Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Umberto Eco
taliansky spisovateľ, estetik, teoretik umenia a medievalista
Narodenie	5. január 1932 Alessandria, Taliansko
Úmrtie	19. február 2016 (84 rokov) Miláno, Taliansko
Podpis
Odkazy
Webstránka	umbertoeco.it
Commons	Umberto Eco
Biografický portál

Umberto Eco (* 5. január 1932, Alessandria, Taliansko – † 19. február 2016, Miláno, Taliansko^[1] ) bol taliansky spisovateľ, estetik, teoretik umenia semiotického zamerania - medievalista.

Bol významným predstaviteľom semiotiky a postmodernej filozofie. Skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednášal estetiku na univerzite v Miláne a v nakladateľstve Bompiani riadil edíciu filozofie a sociológie literatúry.

Tvorba

Ako stúpenec tzv. seriálneho myslenia sa pokúsil o revíziu štrukturalizmu svojou koncepciou otvoreného diela. Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania. Vo svojich prácach sa zaoberá tromi základnými úrovňami kultúry – hovorí o tzv. vysokej, strednej a nízkej kultúre. Rozdiel medzi nimi je intuitívne jasný, lenže definovať ich vzájomné závislosti a vzťahy si žiada väčšie úsilie. S týmto rozdelením zároveň úzko súvisia aj otázky účasti, resp. pasivity recepcie, či otázky vkusu a konzumu.

Najdôležitejší je spôsob nazerania na masovú kultúru – teda na tú nízku. Skeptici a utešovatelia reprezentujú dva základné názorové prúdy zaoberajúce sa súčasným kultúrnym vývinom. Za skeptika je považovaný ten, kto chápe kultúru ako „záležitosť aristokratickú, žiarlivo stráženú a v samote úporne pestovanú, obrátenú proti nekultúrnemu davu.“ Takýto skeptik na súčasnosť a teda aj na vzrastajúcu masovú kultúru pozerá ako na diablovo semä, ako na niečo, čo kultúrou nie je a ani nemôže byť a čo sa v konečnom dôsledku určite skončí zánikom kultúry a civilizácie ako celku. Utešovateľ je opakom skeptika. Víta všetky televízie, rozhlasy, videá a nové technológie, pretože sú to práve ony a ich postupy, ktoré umožňujú preniesť kultúrne výdobytky medzi čoraz širšie vrstvy obyvateľstva. Podľa utešovateľa dávajú kultúrne statky k dispozícii všetkým, uľahčujú a spríjemňujú ľuďom osvojovanie si pojmov a prijímanie informácií.

Teórie

O kultúre

Ak vychádzame z uvedeného „trojrozdelenia“ kultúry, hovoríme v prvom rade o kvantite. Čím väčšiemu okruhu je kultúra určená, tým je masovejšia, resp. nižšia. Existuje tam však aj kvalitatívne kritérium, ktoré presnejšie vypovedá o skutočnej kultúrnej hodnote. Zatiaľ čo vysoká - alebo skutočná - kultúra poskytuje svojmu konzumentovi návod, ako sa „dopracovať“ k estetickému zážitku, na druhej strane masová kultúra predkladá konzumentovi samotný estetický zážitok. Tým najhorším z najhoršieho paradoxne nie je masová kultúra, ktorá sa svojou nulovou hodnotou naozaj o nič iné nesnaží, ale tzv. midcult, teda stredná kultúra, ktorá preberá nástroje vysokej kultúry, banalizuje ich a trivializuje a snaží sa ich sprostredkovávať ako kultúru vysokú. To, čo je na tom negatívne, je práve snaha oklamať konzumenta a pod pláštikom kultúry ho kŕmiť druhotriednym tovarom.

Spomenuté rozdielne spôsoby predkladania estetického zážitku, či vo forme návodu, alebo ako zážitok sám osebe, poukazuje na spätosť pojmov pasivita a účasť s konkrétnymi kultúrnymi úrovňami. Pokiaľ hovoríme o účasti a pasivite, neznamená to len fakt, že estetický zážitok získavame prostredníctvom umeleckého diela ako návodu, ale dôležitú úlohu tu zohráva aj spôsob kódovania. Aby vznikla predstava vysokého kultúrneho zážitku, k tomu nie je potrebná účasť väčšieho množstva prebytočných znakov, ale len tých, ktoré sú naozaj nevyhnutné k tomu, aby sme vnímali estetickú hodnotu. V tomto prípade sa môžeme opierať o abstraktnejšiu formuláciu toho, čo chceme umeleckou tvorbou dosiahnuť, povedať. Naopak, pasívny prístup, ktorým sa vyznačuje midcult, resp. masscult, ten si z hľadiska percepcie vyžaduje absolútne presné kódovanie, aby nemohlo dôjsť k nesprávnej interpretácii. V takom prípade je však nevyhnutné využívať v maximálnej miere postupy, ktoré poznáme z teórie informácií, napr. dosiahnuť prijateľnú redundantnosť znakov.

