Vespazián
cisár Rímskej ríše
Panovanie
Dynastia	Flaviovská dynastia
Panovanie	1. júl 69 – 23. jún 79
Predchodca	Vitellius
Nástupca	Titus
Biografické údaje
Pôvodné meno	Titus Flavius Vespasianus
Narodenie	17. november 9 Falacrina, Rímska ríša
Úmrtie	23. jún 79 (69 rokov) Aquae Cutiliae, Rímska ríša
Pochovanie	Rím
Rodina
Manželka	Flavia Domitilla staršia
Potomstvo	Titus Domicián Flavia Domitilla mladšia
Otec	Titus Flavius Sabinus
Matka	Vespasia Polla
Odkazy
	Vespazián (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Vespazián (iné mená: Vespasianus, Vespasián, Vespasian), celým menom Titus Flavius Vespasianus, ako cisár Titus Flavius Caesar Vespasianus Augustus (* 17. november 9, Falacrina – † 23. jún 79, Aquae Cutiliae) bol rímsky cisár, zakladateľ Flaviovskej dynastie, pôvodne politik a generál rímskych légií. Vládol v rokoch 69 – 79. Na rozdiel od predchádzajúcich cisárov neoplýval urodzeným pôvodom – bol príslušníkom jazdeckého stavu (equites), teda triedy nižšej než senátorská.

Životopis

Detstvo a mladosť

Vespasianus sa narodil 17. novembra 9 v dedine Falacrina, ktorá sa nachádzala v kraji obývanom prevažne Sabínmi. Jeho otcom bol Titus Flavius Sabinus I., vyberač daní, a matkou Vespasia Polla pochádzajúca z Nursie (dnes Norcia), ktorej otec Vespasius Pollio zastával hodnosť praefectus castrorum (prefekt tábora)^{[pozn 1]} a jej brat dosiahol úrad prétora. Zo Suetoniovej biografie tiež vyplýva, že veľký vplyv na jeho výchovu mala jeho stará mama z otcovej strany Tertulla. Uvádza, že aj ako cisár pravidelne navštevoval jej vilu v meste Cosa, kde trávil svoje detstvo, a počas ceremónií používal malú striebornú šálku, ktorá jej patrila.^[1]

Raná politická a vojenská kariéra (36 – 66)

V Trácii slúžil ako tribunus militum (vojenský tribún) v roku 36 a nasledujúci rok mu do kvestorskej funkcie pripadli provincie Cyrenaica (dnes súčasť Líbye) a Kréta. Ďalej pokračoval ako edil (rok 39) a prétor (rok 40).^[2]

Pri budovaní politickej kariéry mu pomohla priazeň Tiberia Claudia Narcissa, poradcu cisára Claudia, ktorý bol prepusteným otrokom.^[3] Vďaka nemu získal Vespasian velenie nad légiou II Augusta (rok 42), s ktorou sa vyznamenal pri expanzii do Británie v rokoch 43 – 44. Podľa Suetonia sa mu podarilo zvíťaziť v 30 bitkách, podmaniť si 2 národy, vyše 20 miest a ostrov Vectis (dnes Wight). Vespasianovi boli udelené odznaky triumfátora a dva kňazské úrady. V novembri a decembri 51 vykonával úrad konzula.

Ďalšiemu kariérnemu rastu mu ale bránili intrigy Agrippiny, ktorá cítila odpor ku všetkým Narcissovým priateľom. Preto zotrval politicky pasívny, až do roku 63, kedy získal očakávaný úrad prokonzula v provincii Afrika. Suetonius vyzdvihuje, že Vespasian spravoval Afriku „so spravodlivosťou a cťou,“ aj keď spomína, že počas nepokojov v meste Hadrumetum ho ľudia ohadzovali repami.^[4] Rímsky historik Tacitus ale tvrdí, že „Vespasianova vláda bola neslávna a protivná,“ zatiaľ čo prokonzulstvo jeho neskoršieho rivala Vitellia popisuje, ako „bezúhonné a všeobecne obľúbené.“^[5]

Suetonius zaznamenal, že Nero znenávidel Vespasiana po tom, čo zaspal na jeho vystúpení v divadle v roku 66, kedy cisár vystupoval v gréckych mestách so svojou umeleckou tvorbou.^[6] Následne dal Vespasiana poslať do exilu.

