Zvyšky inzuly v Ríme v blízkosti Kapitolu a Aracoeli

Inzula^[1] (množné číslo inzuly) predstavujú v architektúre starovekého Ríma veľké nájomné domy pre nižšie a stredné triedy obyvateľstva (plebej). V prízemí sa nachádzali taverny, dielne a obchody. Ich obyvatelia žili v jednotlivých poschodiach.

Urbanizácia väčších rímskych miest spôsobila veľký dopyt po bývaní v blízkosti centra mesta. Samostatné domy boli pre väčšinu Rimanov luxusom, ktorý si mohli dovoliť len tí bohatí. Z tohto dôvodu sa začalo so stavbou nájomných bytových domov. Takéto domy boli väčšinou stavané s minimálnymi nákladmi a mnohokrát zo špekulatívnych dôvodov. Ich konštrukcia bývala nevalného charakteru, boli náchylné k požiarom a zrúteniam. Kvôli týmto nebezpečenstvám bývali byty v najvyšších poschodiach najlacnejšie a zároveň aj najmenej žiadané.

Inzuly mohli mať až 6 alebo 7 poschodí. Niektoré mali dokonca aj 8 a 9 poschodí, ale také boli postavené ešte predtým, než boli vydané obmedzenia veľkosti stavaných domov. V inzule mohlo žiť až 40 ľudí na iba 400 m². V každej sa väčšinou nachádzalo 6 až 7 bytov.

Kvôli nebezpečenstvu ohňa a zrútenia bola výška inzuly obmedzená cisárom Augustom na 70 rímskych stôp (20,7 m) a následne, po veľkom požiari Ríma, cisárom Nerom na 60 rímskych stôp (17,75 m). V čase najväčšieho rozvoja Ríma sa tu nachádzalo až 50 000 inzul v porovnaní s 2000 súkromnými domami (tzv. domus).

Rovnako ako domy majetných Rimanov, boli aj inzuly vybavené vodovodmi a kanalizáciou, ako je popisované v Strabónovom diele.

Názov "insulae" bol odvodený od latinského výrazu pre ostrovy. Tieto budovy totiž z vtáčej perspektívy vyzerali ako ostrovy ohraničené zo všetkých strán okolitými ulicami.

Rimania boli prvou civilizáciou, ktorá začala stavať bytové domy.

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Insula (budova) na českej Wikipédii.