A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti – OĽANO | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | OĽANO (neoficiálna) |
| Založenie | 11. novembra 2011 |
| Predseda | Igor Matovič |
| Podpredseda | Michal Šipoš Erika Jurinová Július Jakab Natália Milanová Peter Pollák |
| Poslancov | 36 / 150 1 (EP) |
| Volebný výsledok | ▲ 25,02 % Voľby do NR SR 2020 ▼ 5,25 % Voľby do EP 2019 |
| Ideológie | konzervativizmus[1][2] [3][4] anti-korupcia[5] pro-europanizmus[6] |
| Politické spektrum | všeľudová strana[7][8][9] |
| IČO | 42287511 |
| Počet členov | 50 (2022)[10] |
| Medzinárodné organizácie | |
| Skupina Európskeho parlamentu | Skupina Európskej ľudovej strany |
| Ďalšie informácie | |
| Sídlo | Zámocká 6873/14, 81101 Staré Mesto, Bratislava,Slovensko |
| Farby | zelená, sivá |
| Web | www.obycajniludia.sk |
OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti – OĽANO je slovenské vládne politické hnutie. Prezentuje sa ako hnutie, v ktorom majú priestor nezávislé osobnosti a odborníci. Vzniklo 11. novembra 2011 registráciou na Ministerstve vnútra SR.[11] Predsedom hnutia je od jeho vzniku bývalý podnikateľ a v súčasnosti poslanec NR SR Igor Matovič. V roku 2020 so ziskom 25,02 % vyhralo parlamentné voľby a získalo 53 poslancov v Národnej rade SR. V súčasnosti má v parlamente už len 37 poslancov z dôvodu odchodu časti poslancov z klubu. Vo voľbách v roku 2019 získali 1 poslanca Európskeho parlamentu.
Vedenie strany
Podľa pôvodných stanov hnutia z roku 2011 stál na čele OĽANO predseda, volený na štyri roky.[12] Hlavným orgánom strany bol Snem obyčajných ľudí, tvorený všetkými členmi hnutia, OĽANO teda podľa stanov nemalo žiadnych iných členov predsedníctva.[12] V roku 2019 boli stanovy upravené, aby reflektovali novú právnu úpravu fungovania politických strán a vytvorilo sa 9-členné predsedníctvo, znenie stanov však hnutie nezverejnilo.[13] Po snemoch z jesene 2019, 24. novembra 2020 a 19. novembra 2021 fungovalo predsedníctvo v zložení[14][15]:
- Igor Matovič – predseda
- Michal Šipoš – člen predsedníctva
- Erika Jurinová – členka predsedníctva
- Július Jakab – člen predsedníctva
- Natália Milanová – členka predsedníctva
- Peter Pollák – člen predsedníctva
Staršie názvy
- 11. november 2011 – 3. december 2015: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti
- 3. december 2015 – 7. august 2017: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO – NOVA)
- 7. august 2017 – 20. november 2019: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO)
- 20. november 2019 - 30. január 2023: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA [11]
Vznik a vývoj občianskeho združenia Obyčajní ľudia (2010 – 2011)
Predchodcom hnutia ako politickej strany bolo občianske združenie „Obyčajní ľudia“, ktoré vzniklo v roku 2010.[16] Podľa Igora Matoviča podnietilo vznik malej občianskej iniciatívy transformujúcej sa do občianskeho združenia možné spojenie Roberta Fica a Jána Slotu do ústavnej väčšiny.[17] Taktiež sa začal orientovať na obmedzenie moci politikov a političiek, boj s klientelizmom či korupciou. Táto iniciatíva sa pretavila do snahy zorganizovať referendum s pracovným názvom „Po prstoch politikom“,[17] ktoré malo obsahovať 10 otázok týkajúcich sa práve boja proti korupcii. Matovič napokon od vypísania referenda upustil a pred parlamentnými voľbami roku 2010 spolu s ďalšími troma členmi (Martin Fecko, Erika Jurinová a Jozef Viskupič) prijali ponuku Richarda Sulíka, predsedu strany SaS uchádzať sa o parlamentné kreslá na jej kandidátke. Matovič chcel síce pôvodne založiť vlastnú politickú stranu, čo ale Sulík vnímal ako zbytočné prerozdelenie hlasov elektorátu medzi strany s podobnými cieľmi. Denník SME odcitoval v júni 2010 Sulíkove vyhlásenie na spoluprácu s Obyčajnými ľuďmi: „Oslovili sme ich, aby sa neštiepili hlasy pravice, a preto, že boli schopní osloviť iný typ voličov ako my.“[18] V rovnakom článku bolo zaznamenané i Matovičove vyjadrenie: „Súhlasili sme. Nedokázal by som žiť s tým, že by sme získali tri percentá a tie hlasy by tak pomohli práve tým, ktorých sme chceli z politiky odstrániť.“.[18]
Predvolebná kampaň Obyčajných ľudí
Keďže sa Matovič, Jurinová, Fecko a Viskupič uchádzali o hlasy voličov a voličiek z kandidátky SaS, podporovali a stotožňovali sa s hlavnými návrhmi programu spomínanej strany. Okrem nich si ale vyčlenili vlastný politický program, ktorý prezentovali vo svojich propagačných novinách „Obyčajní ľudia“. Počas kampane sa orientovali najmä na 16 hlavných priorít programu[19] Samotná politická kampaň Obyčajných ľudí bola finančne obmedzená, orientovala sa preto najmä na inzercie v regionálnych novinách či neskorších vlastných propagačných periodikách „Obyčajní ľudia“, ktoré v počte 1,5 milióna kusov zaplnili všetky schránky. Masovo tiež využívali internet – sociálne siete a blogy kandidujúcich. Jozef Viskupič sa tiež s propagačným kamiónom SaS zúčastňoval terénnych výjazdov. Kampaň nezahŕňala ani jeden billboard. 23. mája 2010 v noci neznámy páchateľ podpálil počas kampane Matovičove auto, ktoré roznášalo propagačné materiály.[chýba zdroj
Volebné obdobie 2010 – 2012
V parlamentných voľbách uskutočnených 12. júna 2010 sa štvorici z Obyčajných ľudí podarilo z posledných miest na 150-člennej kandidátskej listine strany SaS prekrúžkovať do parlamentu na 4. až 7. mieste. Spolu získali 118 177 preferenčných hlasov.[20] V parlamente začali pôsobiť ako platforma v rámci SaS vo vládnej pravicovej koalícii spolu so SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD.
|
Meno kandidáta |
Poradie na kandidátnej listine |
Poradie v počte preferenčných hlasov |
Platné preferenčné hlasy |
Podiel platných preferenčných hlasov |
|---|---|---|---|---|
| Jozef Viskupič | 147 | 7 | 24 353 | 7,93 % |
| Martin Fecko | 148 | 6 | 26 185 | 8,52 % |
| Erika Jurinová | 149 | 5 | 29 210 | 9,51 % |
| Igor Matovič | 150 | 4 | 38 429 | 12,51 % |
Prvý koaličný problém vznikol krátko po voľbách kvôli programovému vyhláseniu novej vlády, v ktorom sa napriek sľubom Richarda Sulíka neobjavila žiadna z požiadaviek Obyčajných ľudí.[21] Prvotné dohady médií o tom, že Obyčajní ľudia opúšťajú stranu SaS, z čoho mal vyplývať i pád koalície, vyvrátili sám Matovič so Sulíkom, ktorí 2. augusta 2010 uzavreli dohodu. Strana SaS na svojej tlačovej besede vyhlásila: „Plnenie dohôd je základom akejkoľvek dobrej spolupráce, a preto ja, Richard Sulík, predseda strany SaS, s vedomím premiérky Ivety Radičovej vyhlasujem, že program strany SaS bude rozšírený o tie body programu občianskeho hnutia Obyčajní ľudia, s ktorými strana SaS súhlasí. To znamená, že vynaložím maximálne úsilie pri ich presadzovaní v rámci koalície a pri prvej aktualizácii vládneho programu ich predložím na jeho doplnenie. Tento prísľub nahrádza pôvodnú dohodu v tejto veci s občianskym hnutím Obyčajní ľudia, ktorú sa bohužiaľ nepodarilo naplniť.“[22] Obyčajní ľudia súhlasili a rovnako sa vyjadrili k vzniknutému problému: „ My, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, Jozef Viskupič, Martin Fecko, Erika Jurinová a Igor Matovič, dávame verejný prísľub, že do konca volebného obdobia nevystúpime z poslaneckého klubu SaS. V prípade, ak by ktokoľvek z nás z poslaneckého klubu vystúpil, vzdá sa poslaneckého mandátu. Tento prísľub dávame preto, aby už nikto viac nepochyboval o našej podpore koalícii.“.[22] Pôvodné body Obyčajných ľudí z vyhlásenia vlády sa teda mali dostať do parlamentu ako klasické poslanecké návrhy zákonov, ktoré by v hlasovaní SaS podporila.
Návrhy Obyčajných ľudí, ktoré neprešli do programového vyhlásenia vlády je možné zhliadnuť na webovej stránke www.scribd.com[23]
Aktivity Obyčajných ľudí – hodina otázok, interpelácie, legislatívna iniciatíva
Do hodiny otázok, v ktorej je možné opýtať sa na akúkoľvek informáciu hociktorého člena či členky vlády, generálneho prokurátora/prokurátorky alebo predsedu/predsedkyne Najvyššieho kontrolného úradu sa Obyčajní ľudia zapojili počas svojho dvojročného mandátu nasledovne: Igor Matovič položil jednu svoju otázku podpredsedovi vlády a ministrovi financií, Ivanovi Miklošovi,[24] tej istej osobe smerovalo všetkých 7 dotazov od Jozefa Viskupiča.[25] Najaktívnejšia Erika Jurinová žiadala informácie od Jozefa Mihála, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny presne 9-krát. Martin Fecko túto možnosť nevyužil.
Štvorica taktiež spoločne v rámci legislatívnej iniciatívy podala celkovo 7 návrhov zákona, z ktorých prešiel iba jeden (pojednávajúci o zmene zákona o platových pomeroch ústavných činiteľov a činiteliek).[26] Jozef Viskupič okrem toho sám, alebo s ďalšími poslancami a poslankyňami podal ďalšie 4 návrhy zákona[27], Igor Matovič 3.[26] a Erika Jurinová 1[28]
Vylúčenie Igora Matoviča z poslaneckého klubu SaS
Reálny zlom medzi platformou Obyčajných ľudí a stranou SaS prišiel počas hlasovania o novele zákona o štátnom občianstve SR. Štvorica Obyčajných ľudí napriek protikladnému postoju SaS rozhodla hlasovať s vtedy opozičnou stranou SMER-SD.[29] Návrh pojednávajúci o spôsoboch straty štátneho občianstva SR sa napokon SMER-u podarilo presadiť (zo 150-tich prítomných hlasovalo 76 za, proti bolo 60 a zdržalo sa 14).[29] Matovič krátko po hlasovaní vyhlásil, že Sulík o jeho tendenciách týkajúcich sa podporenia zákona vedel. „Dohoda spočívala v tom, že koalícia nás nebude nútiť hlasovať proti svojmu svedomiu.“,[30] povedal 10. apríla 2011 o pár hodín po tom, čo ho kvôli hlasovaniu strana SaS vylúčila zo svojho poslaneckého klubu. Sulík celú kauzu komentoval nasledovne: „Človek, ktorý hlasuje so Smerom v takejto dôležitej veci, nepatrí do nášho klubu...“.[30] Dohoda medzi SaS a Obyčajnými ľuďmi z augusta 2010 síce hovorila o tom, že pokiaľ štvorica opustí klub, automaticky sa vzdá poslaneckého mandátu, keďže bol ale Matovič vylúčený a teda z klubu nevystúpil dobrovoľne, kreslo v parlamente mu ostalo. Rozhodnutie o jeho odchode sa odohralo v poslaneckom klube SaS prostredníctvom hlasovania jeho členov a členiek. Z nich sa dvaja zdržali a poslanec Juraj Droba bol proti vylúčeniu. Napriek faktu, že Viskupič, Fecko i Jurinová hlasovali rovnako ako Matovič, ich sa vylúčenie netýkalo a v klube zatiaľ ostali. Pokiaľ by dobrovoľne odišli, koalícia by stratila ďalších členov a členky a 74 mandátov by predstavovalo menšinu, ktorú premiérka nechcela viesť. S klubom SaS sa ale dohodli, že hneď ako Matovič založí vlastnú politickú stranu, opustia liberálov a začnú tvoriť pôvodnú štvoricu.
Hlasovanie Obyčajných ľudí pri páde vlády
11. októbra 2011 padla vláda po tom, čo premiérka Iveta Radičová spojila hlasovanie o eurovale s vyslovením dôvery jej vláde. Z Obyčajných ľudí iba Fecko hlasoval v prospech eurovalu a teda za udržanie vlády, až 64 poslancov vrátane Matoviča, Viskupiča a Jurinovej sa zdržalo.[31]
Vznik politického hnutia (2011 – 2012)
Hnutie OĽaNO vzniklo registráciou na Ministerstve vnútra dňa 11. novembra 2011, hneď od počiatku bol jej lídrom Matovič. Už 25. novembra oznámili Fecko, Jurinová a Viskupič svoj odchod zo SaS prostredníctvom oficiálneho listu adresovaného predsedovi poslaneckého klubu strany, Jozefovi Kollárovi.[32]
Volebná kampaň pred predčasnými parlamentnými voľbami
Všetky politické subjekty, ktoré sa chceli zúčastniť predčasných volieb konajúcich sa 10. marca 2012, museli najneskôr do 11. decembra 2011 predložiť MV SR kandidačné listiny s menami kandidátov a kandidátiek. Lídrom kandidátnej listiny bol Martin Mojžiš, v prvej desiatke kandidovali tiež Mikuláš Huba, Eugen Korda, Štefan Bučko, Helena Mezenská či Alojz Hlina.[33] OĽANO sa dohodlo na spolupráci tiež so stranami OKS a KDS, ktoré obsadili na listine po 10 miest (127-136, resp. 137-146). 10 miest obsadili študenti vysokých škôl, ktorí dostali prísľub, že pokiaľ by sa nedostali do parlamentu, štyria z nich budú mať možnosť stať sa poslaneckými asistentmi (117-126). Posledné štyri miesta opäť obsadila pôvodná štvorica v zložení Viskupič, Fecko, Jurinová a Matovič.[32]
Vo februári 2012 pred voľbami z kandidátky OĽANO odstúpilo viacero kandidátov pre Matovičove vyžadovanie ich testu na polygrafe. Z kandidátky odišiel líder Martin Mojžiš, Štefan Bučko (2), Eugen Korda (6), Dagmar Babčanová (19) a všetci 20 kandidáti OKS a KDS na miestach 127 až 146.[34]
Volebné obdobie 2012 – 2016
V parlamentných voľbách v roku 2012>hnutie získalo 218 537 platných hlasov. Ziskom 8,55 % podpory hnutie obdržalo 16 poslaneckých mandátov.[35] Hnutie sa umiestnilo na treťom mieste za Smer-SD a KDH, okrem strany SaS predbehlo aj Most-Híd a SDKÚ-DS. Štyria pôvodní poslanci OĽANO kandidáti sa vďaka preferenčným dostali opäť z posledných miest na prvé štyri miesta kandidátky OĽaNO. Igor Matovič získal prvé miesto s 150 251 preferenčnými hlasmi, Erika Jurinová 2. s 52 800 hlasmi, Jozef Viskupič 3. s 42 871 hlasmi a Martin Fecko 4. s 41 618 hlasmi.[36] Spolu dostali 287 540 hlasov, čo tvorí 243 % zisku z predošlých volieb..[36][20]
Erika Jurinová sa stala podpredsedníčkou parlamentu. Martin Fecko bol predsedom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu, Mikuláš Huba bol zase predsedom Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Po tom, čo 27. mája 2014 opustil poslanecký klub OĽaNO, vzdal sa postu predsedu výboru. Ďalší poslanec hnutia, Peter Pollák, zastával funkciu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
Odchod poslancov a poslankýň z OĽaNO
Prvým odídencom z hnutia bol Alojz Hlina, ktorý tak urobil 26. októbra 2012. Ako jeden z dôvodov uviedol slabé demokratické prvky vo vnútri hnutia. „OĽaNO je jediným politickým zoskupením, do ktorého neexistuje prihláška a podľa mojich vedomostí je aj spolu s Kotlebovou stranou Naše Slovensko jediným hnutím, ktorého názov nevlastní strana, ale predseda strany ako súkromná osoba...“[37] Hlinovi tiež prekážali vulgárne Matovičove vyjadrenia na jeho osobu počas schôdze Národnej rady. Vyhlásil, že rozhodnutie zmení len v prípade, ak sa mu Matovič ospravedlní a ako líder hnutia zmení niektoré jej organizačné prvky – Hlina napr. žiadal vytvorenie rozhodovacieho orgánu strany, sfunkčnenie prihlasovania a následného nadobúdania členstva či prechod vlastníctva značky OĽaNO do rúk hnutia. Keďže sa tak neudialo, Hlina ostal v parlamente ako nezávislý poslanec.
O rok na to, 28. októbra 2013, vystúpila z klubu poslankyňa Mária Ritomská. Dôvody sú nejasné – kolegovia a kolegyne jej vyčítali vysoké absencie v parlamente a žiadali zvýšenie jej pracovných aktivít, Ritomská oponovala nekalými praktikami hnutia, s ktorými nesúhlasila. Každopádne sa odchodom zaradila medzi nezávislých poslancov a poslankyne.[38]
Posledné vystúpenie z klubu sa týkalo Mikuláša Hubu, ktorý tak urobil 27. mája 2014 po tom, čo sa hnutie, jeho voliči a voličky prostredníctvom výsledku v eurovoľbách, kedy vyhral konzervatívec Branislav Škripek, vyprofilovala práve do konzervatívneho spektra, pričom Huba sa považoval za liberála.[39]
Prezidentské voľby 2014
Počas prezidentských volieb boli poslanci a poslankyne hnutia v podpore kandidátov a kandidátky nejednotní. O post prezidentky sa uchádzala poslankyňa hnutia OĽaNO Helena Mezenská. Podľa slov Mezenskej bola jej kandidatúra reflexiou na snahu Roberta Fica o miesto v prezidentskej kancelárii. Ako občianska kandidátka začala zbierať potrebných 15 tisíc podpisov 19. decembra 2013, t.j. pomerne neskoro, nakoľko odovzdať ich bolo treba do 9. januára 2014. Napriek tomu, že kandidovala Mezenská, nie všetci ju podporili. Matovič sa vyjadril: „Sme slobodný klub slobodných ľudí. Keďže žiaden z prezidentských kandidátov nespĺňa spoločné kritériá... predpokladám, že sa nezhodneme na jednom kandidátovi...“.[40] Matovič podporil Andreja Kisku, Štefan Kuffa naopak proti tomuto kandidátovi ostro vystupoval. Jozef Viskupič podporoval Milana Kňažka. Práve Milanovi Kňažkovi a Gyulovi Bárdosovi ponúkli niektorí poslanci hnutia spolu aj s niektorými ďalšími opozičnými poslancami svoje podpisy pod ich kandidatúru. Všeobecne hnutie podporovalo skôr občianskych kandidátov či kandidátku.[41]V prvom kole volieb napokon získala 45 180 (2,38 %) hlasov.[42] Pred druhým kolom volieb väčšina výrazne podporovala Andreja Kisku.[chýba zdroj
Voľby do Európskeho parlamentu 2014
Lídrom kandidátky OĽaNO vo voľbách do Európskeho parlamentu 24. mája 2014 bol poslanec NR SR Jozef Viskupič.[43] Na kandidátke boli tiež Viera Dubačová, Oto Žarnay či Stanislav Daniel. Hnutie nakoniec získalo 7,46 % hlasov, čo znamenalo zisk jeden mandátu. Ten vďaka prekrúžkovaniu obsadil poslanec Branislav Škripek.[43]
Volebná kampaň pred parlamentnými voľbami 2015
V lete 2015 sa OĽaNO dohodlo so stranou NOVA, že do nadchádzajúcich parlamentných volieb pôjdu spoločne ako kvázikoalícia, ktorá sa narozdiel od skutočnej dvojkoalície vyhne potrebe dosiahnuť kvórum 7 % hlasov. O lídrovi tohto spojenectva mali rozhodnúť voliči tak, že lídrom sa mal stať politik s najvyšším počtom preferenčných hlasov.[44]
Volebné obdobie 2016 – 2020
V parlamentných voľbách v marci 2016 získalo OĽaNO-NOVA pomerne prekvapivo 11,02 % hlasov, čo prevyšovalo predvolebné prieskumy, ktoré strane rok pred voľbami nenamerali viac než 8,8 %. Tento zisk stačil OĽaNu na 19 kresiel v Národnej rade a stalo sa treťou najsilnejšou stranou. Hnutie zotrvalo počas volebného obdobia v opozícii. Po ním spôsobenej autonehode sa poslaneckého mandátu a členstva v poslaneckom klube OĽaNO vzdal koncom roku 2016 predseda hnutia NOVA, Daniel Lipšic.[45]
Podľa výročnej správy hnutia boli jeho výdavky za rok 2016 2 485 975,81 € a príjmy 3 546 954,38 €, čiže výsledkom hospodárenia bol prebytok 1 060 968,55 €.[46]
Regionálne voľby 2017
V krajských voľbách v roku 2017 postavilo OĽaNO dvoch svojich zakladajúcich členov a vtedajších poslancov NR SR ako kandidátov na posty predsedov Trnavského (Jozef Viskupič), resp. Žilinského (Erika Jurinová) samosprávneho kraja. Obaja ako kandidáti širokej pravicovej koalície uspeli a stali sa županmi, na základe čoho sa vzdali svojich poslaneckých mandátov. Nahradili ich Elena Červeňáková a Natália Milanová. OĽaNO získalo 23 župných poslancov, čo predstavovalo 4. miesto medzi politickými stranami za SMER-SD, KDH a SMK.
Odchody z poslaneckého klubu
V priebehu rokov 2018-2019 poslanecký klub OĽaNO opustilo 9 z 19 poslancov, zväčša akcentujúc chýbajúcu možnosť podieľať sa na spravovaní hnutia, ktoré stojí na Igorovi Matovičovi. Matovič naopak vyhlasoval, že stranu odchody neohrozia a že poslanci odišli z vypočítavosti pre obavy z nezvolenia v ďalšom volebnom období.[47] Veronika Remišová odišla do strany ZA ĽUDÍ, Jozef Lukáč do SME RODINA, Elena Červeňáková, Soňa Gaborčáková, Anna Verešová a Richard Vašečka do KDH (Vašečka neskôr vstúpil do KÚ, Viera Dubačová, Alan Suchánek a Oto Žarnay do SPOLU.
Voľby do EP 2019
Igor Matovič počas kampane do eurovolieb v máji 2019 viackrát zmenil volebnú taktiku. Spočiatku kandidoval sám ako líder kandidátky z prvého miesta, z druhého kandidoval občiansky aktivista Michal Šipoš a z tretieho bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák. Kandidatúru označil ako referendum o sebe samom, ktoré malo odsúhlasiť jeho náhly zahraničnopolitický posun, kedy začal kritizovať USA pre ich geopolitiku.[48] Následne však oznámil, že aj keď bude za europoslanca zvolený, mandát si neprevezme.[49] Následne OĽaNO taktiku zmenilo, Matovič sa kandidatúry vzdal a naopak vyzval voličov, aby na kandidátke krúžkovali Petra Polláka, "aby sa tak do EP dostal prvý rómsky europoslanec zo Slovenska a nezvíťazili fašisti".[50] Nakoniec OĽaNO tesne presiahlo potrebnú hranicu 5 %, získalo 5,25 % hlasov a jeden mandát pre Polláka.
Predvolebná kampaň pre voľby do Národnej rady 2020
Hnutie sa počas leta a jesene 2019 nepridalo k tzv. Paktu o neútočení, ktorý postupne podpisovali ostatné opozičné politické strany (PS-SPOLU – občianska demokracia, KDH, ZA ĽUDÍ a SaS). Líder strany Matovič od jesene kritizoval opozičné strany, že nepodporili septembrový návrh na odvolávanie premiéra Pellegiriniho, že strana ZA ĽUDÍ svojím vznikom rozbíja opozičné hlasy a taktiež vo februári kritizoval prístup, s akým PS-SPOLU pristupuje k protidemonštráciám na mítingoch strany ĽSNS.[51][52][53]
22. októbra 2019 oznámili strany OĽaNO a Kresťanská únia, že pôjdu do parlamentných volieb spoločne. Nie však ako koalícia, ale ako kvázikoalícia, no de iure jedna kandidátka OĽaNO, na ktorej získa KÚ 15 miest pre svojich kandidátov vrátane štvrtého miesta pre predsedníčku Annu Záborskú.[54] 23. novembra 2019 sa OĽaNO v registri politických strán a hnutí premenovalo na OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA, čo naznačovalo, že na kandidátnej listine sa okrem 15 miest pre KÚ objavia aj členovia strán NOVA a Zmena zdola, DÚ. Nakoniec na kandidátke OĽaNO kandidovalo 6 členov strany NOVA a 5 zo strany Zmena zdola.
Začiatkom decembra 2019 predstavilo hnutie svoju kandidátnu listinu. Z prvého miesta kandidovala "obyčajná žena z východu", pedagogička Mária Šofranko, z druhého bezpečnostný analytik Jaroslav Naď a z tretieho bývalý policajt Lukáš Kyselica. Vtedajší poslanci za OĽaNO obsadili posledné miesta na kandidátke.[55] Líderka kandidátky Šofranko sa však z kampane po krátkom čase stiahla pre chorobu a predvolebnú kampaň viedol ďalej predseda Matovič.[56]
V januári 2020 sa kandidáti OĽaNO vybrali k vile bývalého ministra financií Jána Počiatka v Cannes. Strana predstavila volebný program 1. februára 2020. Program obsahoval viac ako 900 návrhov a riešení, najväčšiu pozornosť vyvolalo 11 otázok na referendový spôsob, ktoré, pokiaľ ľudia tak v hlasovaní rozhodnú, sa stanú záväzkom, bez ktorého OĽaNO nevstúpi do žiadnej vlády.[57] Návrh otázok bol kritizovaný ako populistický krok, v mnohých bodoch nerealizovateľný.[58][59]
Vo februári 2020 hnutie po prvý raz zverejnilo deväť členov svojho predsedníctva: Igor Matovič, poslanci Eduard Heger, Ján Budaj, Natália Milanová, Peter Pollák, Jozef Viskupič, Jaroslav Naď, Michal Šipoš a Július Jakab. Mená 45 členov, ktorých musia politické strany podľa zákona mať, nie sú známe.[60]
Volebné obdobie 2020 – 2024
Vo voľbách do NR SR strana OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA presvedčivo zvíťazila, keď získala 25,02 % hlasov, čo jej stačilo na zisk 53 poslaneckých mandátov.[61] Predseda Matovič viedol úspešné rokovania so stranami SaS, SME RODINA a ZA ĽUDÍ, ktoré viedli v marci 2020 ku vzniku vládnej koalície. OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA obsadilo post predsedu vlády a osem ďalších ministerských kresiel.
Volebné výsledky
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky
| Rok volieb | počet hlasov | počet hlasov % | počet mandátov | umiestnenie | parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 2012 | 218 537 | 8,55 % | 16 / 150 |
3. | opozícia |
| 2016 | ▲287 611 | ▲11,02 % | 19 / 150 |
3. | opozícia |
| 2020 | ▲721 166 | ▲25,02 % | * 53 / 150 |
▲1. | Koalícia so stranami SaS, SME RODINA a ZA ĽUDÍ |
*Z poslaneckého klubu boli postupne vylúčení 3 poslanci (Hatráková, Čepček, Tabák) a 3 poslanci (Krúpa, Mičovský, Krošlák) dobrovoľne zo strany odišli. Súčansý počet poslancov je 47.
Voľby do Európskeho parlamentu
| Rok volieb | počet hlasov | počet hlasov % | počet mandátov | umiestnenie | parlamentné postavenie |
|---|---|---|---|---|---|
| 2014 | 41 829 | 7,46 % | 1 / 13 |
4. miesto | účasť vo frakcii ECR |
| 2019 | ▲51 834 | ▼5,25 % | 1 / 13 |
▼6. miesto | účasť vo frakcii EPP |
Voľby prezidenta Slovenskej republikyupraviť | upraviť zdroj
| Rok volieb | kandidát | 1. kolo
počet hlasov |
1. kolo
počet hlasov % |
umiestnenie | 2. kolo
počet hlasov |
2. kolo
počet hlasov % |
Výsledok |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2014 | Helena Mezenská | 45 180 | 2,40 % | 7. | nepostúpil(a) | ||
| 2019 | ** Robert Mistrík | kandidát sa vzdal v prospech Zuzany Čaputovej | – | – | |||
* strana v druhom kole volieb podporila nezávislého kandidáta Andreja Kisku
** nezávislý kandidát podporovaný stranou
*** strana v druhom kole volieb podporila kandidátku strany Progresívne Slovensko Zuzanu Čaputovú
Voľby do orgánov samosprávnych krajovupraviť | upraviť zdroj
| Voľby | Počet mandátov predsedov VÚC |
Počet mandátov predsedov VÚC (ako koalícia) |
Umiestnenie | Počet mandátov poslancov |
Počet mandátov poslancov (ako koalícia) |
Počet mandátov poslancov % |
Umiestnenie |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2013 | Neúčasť vo voľbách | ||||||
| 2017 | 2 / 8 |
6 / 8 |
1. miesto | 23 / 408 |
105 / 401 |
5,64 % | 5. miesto |
Komunálne voľbyupraviť | upraviť zdroj
| Voľby | Počet mandátov starostov a primátorov |
Počet mandátov starostov a primátorov % |
Umiestnenie | Počet mandátov poslancov |
Počet mandátov poslancov % |
Umiestnenie |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 2014 | 0 / 2909 |
0 % | N/A | 0 / 20753 |
0 % | N/A |
| 2018 | 1 / 2904 |
0,00 % | 48. miesto | 84 / 20646 |
0,00 % | 20. miesto |
V tabuľke sú zahrnuté iba počty kandidátov výhradne za hnutie. Vo všetkých voľbách boli utvárané aj početné koalície viacerých strán, ďalšie mandáty starostov, primátorov aj poslancov hnutie získalo v koalíciách s inými stranami.
Mapy volebných výsledkovupraviť | upraviť zdroj
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2012
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2016
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2020
Volebné preferencieupraviť | upraviť zdroj
Volebné preferencie hnutia v percentách podľa agentúry Focus. (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – júl a október 2012).
Hrubo vyznačené preferencie znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.
Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry FOCUS: [62]upraviť | upraviť zdroj
(okrem vyššie uvedených rokov)