Kľúč alebo notový kľúč je grafický symbol, ktorý sa nachádza na začiatku každého riadku notovej osnovy alebo niekedy aj vo vnútri riadku, a ktorý definuje, akú výšku tónu reprezentujú jednotlivé riadky (linajky) notovej osnovy. Každý kľúč definuje jeden konkrétny tón, ktorý nazývame referenčný tón.

Druhy kľúčov

Husľový kľúč

Husľový kľúč je najčastejšie požívaným kľúčom. Jeho referenčný tón je g¹, ktoré sa nachádza na druhej linajke zospodu (linajky notovej osnovy sa vždy počítajú zospodu), preto sa niekedy nazýva aj G kľúč. Ukazuje naň začiatok kľúča.^{[chýba zdroj}

Historický vývin husľového kľúča

Husľový kľúč vznikol niekedy na prelome 12. a 13. storočia. Jeho grafická podoba sa postupne vyvíjala z písmena „G“. Svoj ozdobný hák získal možno z písmena „d“.

Husľový kľúč sa používa na zápis nôt huslí, dychových nástrojov, pre pravú ruku klávesových nástrojov a aj vo väčšine nôt pre spevácke hlasy. Prípadne sa môže použiť aj pre ľavú ruku klávesových nástrojov, alebo nástrojov, ktorých partitúra je zvyčajne notovaná v nízkych tónoch – a to v prípade, že tieto hrajú dlhšiu dobu pomerne vysoké tóny. Znižuje to počet použitých pomocných linajok čím je notový zápis prehľadnejší.

Francúzsky husľový kľúč

Francúzsky husľový kľúč je v podstate husľový kľúč posunutý o jeden riadok nadol, čiže referenčné g¹ je na prvej linajke.

Kľúč sa používal hlavne v 17. a 18. storočí vo Francúzsku pre husle a flautu. V súčasnosti sa používa len veľmi zriedka pre klarinet či trúbku.

Basový kľúč

Basový kľúč má referenčný tón „malé f“, ktoré sa nachádza v tomto kľúči na štvrtej linajke a jeho poloha je označená dvoma bodkami.

Basový kľúč vznikol v 11. storočí. Pôvodne sa označoval písmenom F a ukazoval na tretiu linajku (barytónový kľúč). Až neskôr sa posunul o linajku vyššie. Zriedka sa používal aj tvz. subbasový kľúč', ktorý je naopak posunutý o linajku vyššie ako bežný basový kľúč, takže „malé f“ sa nachádza na najvrchnejšej, piatej linajke.

Basový kľúč sa používa na zápis nôt pre veľké sláčikové nástroje, violončelo a kontrabas, niektorých dychových nástrojov (napr. fagot, tuba …), pre ľavú ruku klávesových nástrojov a tiež pre najnižší mužský hlas bas.

C kľúče

C-kľúč má refrenčný tón c¹, ktorého polohu označuje stred kľúča.

Kľúč zaviedol Petulo okolo roku 1025 (a). Stred kľúča mohol ukazovať na ktorúkoľvek linajku. Tón c¹ má tú výhodu, že ho dokáže zaspievať ktorýkoľvek spevácky hlas. Kľúč sa potom prispôsoboval výške hlasu tak, aby bolo potrebné použiť čo najmenej pomocných linajok. Takto sa potom rozlišoval Sopránový kľúč (b), Mezosopránový kľúč (c), Altový kľúč (niekedy nazývaný tiež violový kľúč) (d), Tenorový kľúč (e) a Barytónový kľúč (f):

V súčasnosti sa ešte niekedy používa Altový kľúč (napr. pre tombón, a violu), prípadne aj Tenorový kľúč (napr. pre tombón, violu a violončelo).

Oktávové kľúče

Ide o kľúče posunuté o jednu, alebo viac oktáv, čo sa označuje číslom 8, alebo 15, ktoré sa píše nad, alebo pod kľúčom.

Husľový kľúč s notami transponovanými o oktávu nižšie sa používa pre gitaru. Niekedy sa však označenie vynecháva a noty sa píšu v bežnom husľovom kľúči, aj keď sa hrajú o oktávu nižšie. Podobne sa noty pre kontrabas zapisujú v basovom kľúči, ale hrajú sa o oktávu nižšie. Podľa správnosti by takéto noty mali byť zapísané s basovým kľúčom s osmičkou dole, ibaže takýto zápis sa nepoužíva.

Tabulatúra

Tabulatúra sa niekedy používa namiesto kľúčov. V tom prípade nepredstavuje klasické hudobné linajky, ale napr. struny na gitare (taká tabulatúra má 6 linajek). Do tabulatúry sa nezapisujú noty, ale čísla, ktoré vyjadrujú na ktorom pražci sa má nota hrať.