Vnútorné prostredie (franc. milieu intérieur) je termín, ktorého autorom je Claude Bernard.^[1] Označuje vodný roztok organických a anorganických látok obklopujúci bunky tkanív a orgánov organizmu. Jeho základnou úlohou je udržiavať stabilné prostredie pre fungovanie buniek a teda i orgánov a organizmu ako takého. Pojem sa dnes často používa i v mierne odlišných významoch, napríklad vnútorné prostredie bunky či organizmu ako celku.

Je tvorené, tak ako i u všetkých ostatných organizmov na Zemi, vodným roztokom organických a anorganických látok, ktorých koncentrácie sa vekom mierne menia. Rovnako sú pomerne výrazné rozdiely v pomernom množstve vody v tele podľa veku, mierne i podľa pohlavia. Napríklad voda tvorí 79% hmotnosti tela novorodenca a je väčšinou uložená extracelulárne (mimo buniek). Naopak percentuálna hmotnosť vody u 80-ročného človeka dosahuje iba 48%, pričom väčšina vody je intracelulárne (v bunkách). U priemerného dospelého človeka teda tvorí intracelulárna tekutina približne 2/3 celkovej telesnej vody, extracelulárna zvyšnú 1/3.
Extracelulárna tekutina sa ďalej delí na 2 zložky (kompartmenty):

• intersticiálna tekutina (tzv. tkanivový mok)
• intravaskulárna tekutina (krvná plazma)

Zloženie jednotlivých kompartmentov sa významne líši, čo je spôsobené odlišnou priepustnosťou membrán, ktoré ich navzájom oddeľujú.

Vnútorné prostredie nie je izolované, ale tvorí otvorený systém, vymieňajúci si s vonkajším prostredím hmotu i energiu. Výmena sa deje riadene cez rôzne bariéry, ktoré tak chránia stabilitu vnútorného prostredia a tým existenciu organizmu ako takého. Bariéry tvoria epitely tvoriace kožu a sliznice: vyplýva z toho i na prvý pohľad nie celkom zrejmý fakt, že obsah pľúc či tráviaceho traktu je už vonkajším prostredím.

• KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. (po česky)

• homeostáza