Potlačenie povstania v Judei a prevzatie cisárskej moci (67 – 69)

Po roku v exile bol Vespasianus cisárom Nerom povolaný späť do aktívnej služby. Vo februári 67 mu udelil správcovstvo nad Judeou, východnou provinciou, kde vypuklo židovské povstanie proti rímskej nadvláde. Úlohy sa ujal spolu so svojim synom Titom Flaviom Vespasianom, ktorý viedol vojsko z Alexandrie, zatiaľ čo Vespasianus smeroval s légiami z Malej Ázie. Keď sa v marci 67 obe armády spojili v Antiochii, celkovo činili asi štvrtinu rímskeho vojska. Do roku 69 už bola ovládnutá celá Judea, okrem hlavného mesta Jeruzalema a troch odľahlejších pevností: Héródeion, Macháirús a Masada.

Po tom, čo sa Vespasianus dozvedel o Nerovej samovražde zastavil prípravy k útoku na Jeruzalem. Následne uznal Galbovo nástupníctvo, ale bol si vedomý toho, že nová politická situácia nastoľuje príležitosť k vyšším mocenským ambíciám. Spojil sa s Gaiom Liciniom Mucianom, správcom Sýrie. Po Othovej samovražde v apríli 69 si tajne zaistili podporu Tiberia Iulia Alexandra, správcu Egypta. Mucianus aj Alexander si boli vedomí dôležitosti Vespasiana pri príprave prevratu proti novému cisárovi Vitelliovi. Mucianus nemal vlastných synov, teda nemohol založiť novú dynastiu, a Alexander bol pôvodom cudzinec, odpadlík od židovskej viery. Preto podporovali myšlienku vyhlásenia Vespasiana za nového cisára. Ale ako zdôrazňuje nižšie uvedený úryvok z Tacitovho diela, Vespasianus bol spočiatku váhavý voči takýmto ambíciám.

Navonok všetci traja uznali nástupníctvo Vitellia, ale pripravovali plán násilného prevzatia moci pomocou légií svojich provincií. 1. júla prisahali egyptské légie vernosť Vespasianovi, a neskôr tak učinili aj vojaci v Judei a Sýrii. Podľa ich plánu mal revoltu začať Mucianus, inváziou do Itálie s cca 20 000 vojakmi, zatiaľ čo by Vespasianus kontroloval egyptské dodávky obilia pre Rím. Iniciatívy sa však chopil Marcus Antonius Primus, generál galského pôvodu veliaci panónskej légii VII Hispana,^{[pozn 2]} ktorý bez vedomia iniciátorov vzbury presunul svoju légiu až do Itálie a porazil Vitelliove jednotky pri Bedriacume. Následne zaútočil priamo na Rím, ktorý kládol slabý odpor. Táto svojvoľná akcia sa ale znepáčila Mucianovi, ktorí požadoval jeho potrestanie. Vespasianus ale Prima vyznamenal a umožnil mu pokojný návrat do rodnej Galie.

Vláda (69 – 79)

Aj keď senát potvrdil Vespasianovo nástupníctvo už po víťaznom vstupe Prima do Ríma (december 69), Vespasian sa stále nachádzal na východe – zastupoval ho Mucianus, ktorý odstránil Vitelliových synov a nebezpečných odporcov nového cisára. Vespasianus zveril vrchné velenie v Judei Titovi. Do Ríma slávnostne vstúpil v októbri 70.

Ako nový cisár sa v prvom rade snažil upevniť svoju moc. V snahe aby légie, ktoré podporovali Vitellia nezískali kľúčové postavenie rozpustil ich tábory na Rýne a Dunaji a nariadil im presun na menej významné pozície. Zaviedol princíp, podľa ktorého sa malo budovať viac menších táborov, aby tak velitelia légií neovládali príliš veľké územia. Taktiež etnicky premiešaval zloženie pomocných vojsk, aby eliminoval riziko vzbury.^[8]

K armáde pristupoval uvážlivo, keďže bol sám generálom légií a za základ svojej moci považoval predovšetkým armádu. Z tohto dôvodu si aj zvolil za oficiálny dátum svojho nástupu 1. júl 69, kedy ho ako cisára privítali vojaci, nie december 69, kedy jeho nástupníctvo odsúhlasil senát.^[9]

Napriek tomu nebol ľahostajný voči senátu a pravidelne sa zúčastňoval na jeho zasadnutiach a radil sa so senátormi, ale vždy si zachovával nezávislosť vo svojich rozhodnutiach. Obnovil za Claudia zrušený úrad cenzora, ktorý využíval na dozor nad členmi senátu. Reálne síce upevňoval centralistické postavenie cisárskeho úradu, ale s ohľadom na postavenie senátu. Jeho najväčším oponentom bol Helvidius Priscus, ktorý spočiatku patril k Vespiasanovým priateľom. Pre jeho tvrdý protirežimný postoj ho dal vypovedať do vyhnanstva a neskôr popraviť. Suetonius uvádza, že sa Vespasianus snažil popravu odvolať, ale neskoro.^[11]

