Verejnosť proti násiliu
Základné informácie
Skratka	VPN
Založenie	1989
Rozpustenie	1992
Predseda	Ján Budaj, Fedor Gál
Najviac poslancov	48
Volebný výsledok	29,35 % (voľby do NR SR 1990)
Existencia	zaniknutá strana
Ďalšie informácie
Sídlo	Ventúrska 10, Bratislava
Noviny	Verejnosť
Farby	modrá, červená
Politický portál

Verejnosť proti násiliu, skratka VPN, bolo demokratické politické hnutie, pôsobiace na Slovensku v rokoch 1989 – 1992. V období rokov 1990 – 1992 bolo rozhodujúcou vládnou politickou silou Nežnej revolúcie, ktorá na Slovensku vyhrala prvé slobodné voľby v júni 1990. Vo voľbách v roku 1992 však VPN neprekročilo potrebné 5-percentné volebné kvórum pre vstup do parlamentu a následne bolo rozpustené. Politici VPN založili Hnutie za demokratické Slovensko a Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN, od roku 1992 len ODÚ).

Vznik

V nedeľu 19. novembra 1989 sa v byte Martina Hubu stretli viacerí slovenskí herci na čele s Milanom Kňažkom, ktorý sa vrátil z Prahy, Mariánom Labudom, Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, ktorí prijali vyhlásenie protestujúce proti zásahu na Národní třídě zo 17. novembra. Neskôr vo večerných hodinách vyhlásil Martin Huba v Malej scéne SND vstup hercov do štrajku.^[1]

V nedeľu predpoludním 19. novembra 1989 sa v ateliéri Miroslava Cipára stretli umelci, ktorí napísali a podpísali prvý protest.^[2] Podpísaní boli jedenásti: výtvarníci Cipár, Rudolf Sikora, Vladimír Kompánek, Ladislav Čarný, Ľubomír Longauer, Peter Horváth, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Karol Lacko, režisér Martin Hollý a spisovateľ Ľubomír Feldek. Cipár (od roku 1986/87 predseda mestskej organizácie Zväzu výtvarných umelcov) v roku 2019 povedal, že umelecké zväzy už mali pripravené podklady protestu. „Pripravovali sme verejné vystúpenie umeleckých zväzov na desiateho decembra, na deň ľudských práv."^[3] Iniciátorom stretnutia u Cipára bol Sikora, ktorý vystavoval v Umeleckej besede . Jeho výstava obrazov Syzýgie končila práve v piatok 17. novembra ale cez víkend ešte mal kľúče od galérie.^[4] Zhromaždení tam na večer pozvali svojich ďalších známych.

Vo večerných hodinách 19. novembra 1989 (od 17:00 alebo 17:30) sa v bratislavskej Umeleckej besede zišlo približne 450^[1] až päťsto^[5] umelcov, intelektuálov a osobností spoločenského života. Milan Kňažko, informoval o štrajku pražských divadiel. Výtvarník Longauer tam prečítal výzvu, ktorú v ten deň pripravili u Cipára, a v ktorej pražský štrajk podporili.^[5] Na tomto zhromaždení padol aj návrh na vytvorenie politického hnutia a zároveň vzniklo aj jeho pomenovanie Verejnosť proti násiliu. (V rovnaký deň, 19. novembra 1989, vzniklo v Prahe Občianske fórum.)

K samotnému založeniu VPN došlo nasledujúci deň, pondelok 20. novembra v Malej scéne SND^[6]. Jeho zakladatelia Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Jozef Kučerák a ďalší prijali vyhlásenie^[7], v ktorom „odmietajú násilie v politickom, kultúrnom a verejnom živote“^[8], žiadali pluralitu, slobodu tlače a ďalšie slobody (VPN žiada prepustiť politických väzňov, priestor v masmédiách^[8]), ale aj zrušenie článku ústavy zakotvujúceho vedúcu úlohu KSČ.^[8]

Vyhlásenie sa začalo šíriť najmä na prvom veľkom mítingu hnutia na Hviezdoslavovom námestí v stredu 22. novembra. V piatok 24. novembra Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, v ktorej Kňažko okrem iného prečítal aj výzvu na generálny štrajk.^[9] Programové vyhlásenie VPN z 25. 11. 1989 (sobota) bolo spoločné s Koordinačným centrom (KC) slovenských vysokoškolákov. Obsahovalo 12 stručných bodov, z ktorých prvý bol výzvou k slobodným voľbám.^[10] Hnutie sa rýchlo stalo hlavnou opozičnou (protikomunistickou) silou na Slovensku. Jeho prioritou bolo priviesť krajinu k slobodným voľbám, ktoré sa potom uskutočnili v júni 1990.

