Ukajlovci arab. عقيليون‎ – Ukajlíjún ↓ okolo 990 – 1096/1169 ↓
Geografia Najväčší rozsah moci Ukajlovcov
Hlavné mesto	Mosul, vedľajšie vetvy: Takrít, Rakka,...
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Arabi, Sýrčania, a i.
Jazyky	arabčina, sýrčina a i.
Náboženstvo	islam, vládnuce kruhy: šíitizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia (emirát)
Materský štát	Bújovci, neskôr Seldžucká ríša
Vznik	zisk Mosulu od Hamdánovcov
Zánik	integrácia ukajlovského panstva do Seldžuckej ríše
Predchádzajúce štáty: Bújovci Mirdásovci Nástupnícke štáty: Seldžucká ríša Zengíovci

Ukajlovci^[1] (arab. عقيليون‎ – Ukajlíjún) bola šiitska arabská vládnuca dynastia vládnuca v na území dnešného Iraku a na území al-Džazíry. Hlavná vetva vládnuca v Mosule držala moc nad miestnym emirátom približne v rokoch 990 – 1096. Za vlády najmocnejšieho panovníka Muslima sa panstvo rodu rozprestieralo na území od severného Iraku po Stredozemné more v Sýrii. Druhá vetva rodu v Takríte vládla v rokoch 1036 – 1057.^[2] Najdlhšie sa udržala vedľajšia vetva v Kal'at Dža'bar a v Rakke, kde ich moc ukončili Zengíovci v roku 1169.^[3]

História

Ukajlovci pochádzali z beduínskeho kmeňa Ukajl, ktorý sa usadil poblíž miest Nisibis a Balad na konci 10. storočia. Kmeň na čele s Ukajlovcami spočiatku podliehal Hamdánovcom.^[2][3]

Prvým vládcom z rodu Ukajlovcov bol Abú ad-Dhawwúd Muhammad ibn al-Musajjab (990 – 996), ktorý využil spory Hamdánovcov a Marvánovcov o mesto Mosul. Prevzal od Hamdánovcov nadvládu nad mestom, no podobne ako jeho predchodcovia, i on zostal vazalom bagdadských Bújovcov (Bahá’ ad Daulu).^[2][3]

Po Muhammadovej smrti dynastiu zasiahli rozpory medzi jeho synmi, ktoré sa podarilo vyriešiť až začiatkom nového tisícročia. Nový vládca Kirwáš ibn al-Mukallad ibn al-Musajjab (1001 – 1050) bol synovcom starého panovníka. Jeho vláda sa niesla v znamení bojov s oguzskými Turkami, ktorí napádali jeho panstvá z Iraku a Iránu, kde slabla moc Bújovcov. Uzavrel preto spojenectvo s Mazjadovcami z irakskej al-Hilly a Oguzov v roku 1044 porazil. Kirwášovu moc však zlomili spory v rámci dynastie.^[2][3]

Najväčšiu moc dosiahol Muslim ibn Kurajš (1061 – 1085), ktorý sa spojil so Seldžukmi. S ich pomocou následne obsadil časť severnej Sýrie, mestá Harrán, Edessa a v roku 1079 aj Aleppo. Ním spravované územie sa tiahlo od predmestia Bagdadu na východe až po Aleppo na západe. Muslimove ambície však boli väčšie a ukajlovský panovník tužil ovládnuť aj Damask.^[3]

Po tom, čo sa Muslim spojil so šíitskymi Fátimovcami, vtrhol seldžucký sultán Malikšáh do Mosulu. Samotný Muslim bol v roku 1085 Sulejmanom ibn Kutulmišom porazený v bitke pri Antiochii a následne zabitý. Moc dynastie upadla a ich panstvo sa zredukovalo len na Mosul, kde vládli ako seldžuckí správcovia. Následné spory medzi členmi rodu viedli k ďalším bratovražedným bojom. Muslimov brat Ibráhím bol zabitý v roku 1093 a moci sa ujal Muslimov syn Alí. Definitívny zánik dynastie nastal v roku 1096 po tom, čo bolo ich panstvo integrované do Seldžuckej ríše za vlády Tutuša.^[2][3]

Okrem hlavnej vetvy rodu existovalo aj niekoľko vedľajších vetiev. Jedna z nich vládla v približne rokoch 1036 až 1057 v meste Takrít na rieke Tigris. Táto vetva prišla o moc krátko po tom, čo Seldžukovec Tugril Beg I. odstránil moc Bújovcov v roku 1055.^[2] Najdlhšie si moc udržala vetva vládnuca ako seldžucký vazal v Kal'at Dža'bar a v Rakke. Ich moc zlomili Zengíovci v roku 1169. Integrácia ukajlovských uzemí do panstva Seldžukov znamenala zánik arabskej kontroly nad územím severného Iraku a al-Džazíry, ako aj nárast vplyvu tureckého a kurdského elementu v daných oblastiach.^[3]

Podľa niektorých náznakov zaviedli Ukajlovci do miestnej správy niektoré nové administratívne techniky. Za panovania Muslima ibn Kurajša vznikol úrad sáhiba al-chabara, akéhosi spravodajského agenta, ktorý sídlil v každej obci ukajlovského emirátu. Niektorí príslušníci rodu vynikli ako skvelí poeti.^[3]

Referencie