soška bohyne Artemis z Efezu

Xoanóny (z gr.xeó- vyrezávať, otesávať) sú najčastejšie drevené, ale tiež kamenné, príp. slonovinové sochy božstiev z archaického obdobia gréckej civilizácie. Vytvárali sa približne od 8. stor. pred Kr. do začiatku tzv. daidalského štýlu, na ktorý mali vplyv.

Drevené sochy boli vytvárané z pňov stromov olivovníka, boli len nahrubo otesané, mali oválnu hlavu a naznačené oči, nos a ústa. Nahrubo pritesané boli aj ramená a nohy. Xoanóny boli určené na prísne frontálny pohľad. Sochy boli často povrchovo upravované farbami, prípadne zlátením. Niekedy mali sochy aj prídavky s plechu a ušľachtilého kovu. Neskôr vplyvom antropomorfizácie božstiev postupne pridávané tvary, približujúce sa ľuďom.

Hoci umenie už výrazne pokročilo v stvárnení ľudského tela, uctievali sa tieto sochy napriek svojej archaickosti a primitívnosti až do klasického obdobia, ako mimoriadne vzácne pamiatky. Príkladom je Aténina socha z olivového dreva v chráme Erechteion na aténskej Akropole, ktorá sa podľa báje zniesla z neba. K tejto soche smerovala počas Veľkých panatenájskych slávností procesia, prinášajúca novo utkanú šafránovú rízu (cirkevné slávnostné rúcho - peplos ) do ktorej ju obliekli.

Všetky xoanóny boli opradené legendami o svojom zázračnom vzniku, preto boli vo veľkej úcte. Postupne boli však nahradzované dokonalejšími mramorovými sochami a boli vytláčané na okraj chrámov, neskôr prenesené do menej významných druhoradých chrámov, menej dôležitých bohov.

Vďaka materiálu z ktorého boli zhotovené sa nám nezachovali, sú o nich však písomné zmienky.