Uhorsko-poľská kronika alebo Chronicon Hungarico-Polonicum je uhorská kronika z prvej polovice 13. storočia (vznikla asi medzi rokmi 1234 - 1241), ktorá podáva obraz uhorských dejín značne odlišný napr. od Anynymovej kroniky či Kroniky Šimona z Kézy.

Až do 19. storočia bola v uhorskej historiografii prakticky neznámym dielom, dnes prežíva jej výskum (aspoň v Poľsku a na Slovensku) renesanciu.

Charakteristika

Vznikla na dvore Arpádovca Kolomana Haličského (1208 - 1241), ktorý v tom čase ovládal južné Uhorsko, a jeho manželky Salomey, dcéry krakovského kniežaťa Leška Bieleho. Koloman bol v roku 1214 korunovaný za haličského kráľa, no zakrátko bol odtiaľ vyhnaný spoločne so Salomeou. Kronika je vlastne jedným z variantov Hartvikovho Života sv. Štefana. Nadväzuje, podobne ako iné kroniky, na stratené Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov) z 11. storočia. Dôvodom na jej vznik bola asi snaha legitimovať politické ambície Kolomanovho dvora, najmä právo na Chorvátsko a Halič.

Obsah

Z obsahu kroniky sú významné najmä nasledujúce fakty:

Uhrov stotožňuje s Hunmi. Funkciu Arpádovcov a Arpádovcov iných kroník nahrádza hunský kráľ Atila ("Aquila") a jeho rod. Kronika rozpráva príbeh ako Atil dobyl slovanské územia "Chorvátsko a Sclavoniu", ktoré krátko predtým ovládal istý kráľ Kazimír (možno posledný Mojmírovec), ktorého ale zabili vlastní poddaní (Atila prišiel do Panónskej panvy s pôvodným cieľom dobyť Rímske cisárstvo, ale po anjelskom vnuknutí sa zameral na Kazimírove územia). Úspešne dobytému územiu dal Atila po dobytí meno Ungaria (teda Uhorsko). Atila následne krajinu definitívne získal prostredníctvom sobášov so Slovankami.

Vo väčšine textu kronika (úplne) stotožňuje (a striedavo používa) termíny Sclavonia a Ungaria (teda Uhorsko). V 9. kapitole však stotožňuje vo vzťahu k 20. rokom 11. storočia s termínom Sclavonia Nitrianske kniežatstvo, keď Imricha, ako knieža (vojvodu) Nitrianskeho kniežatstva (vojvodstva), označuje ako „Henricus dux Sclavonie“. J. Steinhübel k tomu píše: Kronikár teda Nitriansko bez rozpakov nazval Slovenia, čiže Slovensko, a poznal aj hranice, ktoré toto slovanské či presnejšie slovenské kniežatstvo oddeľovali od ostatného Uhorska, a veľmi presne ich opísal.^[1] V 3. kapitole sa dá výraz Sclavonia alternatívne chápať aj len ako Slavónsko.

O rodostrome prezentovanom v kronike K. Hollý píše: Rodostrom Arpádovcov (v Kronike Aquilovcov) vyzerá podľa kroniky nasledovne: Aquilov syn Koloman mal manželku Chorvátku a Kolomanov syn Belo sa oženil s Grékyňou z Konštantínopolského cisárstva (Byzantska). Z tohto zväzku sa narodil Gejza, otec prvého uhorského kráľa Štefana. Zatiaľ čo doteraz spomínané manželky Aquilovcov zostávali v rozprávaní Uhorsko-poľskej Kroniky anonymné, Gejzovej manželke Adelaide, matke sv. Štefana, venuje kronika zvláštnu pozornosť. Adelaida pochádzala z Krakova a bola sestrou kniežaťa Meška. Popri pôvode, kronika špecifikuje aj jej vlastnosti a zručnosti: bola kresťanka, vedela písať a bola vzdelaná v oblasti teológie. V celom tomto príbehu zohrala zásadnú úlohu, keď presvedčila Gejzu, aby prijal katolícku vieru a odvrátil sa od uctievania pohanských modiel. Gejza tak vďaka presviedčajúcej schopnosti Adelaidy prijal krst a stal sa prvým kresťanom v rámci svojho rodu.
Keď Adelaida čakala na pôrod predstaviteľa (rátajúc od Aquilu) v poradí štvrtej generácie Arpádovcov (Aquilovcov), zjavil sa jej sv. Štefan, prvomučeník. Oznámil jej, že porodí syna, ktorému ako prvorodenému pripadne koruna a kráľovstvo, a zároveň jej prikázal, aby mu dala jeho meno. Ďalšie udalosti sa vyvíjali v zmysle spomínaného zjavenia, keď syna Gejzu a Adelaidy pokrstil sv. Vojtech a dal mu meno Štefan. Štyri roky po Gejzovej smrti vyslal Štefan biskupa Astrika do Ríma k pápežovi s prosbou o kráľovskú korunu. Avšak tesne predtým učinil to isté aj krakovský knieža Meško (historický Boleslav Chrabrý), ktorý vyslal biskupa Lamperta k pápežovi Leonovi (historický Silvester II.) s rovnakou žiadosťou. Pápež už bol rozhodnutý poslať kráľovskú korunu do Krakova, jeho rozhodnutie však zmenilo zjavenie, v ktorom mu anjel zvestoval, aby korunu určenú pre Poliakov dal Štefanovi. Pápež poslúchol božské vnuknutie a poslal korunu do Uhorska. Naplnil sa tak sľub, ktorý svojho času dostal v zjavení Aquila.
Keď sa krakovský vyslanec biskup Lampert dozvedel o pápežovom rozhodnutí, upadol do hlbokého zúfalstva. V argumentácii, ktorou pápež utešoval Lamperta, zohrala významnú úlohu spomínaná Adelaida. Pápež zdôraznil, že práve ona presvedčila Gejzu, aby prijal kresťanskú vieru. Následne sa stretol poľský posol s a uhorským a vyjadrili si vzájomné porozumenie. Bol to predobraz neskoršieho stretnutia Štefana s Meškom v novopostavenej katedrále v Ostrihome, ktorá bola zasvätená sv. Vojtechovi, apoštolovi Poliakov a Uhrov. Na tomto stretnutí bolo potvrdené uhorsko-poľské porozumenie.

Kronika sa končí rozprávaním o kráľovi Ladislavovi, ktorý získal právo vlády nad Haličom.

Zdroje

• Hollý, K.: Znovuobjavovaná Uhorsko-poľská kronika in: História

Ďalšia literatúra

• HOMZA, Martin. Uhorsko-poľská kronika : nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Preklad Jana Balegová. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2009. 223 s. (Libri historiae Slovaciae. Fontes ; zv. 1; zv. 1.) ISBN 978-80-969850-4-3.
• 163. UHORSKO-POĽSKÁ KRONIKA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 250.