Deň náš každodenný zobrazuje päťčlennú rodinu Ravingerovcov. Každej z postáv (okrem „Malého Miša“) je venovaný dostatočný priestor na explikáciu svojho postavenia v rámci primárnej, v niektorých prípadoch aj sekundárnej sociálnej skupiny. Na čele rodiny je otec - Michal, stredoškolský učiteľ. Jeho pozícia je v hierarchii najvyššie. Vyžaduje si rešpekt a úctu voči svojim názorom, skúsenostiam a radám. Jeho manželka, Gréta je učiteľkou hry na klavír. Zatiaľ čo Michal je pragmatik, „racio vzťahu“, Gréta uprednostňuje city a snaží sa deťom čo najviac priblížiť. Emócie vyjadruje priamo, vďaka čomu sa na povrch dostáva psychika postavy. U detí, Marcel a Miška, je viditeľné iné rozmýšľanie, iné problémy a ich iné riešenia. Miška má sedemnásť rokov a chystá sa na prvú spoločenskú udalosť, na ktorú potrebuje nové, elegantné šaty. Otec (racio) myslí na ťažkú finančnú situáciu a nedostatočné využitie drahých šiat, no matka vidí Miškine trápenie s nízkym sebavedomím, a preto je ochotná dať všetko len aby pomohla. Marcel je o niečo mladší a vo filme vystupuje najmä samostatne, bez rodičov. Zmenu do jeho života prináša nová spolužiačka, a tak sa v Marcelovi prebúdza iná, ako materská láska. Rodinné problémy riešia dva odlišné princípy, čo zaručuje vyústenie do konfliktu.

Film a dobové kritiky

Ako som už naznačila, príbeh pracuje s niekoľkými dejovými líniami. Po predstavení postáv v expozícii, ich individuálne, resp. kolektívne príbehy ďalej rozširuje. Rozprávanie rámcuje niekoľko opakujúcich sa motívov, ako scéna z manželskej spálne či situácia pri železničnom priechode. Doboví recenzenti upozorňujú na narúšanie klasickej výstavby diela, ktoré pripisujú nadväznosti na českých režisérov. Eva Hepnerová: „Prostinký dej připomene filmy Formanovy, Passerovy a Papouškovy nedostatkem dramatické stavby, zápletek, ovzduším všednosti, každodennosti. Je pravda, že Krivánek v začiatku rozohráva niekoľko dejových línií, k niektorým sa znovu vráti, no nie všetky nevyhnutne uzavrie. Na podobnosť využívaných postupov s českými tvorcami upozorňujú viacerí kritici. (an): „Krivánek stejně jako Forman a jeho tým hledá úporně pravdu bez ohledu na to, jaká ve skutečnosti je, a hledá ji tam, kde je to nejvíc zapotřebí: v člověku samém, v jeho vnitřním ustrojení a v společenském celku, který lze nejsnáze analyzovat, totiž v rodině.“ K problému autenticity sa vyjadril aj Pavel Branko: „Krivánek, podobne ako formanovci, tu v slovenskej variácii dokázal, že autentické, celkom nezveličené ľudské impulzy a reakcie - stačí ak uvedieme do istých súvislostí a pozorujeme z istého zorného uhla – sú zdrojom neprekonateľného komizmu, ktorý je samozrejme iného rázu než povedzme chaplinovský, založený na nadsázke, ale rovnako pôsobivý.“ Už samotný názov prezrádza, že film zobrazuje udalosti všedných dní, ktorých významy dokáže Krivánek montážou „modelovať“. Krížovým strihom často konfrontuje dve rôzne situácie, vytvára medzi nimi analógie, a ponúka tak divákovi odlišný pohľad na „všedné“ problémy. Výraznejším využívaním filmových prostriedkov sa znižuje hodnovernosť dokumentu. Deň náš každodenný je na hranici nonfiction a fiction, keďže kombinuje oba postupy. Snímka zobrazuje nehercov v ich prirodzenom, neštylizovanom prostredí a ich rozhodnutia ovplyvňuje minimálne, nedominuje konkrétna filmová zápletka, nevyužíva nediegetickú hudbu, no na druhej strane viacerí recenzenti poukazovali na inscenáciu určitých scén, čo opäť spája Krivánkove postupy s Formanovými.

Nakrúcanie

Nakrúcanie spočiatku prebiehalo ako improvizácia bez vopred schváleného scenára. Zadávateľ, Štúdio krátkych filmov, tvorcovi poskytol len materiál, bez nároku na honorár. Pôvodný zámer bol vytvoriť stredometrážnu snímku s pracovným názvom Teória a prax, no po premietnutí prvej pracovnej kópie, tzv. servisky, Ctibor Štítnický odsúhlasil výrobu celovečerného filmu. Náklady na realizáciu predstavovali v tom čase necelú tretinu oproti bežnému filmu (cca 600 000Kčs). Počas nakrúcania pracoval s minimálnym štábom (kameraman, zvukár), kvôli počiatočnému nízkemu rozpočtu a zároveň filmári nechceli počas dvadsiatich filmovacích dní výrazne narušiť súkromie protagonistov.

Film a súčasnosť

Aj keď sú vo všeobecnosti dokumenty menej populárne než hrané filmy, Deň náš každodenný je divákom oveľa bližší. (an): „Vazby, které dokázal režisér, v našem případě Krivánek navázat mezi hrdiny a divákem, jsou nenápadné, neznatelné, leč dostatečně pevné a početné.“ Keďže protagonistami sú „obyčajní“ ľudia a nie vojnoví hrdinovia či zaslúžilí komunisti, priemerný divák nemá väčší problém s identifikáciou a stotožnením sa s postavami. Zatiaľ čo hrané filmy simulujú alternatívne životy ľudí, ktoré pravdepodobne diváci neprežijú, tento dokument ukazuje to, čo zastihne takmer každú rodinu – finančný nedostatok, dospievanie detí, alebo ako sa snaha rodičov stretne s nepochopením a odmietnutím tínedžermi. Dokument zároveň pracuje aj so situačným humorom, a preto scény zo života obyčajných ľudí nenudia. Dnešný pohľad na film (ako aj na rodinu) sa od dobového možno trochu líši. Faktom však zostáva, že zobrazuje spoločnosť, ktorá sa zaoberá podobnými, ak nie rovnakými problémami ako tá súčasná. Rodina Ravingerovcov dnes pôsobí na povrchu konzervatívnejšie, komplexnejšie, tradičnejšie ako súčasné, ale vzájomné vnútorné pnutie medzi jej členmi zostáva prítomné dodnes. Fragmentárne zobrazenie dokázalo vystihnúť základné existenčné a spoločenské problémy rodín, generačné rozdiely, a film preto zostáva aktuálny aj po vyše päťdesiatich rokoch.

• Trikové snímky: Milan Peťovský

Distribúcia filmu

Film vyšiel ako siedmy titul druhej série DVD edície slovenský film 60. rokov 7. novembra 2008. Edíciu pripravili Slovenský filmový ústav v spolupráci s vydavateľstvom Petit Press a s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

Použitá literatúra

• Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4
• (an), „Film nikoli každodenní“, in: Lidová demokracie, 22. 1. 1970, s. 6
• Pavel Branko, „Komizmus náš každodenný“, in: Film a divadlo, č. 25, 1969, s. 12-13
• Eva Hepnerová, „Obyčejný život obyčejných lidí“, in: Svobodné slovo, 9. 1. 1970, s. 4