A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Septembrové povstanie (po bulharsky: Септемврийско въстание) zorganizovala Bulharská komunistická strana pod tlakom Komunistickej Internacionály 13. septembra 1923. Jeho cieľom bolo ustanoviť robotnícko-roľnícku vlády v Bulharsku a nie však vytvoriť spoločenské komunistické zriadenie v krajine. Povstalci sa v ňom pokúsili zvrhnúť vojenskú vládu, ktorá bola v krajine ustanovená po zavraždení Alexandra Stambolijského 9. júna 1923.
Príprava povstania
Bulharská komunistická strana bola spoluorganizátorkou tretej Komunistickej internacionály založenej v Moskve v roku 1919. Úlohou tejto Komiterny bolo koordinovať a - ako sa aj veľmi skoro ukázalo - smerovať kontrolnú činnosť ľavých socialistických strán na svete. Podľa jej ústavy boli všetky národné strany povinné dodržiavať jej predpisy. Od samého začiatku mala BKS v Bulharsku veľký vplyv. Preto dostala dôležitú úlohu v štruktúrach novej svetovej organizácie. Vasil Kolarov sa dokonca stal generálnym tajomníkom Komiterny.
V BKS sa ale objavili rozpory. Jej starší členovia sa pridŕžali dobre známych a tradičných postupov politického boja, zatiaľčo mladší energickí vodcovia strany pokladali odporúčania Komiterny za sväté a prospešné nielen pre Bulharsko, ale aj pre nich samých. Ihneď po štátnom prevrate (9. jún 1923) vedúci predstavitelia Komunistickej internacionály skritizovali BKS za jej prílištnú neutralitu. V Moskve totiž snívali o nových revolučných bojoch. Nemohli pochopiť, že Európa je unavená napätím vojnových rokov (1912 - 1918). Udalosti v Bulharsku vnímali ako znak začiatku novej európskej revolúcie. Vasil Kolarov preto odišiel do Sofie. Napriek nesúhlasu časti vedúcich predstaviteľov BKS sa poslanci na zasadnutí ÚV KSB v dňoch 5. - 7. augusta 1923 rozhodli ísť cestou ozbrojeného povstania a podporiť Komiternu vychádzajúcimi hviezdami - Georgiom Dimitrovom a Gavrilom Genovom.
Do povstania musela BKS vtiahnuť všetkých svojich možných spojencov. Vnútroná macedónska revolučný organizácia prisľúbila, že bude zastávať neutrálny postoj, ak BKS nezorganizuje povstanie v Pirinskom Macedónsku. Obe strany však neskôr nedodržali slovo.
Priebeh povstania
Dňa 12. septembra 1923 v Starej Zagore vznikol akčný výbor, ktorý stanovil dátum vypuknutia povstania v noci z 19. - 20. septembra 1923. Tento pokus však bol bulharskou vládou zmarený. Povstalci sa však nevzdávali a ďalej organizovali viaceré akcie v iných oblastiach Bulharska (Nova Zagora, Čirpan), ktoré však tiež boli neúspešné. O vyhlásenie povstania sa teda pokúsili komunisti v dedine Măgliž v oblasti mesta Kazanlăk v noci z 13. - 14. septembra 1923. Postupne sa k nim pripojila aj organizácia BKS z dediny Goljamo Drjanovo. Povstalci prevzali kontrolu nad týmito dvoma dedinami, nemali však podporu druhých organizácii v iných oblastiach, ktoré čakali na oficiálne vypuknutie povstania.
Po prvých sporadických bojoch v oblasti Trácie začiatok povstania oficiálne vyhlásil revolučný výbor v zložení Georgi Dimitrov, Vasil Kolarov a Gavril Genov. Bolo to 22. septembra 1923 na území severozápadného Bulharska a v oblasti miest Razlog, Nova Zagora, Burgas a Pazardžik. O deň neskôr (23. september 1923) povstalci obsadili mesto Montana (vtedy Ferdinand). Bulharská armáda však rýchlo zaútočila a vytlačila komunistov z mesta a na krátky čas bolo zase mesto pod kontrolou brániacej sa bulharskej vlády. Povstalecké vojská pod vedením Georgia Damjanova však znova zaútočili a opätovne prevzali toto strategické mesto do svojich rúk.
Medzitým vypuklo povstanie takmer na celom území severozápadného Bulharska. Dňa 24. septembra 1923 komunisti obsadili Lom a vytlačili z neho zle vyzbrojených prívržencov bulharskej vlády. Tí však na druhý deň - vedomí si podpory svojich ľudí - útok opätovali a s ich pomocou po troch dňoch mesto obsadili.
Povstanie v severozápadnom Bulharsku
Vláda Alexandra Cankova, opierajúc sa o bulharskú armádu, 22. septembra 1923 vyhlásila mobilizáciu. Mobilizácie sa zúčastnili aj civilní dobrovoľníci tzv. spitzkomandanti[1]. Komunistov v tejto napätej situácii tiež nelenili a zmobilizovali všetko svoje obyvateľstvo v nimi obsadených mestách.
Dňa 25. septembra 1923 armáda pod vedením Gavrila Genova napadla bulharskú armádu v meste Montana a v boji proti nim zvíťazila. Toto víťazstvo zvýšilo komunistom nádej na víťazstvo v povstaní. V bojoch pri meste Vraca im však bulharské vojská z Vidinu uštedrili krutú porážku. Rokmi vojny vycvičená a skúsená bulharská armáda koncom septembra povstanie v krajine potlačila. Povstalci zutekali do okolitých oblastí Juhoslávie.
