A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Valentín I. Druget | |
uhorský šľachtic a župan | |
Narodenie | 1577 |
---|---|
Úmrtie | 7. november 1609 (31 – 32 rokov) |
Rodičia | Štefan V. Druget |
Manželka | Alžbeta Rákociová KristínA Horvátová |
Valentín Druget(h) (maď. Drugeth Bálint * 1577 – † 7. november 1609) bol od roku 1600 zemplínsky župan.
Životopis
Narodil sa ako syn Štefana Drugeta. Bol dvakrát ženatý: s Alžbetou Rákociovou a Kristínou Horvátovou.
Valentín I. bol kráľom Rudolfom menovaný za zemplínskeho župana 1. marca 1600 po smrti svojho staršieho brata. Predpísanú prísahu na tento úrad zložil 3. mája v tom istom roku, vo veku 22.5 rokov na hrade Zemplín so slovami, že tento úrad bude viesť verne a spravodlivo.
Udržal si po otcovi reformovanú vieru. Aj on sa zúčastnil na bojoch proti Turkom. Roku 1604 sa pridal k Bocskayovmu povstaniu a v apríli 1605 ho zvolili za jedného z hlavných veliteľov povstaleckých vojsk.
S Valentínom sa spája aj jedna nepríjemná udalosť, ktorú kronikár opísal takto:
- „V predvečer sviatku Zoslania Svätého Ducha šľachtic Valentín z Humenného sa náhodne prechádzal na svojom koči okolo monastiera – a to akurát v čase, keď k nemu smerovali procesie ľudí z jednotlivých dedín. Kráčali rezkým krokom a spievali náboženské pesničky. Obchádzajúc jednu z týchto procesií sa jeho kone splašili, koč sa prevrátil a on si pri tom nešťastne zlomil ruku. Vtedy sa strašne rozzúril a rozkázal svojim hajdúchom podpáliť chrám i monastier. Títo okamžite vyplnili rozkaz svojho nemilosrdného pána.“
Opísaná príhoda sa týka monastiera v blízkosti obce Krásny Brod v okrese Medzilaborce. Celý drevený kláštorný komplex s chrámom zhoreli spolu s celým vnútorným vybavením, knižnicou a archívom. Mnísi (baziliáni) si zachránili len holé životy. A údajne sa ešte nejakým zázračným spôsobom zachránil obraz Bohorodičky, ktorý našli pastieri neďaleko od kláštora. Podľa ústneho podania ikona Bohorodičky plakala, až kým sa nepostavil nový chrám. Podľa kronikára V. Terleckého Valentín I. Druget po tejto udalosti vážne ochorel a nevedel ho uzdraviť žiaden lekár. Na radu svojich priateľov urobil Valentín sľub, že opäť nechá vybudovať chrám a monastier, ktorý dal v návale hnevu spáliť. Keď sa mu potom podarilo sľub splniť, opäť sa mu zdravie vrátilo.
Vo februári 1605 bol Bočkaj (Bocskay) zvolený za sedmohradské knieža a na sneme v Serncsi aj za knieža Uhorska. Vtedy sa Bočkaj pokúsil o reorganizáciu svojich vojsk, ktorú môžeme považovať súčasne za snahu paralyzovať hajdúskych veliteľov, pretože na čelo vojska bol postavený Valentín Druget z Humenného. Bočkayovskí hajdúsi na jar 1605 spustošili veľké časti východnej Moravy a juhozápadného Slovenska.
Bočkaj spolupracoval s Turkami, a preto pri následnom útoku Turkov na Ostrihom Bocskayove vojská mali za úlohu spolu s pomocnými tatárskymi oddielmi pustošiť nepriateľovi územie. To malo byť v čase, keď turecká armáda obliehala pevnosť a tým viazať sily cisárskych vojsk. Tureckej armáde sa podarilo 29. septembra 1605 dobyť Ostrihom, keď sa už predtým zmocnila Vyšehradu. 17. októbra 1605 kapitulovali pred bočkayovskými oddielmi na čele v Valentínom Drugetom aj Nové Zámky, údajne preto, aby pevnosť nedobili Turci.
Štefan Bočkaj vo svojom testamente Valentína Drugeta ustanovil za svojho nástupcu, ale sedmohradským kniežaťom sa stal Žigmund Rákoci. V roku 1608 sa zúčastňuje spolu s Jurajom III. Drugetom na korunovácii Mateja II. Valentína Drugeta nový kráľ povýšil na krajinského sudcu Juraja vymenoval za župana zemplínskej stolice.
Valentín I. písanie svojho denníka ukončil 19. novembra 1605. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach v roku 1606 ako vládca Sedmohradska a troch východouhorských stolíc. Vo svojom testamente odporúča Sedmohradčanom, aby Valentína ustanovili za svoje knieža. Ten robil všetko, čo mohol, aby titul získal. K tomuto cieľu použil aj svoju manželku Alžbetu, ktorú primäl k tomu, aby šla za otcom Žigmundom Rákocim. Mala ho presvedčiť, aby neprijal túto kandidatúru, ale umožnil ju svojmu zaťovi Valentínovi. Stavy si ale zvolili Žigmunda Rákociho. Valentín, sklamaný a znechutený z takéhoto záveru, začal sa odškodňovať z Bočkajovho bohatstva a odvliekol do Humenného všetky cennosti na sedemnástich vozoch. Medzi nimi boli aj dve koruny: srbská a grécka a množstvo zlatého a strieborného riadu, ako aj veľké množstvo razených mincí. Medzi drahými kameňmi vynikal zvlášť rubín, ktorý veľkosťou prevyšoval vajce orientálneho holuba, takzvaný karbunkul, ktorý svietil ako červené víno. K jeho majetkom pribudli aj ním obsadené hrady Veľký Kamenec a Chust. Po uzavretí mieru podnecoval Valentín I. hajdúchov na nový odpor. Hajdúsi sklamaní z celej vzniknutej situácie chceli nového vodcu, a preto vyhlásili Valentína I. za kráľa a na hlavu mu položili jednu z Bočkajových korún. Zároveň už Mikuláš Bočkaj zorganizoval 15-tisícovú armádu a s pomocou Turkov začal šíriť hrôzu. Začalo vznikať veľké nebezpečenstvo, a preto bola zvolaná porada komisárov do Bratislavy dňa 6. januára 1608. Títo komisári boli určení na to, aby nastolili poriadok. Valentín I. si konečne uvedomil, aká je reálna situácia, a vzdal sa boja. Po vyjednávaní boli hajdúchom priznané z minulosti patriace územia, Mikuláš Bočkaj bol povýšený na baróna. Valentín I. sa zmieril s cisárom Rudolfom a pomohol Matejovi II. (1608 – 1619) dostať sa na uhorský trón. Zomrel vo veku 32 rokov dňa 7. novembra 1609 na svojom Užhorodskom hrade. Príčinou smrti bolo pravdepodobne otrávenie nepriateľmi. Šarišskopotocký kronikár zaznamenal, že „zomrela veľká opora národa s božej matky cirkvi cum suspicione veneni“ (na podozrenie z otravy) Z prvého manželstva mal Valentín I. jedného syna Štefana VI., ten však už už o tri roky po smrti svojho otca zomiera, ako to uvádza blatnopotocký kronikár:
- „16.marca v roku 1612 zomrel pozostalý syn váženého a veľkomožného Valentína Humenského, Štefan (VI.), ktorý zomrel ako jeho otec-suspicione veneni (na podozrenie z otravy). Predchádzajúceho dňa ešte hostil Juraja III. Humenského (ktorý bol jeho strýkom). Hneď tretieho dňa sa Juraj (III.) ubytováva na Užhorodskom hrade.“
Ním sa táto Drugetovská vetva skončila.
Úryvky z denníka
Ukážky z jeho denníka, ktorý začína vojnovou výpravou pri Bodrogkeresture:
- „ Veľkú krajinskú zástavu vztýčili na kerestúrskych poliach a dal som vystreliť tri rany z mažiara, ktorý som mal so sebou. Odkázal som vojakom, ktorí sú verní môjmu milostivému pánovi, aby prišli pod jeho zástavu a pod jeho zástavu a pod jeho zbrane. Toho dňa som nariadil, aby 17 oddielov vojska jeho kniežacej milosti pristúpilo k mestečku Serencs. Ďalšie štyri oddiely sa potom pripojili k nám, keď som nariadil postavenie do pozoru, zvolal som trikrát Ježiš a s 21 oddielmi, s radosťou v srdci, vykročili sme v mene Ježišovom vpred. V ten deň sa k nám pripojili dvaja begovi zástupcovia. Na vzhľad boli tieto ich husté turecké šíky veľmi pekné. Boli to mladíci a nebolo medzi nimi veľa starších. Mali správne ľudské chovanie, hoci bolo tam veľa pohanov. Keď sme sa spojili s hordou pod mojou zástavou, zaspievali sme pánovi našu peknú pieseň Hrad prepevný je pán boh náš. Vtedy nám begovia odkázali, že uverili, že vyznávanie jediného boha v zmysle toho spevu a dúfajú, že hovoríme pravdu. Ale hajdúsi hovorili toto, všetko je možné, tak povediac aj bez našeho kvetnatého spevu môžeme upadnúť do pochybností, lebo my, chudáci hajdúsi, sme nečítali sväté žalmy.“
V ďalších dňoch postupoval s vojskom ďalej. Cez Fiľakovo a Lučenec sa dostal 14. júla 1605 k Zvolenu a napadol ho. Odtiaľ potom postupoval ku Sokolcu a Novým Zámkom. Vo svojom denníku uvádza nasledovné:
- „2. septembra hostil som pašu s mnohými begmi a najhlavnejšími Turkami a Tatármi v poľnom šiatri. Bola to bohatá hostina, lebo pili z mís a rukami trhali si jedlo, a keď sa viackrát najedli, vstali a prišli ďalší biedni Tatári na ich miesto na konci stola. Bolo tu päť, šesť stolov, za ktorými sedeli páni z Turkov a Tatárov. Keď sa najedli do sýtosti, navzájom si utierali ruky a brady do kuftanov, ako to bolo zvykom u pohanov.“
Pozri aj
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Ľudovít Baláš
Ľudovít Benický (politik)
Ľudovít Boronkai
Šimon Čaplovič
Štefan Čelko
Štefan Ambrózy-Migazzi
Štefan Andráši (generál)
Štefan Atila Brezány
Štefan Bočkai
Štefan Dávid
Štefan Farbaky
Štefan Géci
Štefan Hatvani
Štefan II. Druget
Štefan IV. Druget
Štefan Marko Daxner
Štefan V. Druget
Žigmund Esterházi
Žigmund Géci
Žigmund II. Druget
Žofia Bosniaková
Abrahám Červený
Abrahám Bodon
Adam Dragonsky
Adam Forgáč
Adolf Dobriansky
Alžbeta Bátoriová
Aladár Andráši
Albín Čáki
Alexander Andreánsky
Alexander Buzna
Alexander Gesell
Alexej Čaplovič
Alexius Cörver
Alojz Bogyó
Andrej Černiansky
Andrej Bohuš
Andrej Hadik
Anton Adalbert Bresztyenszky
Anton Andráši
Anton Bernolák
Anton Döller
Anton Forgáč
Anton I. Druget
Anton I. Grasalkovič
Anton II. Grasalkovič
Aristid Abafi
Artúr Görgei
Bas (župan)
Behar
Belo Grünwald
Benedikt Esterházi
Benjamín Geguš
Cyril Daxner
Dávid Baróty-Sabó
Daniel Fischer (lekár)
Dezider Castiglione
Dionýz Andráši
Donč (krajinský hodnostár)
Edmund Beniczky
Eduard Alexander Doležal
Egid Berzevici
Eliáš Augustíni
Emanuel Andráši
Emil Belházy
Emil Dežőfi
Eugen Belházy
Eugen Csiffáry
Eugen Hammersberg
Ferdinand Ďurčanský
Ferdinand Bernolák
Filip I. Druget
Florián Augustín Balogh
František Abafi
František Barkóci (arcibiskup)
František Berchtold
František Esterházi (16. storočie)
František Forgáč (1560 – 1615)
František II. Druget
Friderica Derra de Moroda
Fridrich Dohnány
Gašpar Benický
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký
Gabriel Čepčáni
Gabriel Baroš
Gabriel Bošáni
Gabriel Corsan-Avendano
Gabriel I. Druget
Georg Gaál
Gregor František Berzevici
Henrich Berzevici
Ignác Čelko
Igor Daxner
Imrich Esterházi (1664 – 1745)
Imrich Frivaldský
István Bittó
Izák Abrahamides
János Esterházy
Ján Čaplovič (etnograf)
Ján Čaplovič (národný pracovník)
Ján Abrahamides
Ján Ambrozi
Ján Aponi
Ján Augustíni
Ján Balog
Ján Bernolák (úradník)
Ján Bernolák (generál)
Ján Berzevici
Ján Bojmír
Ján Bolla
Ján Burjan
Ján Feješ (publicista)
Ján Filický
Ján Frivaldský
Ján Hadik (1631)
Ján I. Druget
Ján II. Druget
Ján VII. Druget
Ján X. Druget
Júlia Géciová
Július Agárdy
Július Andráši (1823)
Július Andráši (1860)
Július Belházy
Július Bencúr
Július Draskóczy
Jakub Česnegi
Jonáš Bohumil Guoth
Jozef Baťán
Jozef Baláž (kultúrny pracovník)
Jozef Belánsky
Jozef Bencúr (pedagóg)
Jozef Buday
Juliana Korponaiová-Géciová
Juraj Česnegi
Juraj Ďurčanský
Juraj Ambrozi
Juraj Bartal
Juraj I. Druget
Juraj II. Druget
Juraj III. Druget
Juraj IV. Druget
Karl Friedrich von Grävenitz
Karol Ľudovít Doležal
Karol Andráši
Karol Bernolák
Karol Hadai
Karol Jozef Hadik
Koloman Gici
Koloman Ladislav Brezány
Krištof Görgei
Ladislav Amadé
Ladislav Berčéni
Ladislav Bohuslav Bartholomeides
Ladislav Fodor
Lajos Abafi-Aigner
Leopold Andráši
Leopold Branislav Abafi
Móric Beňovský
Martin Bošňák
Martin Hamuljak
Matúš Čák Trenčiansky
Matej Augustíni (starší)
Matej Bel
Melichar Alagi
Melichar Grodecki
Michal Baluďanský
Michal Buľovský
Michal Demeczky
Michal Dionýz Doležal
Michal Fábry
Mikuláš Čáki
Mikuláš Berčéni
Mikuláš Berčéni (generál)
Mikuláš Dohnány
Mikuláš Esterházi (1583 – 1645)
Mikuláš I. Druget
Mikuláš IV. Druget
Omodej Aba
Oskár Bárczy
Pavol Burian
Peter Benický
Peter Krištof Akai
Quido Bausnern
Sándor Bujanovics
Samuel Ambrozi
Samuel Bóniš
Tadeáš Amadé
Terézia Brunšviková
Tomáš Beniczký
Tomáš Bosniak (1572)
Valentín I. Druget
Vavrinec Čaplovič
Viliam Baťán
Viliam Druget
Vladimír Daxner
Vojtech Bernolák
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk