Užocký priesmyk
priesmyk
Užocký priesmyk z poľských hraníc.
Štát	Ukrajina
Regióny	Zakarpatská oblasť, Ľvovská oblasť
Pohorie	Východné Karpaty (Bukovské vrchy)
Nadmorská výška	853 m n. m.
Súradnice	49°00′13″S 22°53′17″V / 49,0036111°S 22,8880556°V / 49.0036111; 22.8880556
Najľahší výstup	z cesty H13 z obce Užok, resp. Sjanki
Poloha v rámci Ukrajiny
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Užocký priesmyk, niekedy aj Užocké sedlo (ukr. Ужоцький перевал, poľ. Przełęcz Użocka, maď. Uzsoki-hágó) je horský priesmyk na pomedzí Zakarpatskej a Ľvovskej oblasti Ukrajiny, spájajúci údolie Dnestru s údolím Uhu. Nachádza sa blízko ukrajinskej hranice s Poľskom, v nadmorskej výške 853 m.

Priesmyk sa nachádza na hlavnom hrebeni Východných Karpát, v časti známej ako Poloniny a Bukovské vrchy, predstavené aj poľským pomenovaním Západné Bieszczady a ukrajinským názvom Užanský masív. Severne od priesmyku sa nachádza prameň rieky San, prítoku Visly, južne zase prameň rieky Uh. Oblasť priesmyku je súčasťou Užanského národného parku.^[1]

Počas prvej svetovej vojny bol priesmyk dejiskom krvavých bojov, ktoré pripomína vojenský cintorín. Podobne ako pri Vereckom priesmyku, aj tu sa nachádza pamätník partizánom, Sičským strelcom, avšak nie z obdobia roku 1939, ale z obdobia konca prvej svetovej vojny (1917-1919). Na prelome rokov 1914 a 1915 priesmyk s niekoľkými prerušeniami držali ruské vojská, následne bol znovu obsadený rakúsko-uhorskou armádou. V novembri 1914 ním prenikli ruské vojská pri ich ofenzíve do východného Zemplínu.^[2]

Po skončení prvej svetovej vojny sa v priesmyku nachádzala česko-slovensko-poľská štátna hranica a v roku 1930 bola v priesmyku postavená nová budova československého colného úradu. Po maďarskej anexii Podkarpatskej Rusi sa v priesmyku nachádzala hranica maďarsko-poľská. Dva dni po tejto anexii sa tu 20. marca 1939 konala oslava znovuobnovenia spoločnej hranice oboch týchto štátov.

O priesmyk sa viedli prudké boje aj v dobe druhej svetovej vojny. Tie pripomína pamätník padlým sovietskym vojakom z dôb bojov v roku 1944. Už v čase karpatsko-duklianskej operácie a ďalej aj po skončení vojny priesmyk spolu s celou Podkarpatskou Rusou okupovali sovietske vojská. Československo sa de iure územia vzdalo podpisom Medzištátnej zmluvy o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu 29. júna 1945 v Moskve.^[3] Po rozpade Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 sa priesmyk stal súčasťou územia Ukrajiny. Dnes tvorí hranicu medzi Zakarpatskou a Ľvovskou oblasťou Ukrajiny.

Cez priesmyk vedie štátna cesta H13 (regionálna cesta R 39), spájajúca Ľvov s Užhorodom cez Sambir. V roku 1872 tu bola položená tiež strategicky dôležitá železnica, spájajúca Budapešť s východnou Haličou (priesmyk ležal na zemskej hranici Uhorska a Haliči v rámci Rakúska-Uhorska). Železnica, dnes vedúca z Čopu do Ľvova, prekonáva na trati prevýšenie 362 metrov cez sústavu viaduktov a tunelov.^[4] Táto železničná trať s mnohými romantickými scenériami v priestoroch Užanského národného parku býva ľudovo označovaná ako Ukrajinský Semmering (tiež Zakarpatský či v minulosti Podkarpatský Semmering).^[1] Je prísne vojensky strážená z dôvodu blízkosti poľských a schengenských hraníc, vojaci hliadkujú väčšinu vstupov do tunelov v priesmyku.^[1]

• 
  Vjazd do Zakarpatskej oblasti Ukrajiny na Užockom priesmyku
• 
  Cestná kontrola na Užockom priesmyku pri vjazde do Ľvovskej oblasti Ukrajiny
• 
  Železničná zastávka Užok, ležiaca priamo v sedle priesmyku
• 
  Železničný viadukt v Užockom priesmyku

1. ↑ ^{a b c} UKRAJINSKÝ SEMMERING, Robert. Ukrajinský Semmering . Duše Karpat, 14.9.2018, . Dostupné online. (po česky)
2. ↑ JANCURA, Vladimír. Po stopách dávnej vojny s Rusmi . Pravda, 1.12.2014, . Dostupné online.
3. ↑ HANULA, Matej. Odčlenenie Podkarpatskej Rusi od Československa . Sme, 25.11.2004, . Dostupné online.
4. ↑ ULAHER, Jakub. ĽVOV A OBLASŤ UŽOCKÉHO PRIESMYKU . Vlaky.net, 29.12.2006, . Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Užocký priesmyk

• Heslo „Užocký priesmyk“ v Ottovej encyklopédii^{[nefunkčný odkaz}