Koordinačný výbor

21. novembra 1989 sa aktivisti VPN po tretí raz zišli v priestoroch Umeleckej besedy, kde sa sformoval kolektív členov kľúčového orgánu hnutia, Koordinačného výboru VPN. Jeho členmi sa stali^[11][8]:

• Ján Budaj, ochranár,
• Martin Bútora, sociológ,
• Miroslav Cipár, maliar,
• Ľubomír Feldek, spisovateľ,
• Fedor Gál (predseda), prognostík,
• Eugen Gindl, novinár,
• Milan Kňažko, herec,
• Vladimír Kompánek, sochár,
• Rudolf Sikora, maliar,
• Ladislav Snopko, dramaturg,
• Peter Zajac, literárny vedec.

Jednatelia^[8]8">upraviť | upraviť zdroj

• Peter Tatár, ochranár,
• Valér Mikula, kritik,
• Milan Šimečka, spisovateľ,
• Miroslav Kusý, politológ,
• Miloš Žiak, spisovateľ,
• Jozef Kučerák, ekonóm,
• Mária Filková, ochranárka,
• Martin Porubjak, dramaturg,
• Bohuslav Kraus, architekt,
• Juraj Záriš. pedagóg,
• Jozef Jankovič, sochár,
• Alfréd Zimmermann, programátor.

Ďalší členoviaupraviť | upraviť zdroj

Ako ďalší členovia pôsobiaci počas Nežnej revolúcie sa ešte uvádzajú^[12]:

• Juraj Flamík, ochranár, šéf centra VPN^[13],
• Ján Langoš, fyzik SAV, potom podpredseda Snemovne ľudu Federálneho Zhromaždenia, neskôr (1990 – 1992) minister vnútra ČSFR
• Vladimír Ondruš, vedecký pracovník SAV,^[14] podpredseda prvej ponovembrovej vlády SR
• Svetoslav Bombík, najmladší kooptovaný poslanec SNR.^[15]

Nežná revolúcia, dočasná vládaupraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nežná revolúcia

27. novembra 1989 sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. Po rezignácii komunistickej federálnej vlády 7. decembra 1989 bola 10. decembra vymenovaná nová dočasná vláda „národného porozumenia“, ktorej predsedom bol Marián Čalfa, a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Okrem VPN vznikali nové politické strany, napríklad Ján Čarnogurský založil už vo februári 1990 KDH.^[16]

VPN sa však začalo trieštiť ešte pred voľbami plánovanými na jún.

V období od 28. decembra 1989 do 31. marca 1990 boli na základe ústavného zákona č. 183/1989 Zb. o voľbe poslancov zákonodarných zborov kooptovaní kandidáti VPN do Slovenskej národnej rady (SNR) a do Federálneho zhromaždenia.^[17]

V priebehu 22. schôdze SNR 1. marca 1990 sa najprv novými poslancami stali Ján Budaj a František Mikloško za VPN a Boris Zala za Sociálnodemokratickú stranu. Potom Jozef Dubníček z Demokratickej strany podal v mene VPN návrh na uvoľnenie predsedu SNR Schustera z funkcie a voľbu jeho nástupcu, ktorým mal byť Budaj. Návrh podal v „duchu vzájomného porozumenia“, keďže komunistickú stranu reprezentovalo v tom čase v parlamente 65 poslancov zo 150. Schuster však neodstúpil a hlasovanie ustál.^[18][19] Bola to prvá dôležitá verejná prehra VPN, ktorá vyvolala špekulácie smerované nielen proti Budajovi (agent ŠtB), ale proti celej VPN (pod vedením nového predsedu by vraj Predsedníctvo SNR odvolalo aj predsedu vlády Čiča).^[20][21]

V marci 1990 po nevydarených januárových pokusoch prezidenta Havla odstrániť z názvu štátu prívlastok „socialistický“ vypukla tzv. pomlčková vojna. Poslanec za českú sociálnu demokraciu Miloš Zeman navrhol kompromisný návrh s dvomi názvami: v českom jazyku „Československá federativní republika“ a v slovenskom jazyku so spojovníkom, teda „Česko-slovenská federatívna republika". Poslanci VPN hlasovali v pražskom parlamente 29. marca za tento návrh a hneď boli na Slovensku nálepkovaní za zradcov národných záujmov. Volebné preferencie VPN klesli začiatkom apríla pod úroveň 10 %, zatiaľ čo v januári 1990 dosahovali 28 %. Významne k tomu prispeli aj personálne čistky, ktoré v podnikoch a ďalších organizáciách podnecovali akčné výbory VPN.^[22]

Predseda Koordinačného výboru VPN Fedor Gál

Voľby 1990upraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990

Prvý snem Verejnosti proti násiliu sa konal 27. januára 1990 v Bratislave. Jeho cieľom bolo stanovenie úloh pre prvé slobodné voľby, vypísané na 8. – 9. júna. Na jar 1990 VPN predstavilo predvolebný program s názvom Šanca pre Slovensko, v ktorom bol kladený dôraz na zabezpečenie demokracie a právneho štátu. V ekonomickej oblasti podporovali zavedenie trhového hospodárstva.

