Východná Rumélia ←  1878 – 1885  → vlajka znak
Geografia
Hlavné mesto	Plovdiv
Rozloha	32 978 km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	približne 975 000
Jazyky	bulharčina, turečtina, gréčtina
Náboženstvo	pravoslávie
Štátny útvar
Štátne zriadenie	autonómna oblasť v rámci Osmanskej ríše
Vznik	13. júla 1878 (ustanovenie autonómnej oblasti)
Zánik	6. septembra 1885 (zjednotenie s Bulharským kniežatstvom)
Predchádzajúce štáty: Osmanská ríša Nástupnícke štáty: Bulharské kniežatstvo

Východná Rumélia (bulh. Източна Румелия – Iztočna Rumelija) bola autonómna oblasť Osmanskej ríše na Balkáne v rokoch 1878 – 1885. Východná Rumélia vznikla po Berlínskom kongrese z tzv. Veľkého Bulharska, ktoré vzniklo po Sanstefanskej mierovej zmluve a zanikla v roku 1885 zjednotením s Bulharským kniežatstvom.^[1][2][3]

Opis

Východná Rumélia bola umelo vytvorená autonómna oblasť, ktorá sa rozprestierala na území južnej časti dnešného Bulharska. Pomenovaná bola na základe návrhu anglických delegátov Berlínskeho kongresu. Rozloha oblasti bola 32 978 km²^[3] a žilo v nej približne 975 000 obyvateľov.^[1] Hlavným mestom Východnej Rumélie bol Plovdiv.^[1][3]

Vlajkou bola na tri rovnomerné časti horizontálne rozdelená trikolóra, ktorú tvorili červená, biela a modrá farba. Úradnými jazykmi oblasti boli bulharčina, turečtina a gréčtina a štátnym náboženstvom bolo kresťanstvo.^[1]

Administratívne delenie ostalo zachované z predchádzajúceho obdobia a oblasť tak bola rozdelená na 6 okruhov a to Plovdivský, Pazardžický (tatarpazardžický), Chaskovský, Starozagorský, Slivenský a Burgaský.^[2][1] Tie sa ďalej delili najskôr na 21 a v neskoršom období až na 28 distriktov.^[1]

Štátne zriadenie

Oblasť bola pod priamou politickou a vojenskou správou osmanského sultána, no s administratívnou autonómiou.^[3][1][2] Spočiatku bola oblasť pod ruskou správou, neskôr bola spravovaná generálnym guvernérom.^[2] Generálny guvernér bol na základe dohovoru kresťanského vyznania a bol vyberaný tzv. Vysokou portou so súhlasom veľmocí zúčastnených na Berlínskom kongrese. Generálny guvernér bol volený na obdobie 5 rokov.^[3][1][2]

Osmanská ríša mala na základe dohovoru právo brániť hranice oblasti, budovať pevnosti a sídla vojenských posádok ako aj umiestňovať na území oblasti vojenskú silu, avšak vnútorný poriadok bol na území Východnej Rumélie udržiavaný miestnymi bulharskými milíciami a žandarmériou.^[3][1] V prípade potreby mohol generálny guvernér povolať na pomoc s riešením vnútorných záležitostí aj osmanské vojská.^[1]

Generálny guvernér si volil tzv. „osobný výbor“ pozostávajúci z piatich členov, ktorí následne vykonávali funkcie ministrov a veliteľa milície a žandarmérie. Oblastný výbor, teda zákonodárny zbor Východnej Rumélie sa skladal z celkovo 56 poslancov. Oblastný výbor ďalej vyberal tzv. Stálu komisiu pre Východnú Ruméliu, ktorá pozostávala z 10 členov a mala riadiace a kontrolné funkcie nad oblastným výborom.^[2] Autonómna správa inak kopírovala vo všetkom zriadenie a metódy riadenia ustanovené v oddelenom Bulharskom kniežatstve. Toto bolo implementované počas Dočasnej ruskej správy Bulharska v období tzv. sanstefanského Bulharska medzi Sanstefanskou mierovou zmluvou a Berlínskym dohovorom.^[1] Každý oblastný okruh bol riadený okružným výborom, každý distrikt mal takisto svoj výbor a najmenšími samosprávnymi riadiacimi jednotkami boli obecné výbory v jednotlivých sídlach.^[1] Vedúci okružných výborov boli vyberaní priamo generálnym guvernérom. Vedúci distriktných výborov boli generálnym guvernérom menovaní, ale na základe zoznamu pripraveného okružnými výbormi. Starostovia miest a obcí boli volení priamo obyvateľmi jednotlivých sídiel.^[1]

Dejiny

Východná Rumélia vznikla 13. júla 1878, keď vstúpil do platnosti Berlínsky dohovor uzavretý na Berlínskom kongrese,^[3][1] ktorý korigoval a nahradil skôr uzavretú Sanstefanskú mierovú zmluvu.^[1] Spočiatku bola oblasť spravovaná Ruskom. 14. apríla 1879 bol v oblasti rozhodnutím špeciálnej Európskej komisie pre Východnú Ruméliu zriadený parlamentný systém pod vedením generálneho guvernéra. Oblasť však musela Osmanskej ríši odvádzať daň.

Prvým generálnym guvernérom sa stal knieža Aleksandăr Bogoridi (bulh. Александър Богориди), známy aj ako Aleko paša (bulh. Алеко паша), ktorý bol na túto pozíciu zvolený ešte 13. marca 1879 pred samotným spustením autonómneho parlamentného systému. Prvé voľby prebehli 17. októbra 1879, pričom absolútnu väčšinu miest v oblastnom výbore získali obyvatelia bulharskej národnosti a všetci členovia tzv. Stálej komisie boli výhradne Bulhari. Druhé voľby sa uskutočnili 24. apríla 1883. V roku 1884 bol zvolený za nového generálneho guvernéra Gavril Krăstevič (bulh. Гаврил Кръстевич), ktorý rozpustil oblastný výbor a vyzval k novým voľbám.

V oblasti medzitým začal medzi bulharským obyvateľstvom, ktoré nepovažovalo výsledky Berlínskeho kongresu za spravodlivé, vzrastať odpor proti ustanoveniam Berlínskeho dohovoru a začali sa množiť iniciatívy proti vtedajšiemu zriadeniu. V roku 1885 bol z iniciatívy Zachariho Stojanova založený tzv. Bulharský tajný centrálny revolučný výbor (bulh. Български таен централен революционен комитет – БТЦРК – Bălgarski taen centralen revoľucionen komitet – BTCRK), ktorý začal pripravovať konkrétne kroky pre zjednotenie Východnej Rumélia s Bulharským kniežatstvom, ktoré bolo široko podporované bulharským obyvateľstvom oblasti.^[2] Oblasť sa následne zjednotila s Bulharským kniežatstvom 6. septembra 1885.^[3][2]

Galéria

• 

  administratívne delenie Východnej Rumélie

• 

  fotografia predstaviteľov prvej správy Východnej Rumélie z roku 1879

• 

  Ústava Východnej Rumélie z roku 1879

• 

  mapa Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie z roku 1882

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Východná Rumélia