupín, ako napr. Revolučná organizácia ozbrojeného ľudu, či Partizánska armáda chudobných, pričom všetky tieto organizácie nadviazali úzku spoluprácu.

Armáda už od začiatku proti povstalcom podnikala tvrdé kroky a zintenzívnila represie, pričom od druhej polovice 60. zriaďovala tzv. eskadry smrti, ktoré uskutočňovali početné vraždy, únosy a „zmiznutia“ politických odporcov režimu. Napriek všetkým týmto udalostiam však občiansky konflikt v 60. a 70. rokoch mal pomerne nízku intenzitu oproti tomu, čo nasledovalo v 80. rokoch.

1980 – 1996

Spustením udalostí tzv. totálnej vojny sa stali udalosti z 31. januára 1980, keď skupina demonštrantov z radov domorodých indiánskych farmárov obsadila španielsku ambasádu v Guatemala City. Urobili tak preto, aby upozornili na vraždy a únosy roľníkov, ktoré na vidieku uskutočňovali eskadry smrti. Guatemalská armáda napriek nesúhlasu španielskej vlády uskutočnila proti demonštrantom brutálny zásah, ktorý vyústil do požiaru celej ambasády a smrti 36 protestujúcich.

Tento incident viedol k celonárodným nepokojom a zintenzívneniu činnosti guerillových skupín. Armáda odpovedala brutálnymi represiami, ktorých obeťami sa stali hlavne domorodí mayskí obyvatelia obviňovaní z podpory povstalcov. Pri protipovstaleckej ofenzíve bola uplatňovaná taktika spálenej zeme, počas ktorej došlo k mnohým veľkým masakrom civilného obyvateľstva, pričom medzi najznámejšie prípady patria udalosti zo 6. decembra 1982, keď vojaci v dedine Dos Erres zavraždili vyše 200 civilistov, vrátane žien a detí, či masaker v dedine Plan de Sánchez z 18. júla 1982 (viac ako 250 obetí). Celkovo je zdokumentovaných počas konfliktu vyše 400 podobných prípadov, väčšina z nich sa odohrala na začiatku 80. rokov v provincii Quiché. Počas tohto obdobia bol prezidentom Guatemaly generál Efraín Ríos Montt, ktorému je často dávaná najväčšia zodpovednosť za spáchané vojnové zločiny.

V polovici 80. rokov síce došlo k čiastočnému obnoveniu demokracie, armáda si však stále zachovávala veľkú moc a hlavne na vidieku pokračovala v „akciách“ proti tzv. „ľavicovým teroristom“. Tak to pokračovalo až do polovice 90.rokov, keď bol demokratický proces naplno obnovený, vplyv armády sa obmedzil a vláda začala mierové rozhovory s povstalcami. Tie sa skončili 29. decembra 1996 podpísaním mierovej dohody, ktorá definitívne ukončila 36 rokov trvajúci občiansky konflikt. Kvôli dohľadu nad dodržiavaním mieru bola do r. 2004 v Guatemale umiestnená mierová misia OSN.

Americký vojenský poradcovia v Guatemale (úplne vpravo stojí plukovník Carlos Arana, vojenský prezident v rokoch 1970 – 1974)

Následky

Podľa analýzy OSN podporovanej guatemalskej komisie pre pravdu a zmierenie, zverejnenej v r. 1999, si občiansky konflikt vyžiadal okolo 200 000 obetí, od 40 000 do 50 000 ľudí zostalo nezvestných. Komisia uvádza, že za 93% obetí je zodpovedná guatemalská armáda a za 3% sú zodpovední povstalci, pričom násilnosti dosiahli vrchol v r. 1982. Keďže až 83% zdokumentovaných obetí bolo mayského pôvodu, niektoré humanitárne organizácie obviňujú guatemalskú armádu z páchania genocídy voči domorodému obyvateľstvu.

Napriek týmto zisteniam bolo doteraz v súvislosti s občianskou vojnou odsúdených len niekoľko osôb, väčšinou sa im podarilo dokázať len malá časť z trestných činov, za ktoré boli pravdepodobne naozaj zodpovední. Napr. v auguste 2009 bol za podiel na "zmiznutí" 6 civilistov odsúdený na 150 rokov väzenia farmár Felipe Cusanero, bývalý člen eskadier smrti. Doteraz nebol odsúdený takmer žiadny z predstaviteľov vojenských vlád ani vysoko postavených armádnych dôstojníkov. Až v januári 2012 bol otvorený súdny proces s generálom Efraínom R. Monttem, ktorý vo veku 85 rokov čelil obvineniam z genocídy a zo zločinov proti ľudskosti. V máji 2013 bol generál uznaný vinným a bol odsúdený na 80 rokov väzenia.

Napriek závažnosti občianskej vojny v Guatemale jej dlho bola venovaná len veľmi malá medzinárodná pozornosť a publicita. Je preukázané, že na tom mala výraznú zásluhu vláda USA, obzvlášť za administratívy prezidenta Ronalda Reagana. Predstavitelia USA porušovanie ľudských práv v Guatemale marginalizovali, zamlčovali, či dokonca priamo popierali, hoci z odtajnených správ z toho obdobia je zrejmé, že o ňom boli obšírne informovaní.^[2] Tento postoj bol zapríčinený aj tým, že USA vojenskú diktatúru výrazne podporovali a mnohí vojaci a členovia eskadier smrti boli v USA aj priamo vycvičení. Vláda Spojených štátov to na sklonku Studenej vojny robila hlavne zo strachu pred možnosťou, žeby sa ľavicoví povstalci dostali v krajine k moci, podobne ako to bolo v tom čase v Nikarague či predtým na Kube. Prezident Bill Clinton to po zverejnení správy komisie OSN v r. 1999 pripustil a povedal, že „podporovanie Guatemaly v tom čase bolo nesprávne“.

Výraznú zásluhu na rozširovaní medzinárodného povedomia o vojne v Guatemale má guatemalská indiánska aktivistka Rigoberta Menchú, ktorá bola v r. 1992 za svoju snahu ocenená Nobelovou cenou mieru.

Referencie

1. ↑ Clinton: Support for Guatemala Was Wrong . The Washington Post. Dostupné online. (po anglicky)
2. ↑ Historical Archives Lead to Arrest of Police; Officers in Guatemalan Disappearance . . Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy

• Guatemala: Spomienka na ticho Správa guatemalskej komisie pre pravdu a zmierenie (po anglicky)