Pred voľbami sa na kandidátku VPN dostalo viacero známych osobností, bez ohľadu na ich komunistickú minulosť. Medzi inými tam boli Alexander Dubček, premiér Marián Čalfa, či predseda SNR Milan Čič. V polovici mája, po dvoch týždňoch volebnej kampane, by volilo VPN už 18,5 % opýtaných v prieskume.^[22]

Vo voľbách do Slovenskej národnej rady sa VPN umiestnilo so ziskom 29,35 % na prvom mieste a získalo 48 kresiel.^[23] Vo voľbách do oboch komôr Federálneho zhromaždenia, ktoré sa konali súčasne, získali 32,5 %, respektíve 37,3 % hlasov.

Vláda 1990 – 1992upraviť | upraviť zdroj

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vladimír Mečiar#Predseda vlády za VPN (1990 – 1991)

Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite a podpore, ktorú si stihol vytvoriť, sa po voľbách ocitol v role hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády minister vnútra Vladimír Mečiar, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991.^[24] Mečiar sa začiatkom roku 1991 dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991, v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Milan Kňažko s vyhlásením, že vedenie strany na čele s Fedorom Gálom sa snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho.^[25] O dva dni nato, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Po vyostrení konfliktu parlament koncom marca 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj^[26]). Parlament 23. apríla 1991 v pozícii premiéra nahradil Mečiara Jánom Čarnogurským. Platforma „Za demokratické Slovensko“ sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS prešli Michal Kováč, Milan Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín Marián Húska, Ivan Lexa a Anna Nagyová a ďalší.^[27]

Zvyšok VPN postupne strácal vplyv a väčšina zostávajúcich členov vytvorila Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN), od roku 1992 len ODÚ. Vo voľbách roku 1992 získala táto strana len 4,04 % hlasov^[28] a neprekročila požadovanú hranicu 5 % pre vstup do parlamentu. V dôsledku volebného neúspechu bola v novembri 1992 rozpustená, čím VPN prakticky zaniklo, pretože HZDS sa k VPN nehlásilo.

Ďalší politici VPNupraviť | upraviť zdroj

Viacerí členovia Koordinačného výboru do praktickej politiky ani nevstúpili (ochranári, výtvarníci a pod.). Okrem už uvedených ako politici VPN (neskôr aj v iných stranách) pôsobili:

• Ivan Gašparovič
• Jozef Grapa
• Roman Hofbauer
• Ladislav Košťa
• Gustáv Krajči
• Arpád Matejka
• Jozef Moravčík (politik)
• Miroslav Ondruš
• Martin Pado
• Stano Radič
• Milan Sečánsky
• Ján Süli
• Ernest Valko
• Milan Zemko
• Jozef Zlocha

Ďalší členovia vo funkciách za VPN:

• Vladimír Mečiar (člen 1990 – 1991, minister, premiér)
• Ladislav Snopko (minister kultúry vo vláde „národného porozumenia“, nominovaný VPN)
• Marcel Strýko (kooptovaný poslanec SNR a podpredsedom Slovenskej rady VPN)

Medzi osobnosťami nežnej revolúcie na našej wikipédii sú aj:

• Milan Čič,^[29]
• Marián Čalfa,
• Ľubomír Feldek,
• Gejza Adam
• Mikuláš Huba

a ďalší, ktorí mali blízko k VPN.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Pozri ajupraviť | upraviť zdroj

• Občianske fórum
• Nežná revolúcia
• Politický vývoj Slovenska od roku 1989
• Články o politikoch Verejnosti proti násiliu sú uvedené v kategórii Politici VPN.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Verejnosť proti násiliu

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• www.fedorgal.cz/verejnost-proti-nasiliu – Pohľad na udalosti a VPN očami jedného zo zakladateľov Fedora Gála (po česky)
• Projekt Ústavu pro soudobé dějiny k roku 1989: fotografie, videa, plakáty, dokumenty, chronologie událostí, sametový kýč