Podpisovanie zmluvy 4. júna 1920

Palác Veľký Trianon vo Versailles

Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve

Následky trianonskej zmluvy. Počty obyvateľov a národnostné zloženie sú zo sčítania 1910, ktoré bolo ovplyvnené silnou maďarizačnou politikou v Uhorsku.

Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska porazeného v prvej svetovej vojne. Bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku.

Pozadie

Prvá svetová vojna, ktorá bola ukončená prímerím, ktoré nadobudlo účinnosť 11. novembra 1918, si v rokoch 1914 a 1918 vyžiadala životy približne 9,5 milióna vojakov a ďalšie státisíce mužov bolo v bojoch doživotne zmrzačených. Ukončením prvej svetovej vojny došlo predovšetkým v Európe, ale tiež v Ázii, Afrike, ale aj v ďalších svetových oblastiach, k drastickým politickým, kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší priebeh 20. storočia. Vznikli viaceré nové štáty a iné štáty zanikli. 28. júna 1919 bola podpísaná Versaillská mierová zmluva, čím prišlo k faktickému vytvoreniu Spoločnosť národov.

Parížska mierová konferencia

V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.

Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížske predmestské zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).

Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,^[1] Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.

Postavenie Maďarska

Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.^[2] Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala, koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč^[2], ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života^[1] a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).

Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli, a po použití ho zahodil.^[3]

O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava bola na desať minút zastavená a obchody zatvorené.

Vznik ČSR a hranice s Maďarskom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Česko-Slovenska

Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Edvardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie. Samostatné Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.

Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky.

Obsadenie územia Slovenska

3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holíč, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený za republiku a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený za jej prezidenta. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.^[4] Dočasná vláda bola 14. novembra zmenená na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zo Skalice sa presunula do Žiliny a od 4. februára 1919 do Bratislavy (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska). V januári 1919 obsadili vojská Bratislavu, Lučenec, Nové Zámky, Komárno, Lučenec až po južný breh Ipľa. Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v maďarsko - česko-slovenskej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku 1918 až do augusta 1919. V marci 1919 vznikla Maďarská republika rád (boľševický prevrat) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka Maďarskej republiky rád a rumunská okupácia Budapešti v auguste 1919 ukončila vojnu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Maďarsko-česko-slovenská vojna

Obsah zmluvy

Na námietky Maďarska voči zmluve reagovali Čechoslováci, Rumuni, Srbi a Chorváti vo februári 1920 spoločným memorandom. V ňom odmietli akékoľvek zmeny nových hraníc a možné referendá (konalo sa napokon jediné na malom území, ktoré si zabralo Rakúsko). V máji 1920 oznámili Francúzi Maďarom, že ich námietky sa neprijímajú a 4. júna 1920 neostávalo Maďarom nič iné, len zmluvu podpísať.^[5]

Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko - česko-slovenských hraníc.

Česko-slovensko - maďarská delimitačná komisia (rozhraničovacia komisia)

Komisia bola zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko-Slovenska (Ing. Václav Roubík) a jedného zástupcu Maďarska (poľný podmaršál Tánczos). Jej úlohou bolo najmä stanovenie podrobného priebehu hraničnej čiary v teréne v intenciách generálneho určenia podľa trianonskej zmluvy, vytýčenie a vyznačenie štátnej hranice v teréne a vyhotovenie hraničného dokumentárneho diela, ktoré podrobne a jednoznačne znázorňuje a popisuje priebeh hraničnej čiary.^[6] Trianonská zmluva tak stanovila aj priebeh česko-slovensko - maďarskej štátnej hranice, všeobecne opísanej v článku 27, ods. 4, z východu od rumunsko-maďarskej hranice smerom na západ k rakúsko-maďarskej hranici. Trianonská mierová zmluva mala mať deklaratórny význam aj preto, že hranice (okrem menších výnimiek) stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie 12. júna 1919 podľa demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Úlohou komisie bolo presne zakresliť a vytýčiť hranice a preto popri hlavných komisároch pôsobili aj ďalší vládni alebo technickí experti (geodeti, topografi, kartografi a pod.). V česko-slovenskej delegácii pod vedením komisára rozhraničovacej komisie Ing. Václava Roubíka pôsobili najmä:

- ministerský rada Ing. Vojtech Kovařík,

- ministerský rada Ing. Evžen Durych,

- pre záležitosti a otázky týkajúce sa Slovenska p. Fedor Houdek.^[6]

Ostatné záväzky

Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby (avšak napokon ich postavilo). Maďarsko bolo zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.

Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.

Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).

Dôsledky pre Maďarsko

Ako dôsledok Trianonskej zmluvy v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám a prístup k moru ostal z nástupníckych krajín jedine Chorvátsku. Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.

Mapa Slovenska so zmenami hraníc na juhu a východe krajny počas rokov 1939 - 1945

Ďalšia revízia hraníc

V medzivojnovom období bola hranica vzájomne rešpektovaná. Maďarsko získalo Prvou viedenskou arbitrážou (1938) späť časť území bývalého Uhorska najmä od Česko-Slovenska. Od 2. novembra 1938 získalo časť južného Slovenska (takmer štvrtinu svojho vtedajšieho územia) a južnú časť Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa rozširovalo aj počas druhej svetovej vojny na základe Mníchovskej dohody (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že vyššie spomenuté zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).

Česko-slovensko - maďarská hranica sa potom vrátila k predvojnovému priebehu s výnimkou územia Podkarpatskej Rusi, ktorá ako Zakarpatská Ukrajina bola pričlenená k Sovietskemu Zväzu. Česko-Slovensko získalo od Maďarska tri obce v bratislavskom predmostí – Jarovce, Rusovce a Čunovo. V päťdesiatych rokoch boli riešené drobnejšie zmeny hranice vo viacerých lokalitách, najmä z dôvodu uľahčenia režimu v prihraničných oblastiach. Tieto zmeny už boli vzájomne územne vyrovnané. Rozsiahlejšie zmeny hranice boli riešené až po vzniku Slovenskej republiky, konkrétne zmeny hranice v roku 1998 po vodohospodárskych úpravách na hraničných riekach Ipeľ, Slaná a Roňava.^[6]

Trianon a maďarsko-slovenské vzťahy

Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Ťažko niesla najmä definitívnu stratu území v Sedmohradsku a na Slovensku (Felvidék).^[5]

Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Pretože sa vždy spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Na Slovensku sa oslavoval vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.^[7]

Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.^[8]

Referencie

1. ↑ ^{a b} Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920? . madari.sk, . Dostupné online.
2. ↑ ^{a b} Trianonský prejav Alberta Apponyiho v Kossuth Radio pred sto rokmi (Apponyi Albert száz éve mondott trianoni védőbeszéde a Kossuth Rádióban) . ma7.sk, . Dostupné online. (maďarský)
3. ↑ MRVA, Ivan. Sto rokov od mierovej zmluvy v Trianone. Slovenské národné noviny (Martin: Matica slovenská), 2020-06-05. Dostupné online .
4. ↑ Trianon v dokumentoch. 2020. vyd.  : Min. vnútra. Dostupné online. S. 1.
5. ↑ ^{a b} JANCURA, Vladimír. Trianon - slovo, pri ktorom behá mráz po chrbte. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-06-04. Dostupné online . ISSN 1336-197X.
6. ↑ ^{a b c} TRIANONSKÁ ZMLUVA 100 rokov. Krátky prehľad o rozhraničovaní česko-slovensko - maďarskej štátnej hranice v rokoch 1921 až 1925 . 2020, . Dostupné online.
7. ↑ HOLEC, Roman. Trianon – triumf alebo katastrofa?.  : Marenčin PT. ISBN 9788056905883.
8. ↑ Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV. Trianon ani po sto rokoch nezmenil maďarskú politiku pamäti . Bratislava: Slovenská akadémia vied, . Dostupné online.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Trianonská mierová zmluva (v češtine)
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trianonská mierová zmluva

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• The World War I Document Archive (v angličtine)
• PhDr. Marián Hronský, CSc.: TRIANONSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA
• Pred 90 rokmi Slovensko stratilo hornú Oravu a severný Spiš
• kniha z roku 1929 : Slovensko proti revizii Trianonskej smluvy. Bratislava: Slov. odb. čsl. nár. rady, 1929. 252 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB