Weberov zákon: Vzťah medzi rastom intenzity štandardného podnetu a zvyšovaním rozdielového prahu je celkom stabilný, čo Weber vyjadril následujúcim vzorcom:

${\displaystyle k={\frac {\mathrm {d} I}{I}}}$

,kde

• k je Weberová konštanta
• ${\displaystyle I}$ je intenzita základného podnetu
• ${\displaystyle \mathrm {d} I}$ je prírastok intenzity zodpovedajúci najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu (angl. JND – just noticeable difference).

Ide teda o pomer medzi intenzitou základného podnetu ${\displaystyle I}$ a jeho prírastkom ${\displaystyle \mathrm {d} I}$, ktorý je konštantný (${\displaystyle k}$)

Zákon ako prvý formuloval nemecký fyziológ Ernst Heinrich Weber. Matematik Gustav Theodor Fechner (1801–1887) odvodil Weberov zákon pomocou integrálu za predpokladu, že ${\displaystyle k}$ je konštantné a nezávislé od ${\displaystyle l}$:

${\displaystyle \Delta E=c\cdot {\frac {\Delta l}{l}}}$     Fechnerov zákon

${\displaystyle E=c\cdot \ln {\frac {l}{l_{0}}}}$     Weberov–Fechnerov zákon

Rozdielový prah pre každý zmyslový orgán je relatívne konštantou veličinou, udáva aký pomer má byť medzi prírastkom a počiatočnou veľkosťou podnetu, aby vznikla pociťovaná, práve badateľná zmena podnetu

Ku 100 g závažiu pridáme 1 g – nepociťujeme zmenu vo veľkosti podnetu

• pri 3,4 g – už áno (k = 3,4/100)
• pri 200 g – zmenu vnímame pri cca 6,8 g závaží
• pri 300 g – 10,2 g atď.