Paradoxne môže byť masová kultúra, alebo aj midcult, považovaná za hybnú silu vývinu kultúry. Ako je to možné? Jedným zo základných postupov, ktorými sa masová kultúra vyrovnáva s nutnosťou jednoznačnosti, je využívanie osvedčených a zaužívaných symbolov, výrazových prostriedkov a postupov. Môžeme to chápať ako prirodzený životný cyklus, v ktorom určitý umelecký prístup (alebo estetická norma), po svojom zrode v rámci vysokej kultúry, časom postupne a nezadržateľne klesá až na úroveň sprofanovanej masovej kultúry. V tom momente, ako dosiahne svoj „antivrchol“ u masového konzumenta, stáva sa určitý postup (prístup, metóda) pre umelca neprijateľným. Týmto zákonitým „úkazom“ vlastne negatívne definujeme umelecké postupy, ktoré sú považované za súčasť vysokej kultúry. Chápali by sme ich ako tie, ktoré ešte nesprofanovali natoľko, aby sa stali bežnou súčasťou strednej a nízkej kultúry. Len čo sa teda nejaký umelecký postup začne používať aj v nižších kultúrach, okamžite to znamená potrebu pokročiť ďalej.

O vkuse a nevkuse

Je celkom normálne, ak pri pohľade na nejaký kultúrny artefakt vieme celkom spontánne povedať, či je to vkusné, alebo naopak, či je to gýč. Keď však máme exaktne definovať, čo je to gýč, asi sa dostaneme do problémov. Je dôležité, že niečo je gýčom nielen preto, že stimuluje citové efekty, ale že čitateľovi stále vnucuje myšlienku, že ak konzumuje tieto efekty, zdokonaľuje si svoju estetickú skúsenosť (midcult). A práve v momente, keď začneme chápať gýč ako druh komunikácie, ktorá smeruje k vyvolaniu efektu, dokážeme pochopiť aké spontánne bolo stotožnenie gýču s masovou kultúrou. Stačí totiž na vzťah medzi vyššou a masovou kultúrou nazerať ako na „dialektiku“ medzi avantgardou a gýčom. Tak ako avantgarda vzniká ako reakcia na gýč, aj gýču sa darí, pretože ťaží z objavov avantgardy – a tým vlastne určujeme vzťah medzi kultúrou a midcultom. A zase rozdiel medzi midcultom a masscultom treba vidieť najmä v snahe midcultu oklamať recipienta estetickým zážitkom, zatiaľčo masscult mu ho „úprimne“ predloží. Ak chápeme masovú komunikáciu ako intenzívnu cirkuláciu posolstiev, ktoré súčasná spoločnosť potrebuje šíriť z rozmanitých a zložitých dôvodov a cieľov, kde je uspokojenie požiadaviek vkusu až na poslednom mieste, potom už neobjavíme nijaký pohoršujúci rozpor medzi umením a vysielaním rozhlasových správ.

Existuje ešte jeden zaujímavý fenomén, dotýkajúci sa vzťahu avantgarda verzus zvyšok sveta. Čoraz častejšie sa stretávame s chápaním avantgardy, ktorá ako „vyššie umenie je zvrchovaným kráľovstvom hodnôt, takže sme v pokušení domnievať sa, že každý pokus sprostredkovať jeho výsledky sa automaticky stáva niečím zlým iba preto, že „stredný“ (priemerný) človek, občan súčasnej priemyselnej civilizácie, je už definitívne stratený človek a že tvorivé postupy avantgardy začínajú byť podozrivé, len čo ich začne chápať viacej ľudí, takže nakoniec nám napadne, že kritériom hodnoty je jednoducho nešírenie a nešíriteľnosť produktu (artefaktu) a kritika midcultu je potom vlastne nebezpečnou hrou na to, či byť „in“ alebo zostať „out“. Opäť je tu vzájomne podmienený vzťah medzi avantgardou a midcultom, či masovou kultúrou.

Problémy masovej kultúry

• masmédiá sa obracajú k rôznorodému publiku, no napriek tomu sa riadia „priemerným vkusom“ a vyhýbajú sa originalite;
• tým, že po celej zemeguli šíria jednotnú „kultúru homogénneho typu“, ničia masmédiá kultúrne zvláštnosti jednotlivých etnických skupín;
• masmédiá sa obracajú k publiku, ktoré si samé seba neuvedomuje ako sociálnu skupinu s určitými charakteristickými črtami, v dôsledku čoho ani nemôže vysloviť svoje vyhranené nároky voči masovej kultúre a nevedomky podlieha tomu, čo sa mu predkladá, a navyše bez toho, aby toto publikum o svojom podľahnutí vedelo;
• masmédiá chcú vyhovieť danému vkusu a nesnažia sa o zmenu senzibility. Iba sa prispôsobujú tomu, čo je vyskúšané;
• masmédiá sa snažia priamo vyvolávať živé a nesprostredkovateľné emócie;
• masmédiá dajú publiku iba to, čo publikum chce, alebo navrhnú, čo by si priať malo a presvedčí ho o tom;
• prípadné produkty vyššej kultúry šíri v takej podobe, aby sa konzument nemusel namáhať;
• aj produkty vyššej kultúry sú ponúkané v takej situácii (kontexte), ktorá ich glajchšaltuje s ostatnými produktami;
• masmédiá podporujú pasívny a nekritický pohľad na svet. Odrádzajú diváka od námahy, ktorá je spojená so získavaním vlastných nových skúseností

Občianske aktivity

Eco podpísal výzvu politikom k ochrane občianskych práv v digitálnom veku ako reakciu na aféru digitálneho sledovania americkou NSA. Výzvu podpísalo 500 osobností, medzi nimi piati držitelia Nobelovej ceny, Orhan Pamuk, Gunther Grass, Bjork. ^[2]

Dielo

Romány

• 1980 – Meno ruže (Il nome della rosa)
• 1988 – Foucaultovo kyvadlo (kniha) (Il pendolo di Foucault)
• 1994 – Ostrov včerajšieho dňa (L’isola del giorno prima)
• 2000 – Baudolino (Baudolino)
• 2004 – Tajomný plameň kráľovnej Loany (La misteriosa fiamma della regina Loana)
• 2010 – Pražský cintorín (Il cimitero di Praga)
• 2015 – Nulté číslo (Numero Zero)

Vedecké diela, eseje

• 1962 – Otvorené dielo (Opera aperta)
• 1963 – Diario minimo
• 1964 – Skeptici a utešitelia (Apocalittici e integrati), eseje o „masovej kultúre“
• 1965 – Le poetiche di Joyce
• 1975 – Pojednanie o všeobecnej semiológii (Trattato di semiotica generale)
• 1977 – Ako napísať diplomovú prácu (Come si fa una tesi di laurea)
• 1983 – Poznámky ku Menu ruže (Postille al nome della rosa)
• 1992 – Interpretácia a nadinterpretácia (Interpretation and Overinterpretation)
• 1993 – Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre (La ricerca della lingua perfetta nella cultura europea)
• 1990 – Hranice interpretácie (I limiti dell’interpretazione)
• 1997 – Päť úvah o morálke (Cinque scritti morali)
• 2003 – O literatúre (Sulla letteratura)
• 2004 – Dejiny krásy (Storia della Bellezza)
• 2007 – Dejiny škaredosti (Storia della Bruttezza)
• O zrkadlách a iné eseje (Sugli specchi e altri saggi)
• Poznámky na krabičkách od zápaliek^[3] (La Bustina di Minerva)
• Šesť prechádzok literárnymi lesmi (Sei passeggiate nei boschi narrativi)
• Umenie a krása v stredovekej estetike (Arte e bellezza nell’ estetica medievale)
• 2013 – Vytváření nepřítele a jiné příležitostné texty, esej^[4]
• 2013 – Dejiny legendárnych krajín a miest (Storia delle terre e dei luoghi leggendari)

Životopisné diela o Ecovi

• Gary P. Redford: Eco (kniha)

Ocenenie

• 2001, Rakúska štátna cena za európsku literatúru

Referencie

1. ↑ Claudio Gerino. Morto lo scrittore Umberto Eco. Ci mancherà il suo sguardo sul mondo . la Repubblica, 2016-02-19, . Dostupné online.
2. ↑ News.sk
3. ↑ Poznámky na krabičkách od sirek, Umberto Eco, Bompiani 2000, preklad Zora Obstová, 2008, česky, 471 str.,ISBN 978-80-7203-929-6
4. ↑ iDnes.cz Plné znenie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Umberto Eco

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Umberto Eco
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Umberto Eco - citáty

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.