Povstanie v iných častiach Bulharska
V Plovdivskej oblasti povstanie nebolo podporované miestnym obyvateľstvom, preto ani prakticky nevypuklo.
Po odchode Georgia Dimitrova a Vasila Kolarova do oblasti severozápadného Bulharska sa v Sofii nechystali žiadne prípravy na vypuknutie povstania. Príčinou pokojnej situácie v tejto oblasti bola dominancia prívržencov legálneho odporu proti režimu Alexandra Cankova združených sofijskej organizácii BKS. Vytvorený bol iba vojensko-revolučný výbor komunistov v zložení Anton Ivanov, Dimităr Gičev a Todor Atanasov, členov ktorého však bulharská vláda 21. septembra 1923 zatkla. Nevypuknutie povstania v Sofii preto dovolilo bulharskej vláde použiť svoje zvyšné vojská na potlačenie povstania v iných oblastiach Bulharska.
Akékoľvek pokusy o vypuknutie povstania v priľahlých oblastiach Sofijskej oblasti (Ichtiman, Samokov, Pirdop) boli bulharskou armádou potlačené. Povstalcom sa však aj tu podarilo obsadiť niekoľko miest, ich vláda v nich však rýchlo padla a mestá boli zase v rukách bulharskej armády.
Príčiny neúspechu povstania
V konečnom dôsledku sa do povstania išlo predovšetkým s podporou komunistických sympatizantov a ľudí, ktorí boli nespokojní s dedinským obyvateľstvom. Celá idea povstania však bola samovražedným bláznovstvom nadiktovaným cudzími záujmami boľševikov. Povstanie nemohlo mať úspech, pretože bulharská armáda a vláda bola proti komunistom a nešla v šľapajach Komiterny. Navyše susedné štáty Bulharska od zainteresovanosti Sovietskeho zväzu čakali iba výhodu, ale zväz nemohol byť nápomocný, pretože jeho pokusy nastoliť komunizmus v Nemecku a Maďarsku - v štátoch, ktorých miestna armáda mala v povstaní pomôcť - neboli úspešné.
Nespokojnosť bulharskej vlády bola teda príčinou prečo povstanie bolo dedinské a nie ako súdruhovia z BKS vopred zamýšľali - vojenské.
Dôsledky povstania
Bez súdu a trestu bolo zastrelených stovky účastníkov povstania. Dodnes nie je jasné koľko ľudí zahynulo v bojoch a následných represáliách po povstaní, ich počet sa však odhaduje na viac ako 2000. Prehra komunistov v povstaní splodila v nich pocit pomsty, ktorý nakoniec v r. 1925 vyústil až do krvavého teroristického útoku v Sofii. Pre víťazov sa stala úrodnou pôdou pre ďalší rozvoj boja proti sociálnym konfliktom v krajine a zámienkou pre potláčanie akejkoľvek opozície.
Takto sa bulharský národ povzniesol nad dvoma krutými konfliktmi, ktorých príčinou bol štátny prevrat v krajine a zavraždenie Alexandra Stambolijskeho 9. júna 1923.
Referencie
- ↑ Názov pochádza z názvu špicatých topánok, ktoré nosili.
Pozri aj
Zdroj
- Protoerej J. P. : Úryvky z nebulharských povstaní, Sofia, 1992.
- Protoerej J. P. : Encyklopédia Bulharsko, zväzok 6, Sofia, 1988.
- Fol A. a kol. : Dejepis pre 11. ročník stredných škôl, Anubis, Sofia, 1998, str. 316 - 317.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Štátny prevrat v Bulharsku (1934)
Štátny prevrat v Bulharsku (1944)
Aprílové povstanie
Atentát na chrám svätej Nedele
Avarský kaganát
Balkánske vojny
Balkánsky zväz (1912)
Berlínska zmluva
Berlínsky kongres
Bitka pri rieke Marica
Bogomilstvo
Bulharská ľudová republika
Bulharská cirkev
Bulharská dobrovoľnícka armáda
Bulharská volžsko-kamská ríša
Bulharské cárstvo (1908 – 1946)
Bulharské kniežatstvo
Carihradská konferencia
Cyrilo-metodská tradícia v Bulharsku
Dácia
Dejiny Bulharska
Despota (titul)
Dobrudža
Druhá balkánska vojna
Druhá bitka pri Šipčenskom priesmyku
Druhá bulharská ríša
Druhá viedenská arbitráž
Ilindensko-preobraženské povstanie
Júnové povstanie
Kresnensko-razlogské povstanie
Ongăl
Pád komunizmu v Bulharsku
Paulikánstvo
Prvá balkánska vojna
Prvá bulharská ríša
Rusko-turecká vojna (1877 – 1878)
Sanstefanská mierová zmluva
Septembrové povstanie
Slivenský revolučný okres
Staré Veľké Bulharsko
Târnovský revolučný okres
Tărnovská literárna škola
Trácia (historické územie)
Východná Rumélia
Východná Trácia
Vardarské Macedónsko
Vračanský revolučný okres
Západná Trácia
Zjednotenie Bulharska
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk