Kultúra Mezopotámie je predovšetkým kultúra sumerskej a akkadskej civilizácie, s neskoršou prevahou akkadskej civilizácie.

Doklady o náboženstve z tretieho tisícročia sa nám zachovali v klinovom písme. Sumerským jazykom sa prestáva hovoriť približne okolo roku 2000 pred Kr. Čo sa náboženstva týka, do akkadských náboženských štruktúr preniká sumerský vplyv. Najvyššia trojica Enu, Enlil, Ea zostáva nezmenená, astrálna trojica božstiev si vypožičiava sumerské mená – Sín, Šamaš, Ištar. Presunutím centra ríše do Babylonu sa nahradzuje Enlil Mardukom. Neskôr sa upúšťa od najvyššej trojice a populárnejšími sa stávajú Marduk, Šamaš alebo Ištar.

Náboženské texty

- mýty (Enúma Eliš)

- hrdinské eposy (Epos o Gilgamešovi)

- texty legendárne a historiografické (Legenda o Sargonovi)

- rituálne texty

- divinačné texty (záznamy z veštieb)

- veštebné príručky

- magické dokumenty (zaklínadlá)

- texty zaznamenávajúce magické obrady (raglu, šurpu)

- múdroslovné texty

Najvyššia trojica

• AN = ANU
• ENLIL = ELLIL
• ENKI = EA

(sumerský  – akadský tvar)

Anu – nebesá, má na starosti vládu a správu nad božským svetom, Zobrazenie – nebeský býk

Ellil – zem, pán otvorenej krajiny, trestajúce božstvo, poskytuje tiež poznatky ohľadne obrábania zeme, Zobrazenie – s tiarou s rohmi na hlave

Ea – more, pán múdrosti a lekárstva, Zobrazovanie – s baraními rohmi na hlave, z ramien mu stekajú dva pramene vody

Astrálna trojica

• NANNA = SÍN (lunárne božstvo, patronát nad tehotenstvom)
• UTU = ŠAMAŠ (slnečné božstvo, patronát nad právom a spravodlivosťou)
• INANNA = IŠTAR (Venuša, patrónka vojny, milostnej vášne a nenávisti)

Enúma Eliš

Bližšie informácie v hlavnom článku: Enúma Eliš

Enúma Eliš znamená „Keď na hore“, čo sú prvé slová tohoto mýtu. Enúma Eliš bol spísaný približne v 12., 13. storočí pred Kr. Opisuje stvorenie sveta. Prvotný stav sveta bol chaos akvatickej povahy, obsahujúci sladkovodný, mužský prvok Abzu a ženský, slanovodný prvok Tiámat. Z ich spojenia vznikajú nové generácie bohov, ktorí svojimi hlučnými zábavami rušia pokojný spánok Abzua a Tiámat. Abzua sa preto nahnevá a chce božstvá zničiť. Jeho zámer však rozpozná Ea, ktorý sa rozhodne konať a zavraždí Apzua. V jeho tele si vytvorí príbytok, kde so svojou manželkou Damkinou počnú syna Marduka. Tiámat sa rozhodne pomstiť smrť Abzua, stvorí démonov a príšery, aby bojovali proti ostatným bohom. Všetci bohovia majú strach, okrem Marduka. Vymôže si od ostatných bohov sľub, že keď nad Tiámat zvíťazí, uznajú ho za najvyššie božstvo. Po dlhom zápase sa Mardukovi podarí vyhrať, roztrhne Tiámatino telo na dve časti, z jednej urobí Zem, z druhej nebesá. Božstvá, ktoré stáli na strane Tiámat, sú tiež potrestané. Z krvi jedného z nich, z Kingua, ktorému dala Tiámat na hruď tabuľky osudu, vytvorí Ea ľudí. Marduk si sám zavesí na hruď tabuľky osudu. Ľudia boli vytvorený na to, aby vykonávali všetku prácu namiesto bohov a aby si bohovia tak mohli odpočinúť. Nakoniec Marduk stavia svoj vlastný hlavný chrám v Babylone. Enuma Eliš je takto odôvodnením mocenských nárokov Babylonu a bol každý rok recitovaný na slávnostiach Akítu. Toto recitovanie sa chápalo ako znovuobnovovanie poriadku. Nebolo iba recitovaním ale skutočným opakovaním udalostí mýtu.

Nabonidova reforma lunárneho kultu

Nabonid vládol medzi rokmi 556 – 539 pred Kr. Nabonidova matka bola kňažkou mesačného kultu boha Sína, možno aj preto mal k tomuto bohovi Nabonid taký silný vzťah. Pokúsil sa o reformu, ktorej cieľom bolo zaviesť Sínov kult ako kult jediného boha. To samozrejme oslabilo pozície mardukových kňazov. Tí prehlásili mor, ktorý vypukol v Babylone počas Nabonidovej neprítomnosti, za Mardukov trest. Nabonidova reforma sa teda nestretla s veľkým ohlasom a to, že Nabonid zanedbával svoje povinnosti vladára a venoval sa Sínovmu kultu, malo pre ríšu katastrofálne následky. Nabonid si postavil svoj palác mimo Babylonu, v oáze Tajmá a Babylon prenechal v dozore svojho syna. Nabonidovu neprítomnosť využil kráľ Perzskej ríše, Kýros, ktorý dobyl celú Nabonydovu ríšu.

Epos o Gilgamešovi

Bližšie informácie v hlavnom článku: Epos o Gilgamešovi

Tanatológia

Predstava posmrtného života nebola v Mezopotámii príliš optimistická. Ozajstný život prebiehal tu, na Zemi. Život po smrti bol iba tieňom, neustálym nedostatkom. Po smrti sa z človeka stáva gidim = eteum – nemateriálny dvojník človeka. Ľudia sa snažili zabezpečiť si potomstvo, aby im mal kto prinášať posmrtné dary. Verili totiž, že sa budú môcť najesť iba vtedy, ak im ich potomkovia takéto dary prinesú. Bez nich by zostali v podsvetí úplne bez jedla. Podsvetiu vládne bohyňa Nergal = Ereškigal. Jestvuje mýtus o zostupe Ištar do podsvetia, podľa ktorého sa chcela Ištar zmocniť Ereškigalinho kráľovstva. Za trest ju Ereškigal uvezní v podsvetí a nechce ju pustiť, iba v tom prípade, že za seba dovedie náhradníka. Ištar ako náhradníka pošle svojho manžela, za trest, keď ho nájde ako sedí v plnej sláve na jej tróne. V inej verzii mýtu počas Ištarinho pobytu v podsvetí ustane akýkoľvek rozmach života na Zemi, rastliny prestanú rásť, zvieratá sa rozmnožovať, a tak je Ereškigal nútená Ištar prepustiť. Neskôr, v helenistickom náboženstve sa Ištarin kult stáva predmetom mystérií.