Obdobie jeho vlády sa považuje za pokojné, keďže vojnové konflikty boli ojedinelé a lokálneho charakteru. Porážka povstania v Judei bola definitívne zavŕšená v roku 73, kedy sa légie zmocnili Masady, posledného povstalcami ovládaného mesta. V januári 70 vypuklo povstanie v Galii a Germánii, ktoré viedol Iulius Sabinus. Ten sa vyhlásil za galského cisára, ale generálovi Quintovi Petilliovi Cerialiovi sa podarilo dostať situáciu pod kontrolu ešte do konca roka.

Vespasianus kvôli nevyhnutnosti ekonomických reforiem posilnil politické postavenie provincií – ich obyvateľom udeľoval rímske občianstvo a latinské právo, čo viedlo k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu. Doboví rímski autori Vespasiana často opisujú ako držgroša, čo ale zrejme súviselo s jeho plánom konsolidácie verejných financií, zahŕňajúcim zvýšenie daní a pozorné zisťovanie daňových únikov. Je známy svojim výrokom „pecunia non olet“ (peniaze nesmrdia). Neobyčajnosťou oproti predchádzajúcim cisárom je fakt, že jeho portrét na minciach nesie rysy skôr energického dedinčana, než dôstojného cisára.^[12]

Zomrel na horúčku 23. júna 79 vo svojom letnom sídle v Aquae Cutiliae. Údajne sa ešte snažil zo smrteľnej postele postaviť s poznámkou: „Cisár by mal zomrieť v stoji...“^[13]

Koloseum

Bližšie informácie v hlavnom článku: Koloseum

Aby si získal priazeň širokej spoločnosti začal so stavbou ambiciózneho projektu Flaviovského amfiteátra (dnes známy ako Koloseum), v ktorom sa mali uskutočňovať gladiátorské zápasy, rekonštrukcie námorných bitiek (lat. naumachia) a dramatické predstavenia. Podľa dobových odhadov sa na stavbu použilo 100 000 m³ tvrdého travertínového vápenca, 300 ton železných skôb, vyše 250 000 m³ malty a štrku na výrobu betónu a asi milión tehiel.^[14]

Poznámky

1. ↑ Dôstojník légii zvolený zo skúsených centuriónov, ktorý mal za úlohu predovšetkým riadiť výstavbu tábora a dozerať na jeho chod. Tretia najvyššia hodnosť v légii, po legátovi a senátorskom tribúnovi. Pozri Campbell 2009, s. 63
2. ↑ Tacitus uvádza túto légiu ako VII Galbiana, ale o takomto názve neexistujú iné zmienky. Pravdepodobne tak chcel légiu odlíšiť od staršej VII Claudia. Nápisy potvrdzujú pomenovanie VII Hispana. Táto légia bola narýchlo utvorená Galbom, aby mu pomohla prevzatí moci v Ríme, keďže v tom čase disponoval len légiou VI Victorix. Možno predpokladať, že po nastolení vlády Otha bola z bezpečnostných dôvodov presunutá do Panónie. Pozri Campbell 2009, s. 18

Referencie

Bibliografia

Publikované pramene

• Suetonius (la), De Vita XII Caesarum : Liber VIII Divus Vespasianus, http://penelope.uchicago.edu/Thayer/L/Roman/Texts/Suetonius/12Caesars/Vespasian*.html#2 
• Tacitus (1912) (en), The Histories, Oxford: Clarendon Press, http://www.gutenberg.org/files/16927/16927-h/16927-h.htm . Preklad z latinského originálu William Hamilton Fyfe.

Monografie

• Campbell, Duncam B. (2009) (cs), Tábory římských legií : 27 př. n. l. – 378 n. l., Praha: Grada, ISBN 978-80-247-2871-1 
• Connolly, Peter (2004) (cs), Koloseum : Římska aréna smrti, Praha: Euromedia Group, ISBN 80-242-1232-3 
• Grant, Michael (2006) (cs), Římští císařové : Životopisy vládců císařského Říma v letech 31 př. Kr. – 476 po Kr., Praha: BB/ar, ISBN 978-80-7381-771-8 

Encyklopedické heslá

• Petráň, Zdeněk; Fridrichovský, Jiří (2008) (cs), Encyklopedie římských císařů a císařoven z pohledu jejich mincí, Praha: Libri, str. 112 – 114, ISBN 978-80-7277-267-4 

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vespazián