Taverník (lat. magister tavarnicorum regalium, tavarnicus, supremus camerarius, maď. tárnok, tárnokmester) bol vysoký uhorský krajinský hodnostár.

Pomenovanie funkcie súvisí so staroslovanským slovom tovor (truhlica).

Táto funkcia má preduhorské korene. Stretávame sa s ňou už v období Veľkej Moravy. Taverníci bolo označenie pre skupinu ľudí, ktorí sa mali starať o zabezpečovanie zásob dvora, vyberanie dávok. Ich predstavený sa nazýval taverník. Neskôr funkcia týchto ľudí zanikla, ostalo len pomenovanie pre taverníka.

V 12. storočí preberal taverník od dvorského sudcu hospodársku správu kráľovského dvora, čím sa stal najvyšším kráľovským hodnostárom v oblasti hospodárstva. Bol správcom súkromného kráľovského majetku. Mal dozor nad daňami, dávkami, zodpovedal za všetko, čo sa týkalo razenia mincí. Tieto právomoci ho vyniesli na popredné miesto medzi kráľovskými úradníkmi, najmä v období vznikania kráľovských miest, z ktorých plynul majetok.

Mal druhostupňovú súdnu právomoc nad kráľovskými mestami v Uhorsku, Sedmohradsku a Slavónii. Od 13. storočia vzrastal význam taverníka, čo súviselo s rozvojom kráľovských miest. Do jeho kompetencie patrili tiež všetci finanční úradníci po rozpade komitátov.

Za vlády Anjuovcov zaznamenali kráľovské mestá ďalší rozvoj, čím rástol aj význam taverníka. Taverník mal na starosti vyberanie portálnej dane, zavedenej Karolom Róbertom.

Z toho dôvodu sa funkcia stala zaujímavou pre vyššiu šľachtu, ktorá si začala nárokovať vymenovanie taverníka. V priebehu 14. storočia sa funkcia taverníka mení na verejnoprávnu inštitúciu. Taverník ostal sudcom kráľovských miest, mal dozor nad mestskou samosprávou, ochraňoval mestá pred šľachtou. Dovtedajšie finančné úlohy taverníka prebrala nová profesia nazývaná hlavný (kráľovský) pokladník.

Tavernikálny súd (iudicium tavernicalis, sedes tavernicalis) zasadal v sídle taverníka v Budíne. Ako prísediaci súdu boli šľachtici, pôsobiaci na kráľovskom dvore. Mestá od 15. storočia neboli spokojné s tým, že o ich záležitostiach rozhodujú šľachtici a preto žiadali, aby prísediacimi boli zástupcovia miest. K tomu došlo za Žigmunda Luxemburského v 20. rokoch 15. storočia. Osem slobodných kráľovských miest malo posielať dvoch alebo troch svojich zástupcov ako prísediacich na tavernikálny súd. Súd bol uznášania schopný ak sa ho zúčastnili minimálne zástupcovia piatich miest. Tavernikálny súd sa konal raz ročne. Mestá mali právo obísť tavernikálny súd a mohli sa obrátiť na súd kráľovskej prítomnosti, ktorému predsedal krajinský sudca.

V 15. storočí bolo určené, pre ktoré mestá je určený tavernikálny súd. Najskôr ich bolo sedem: Budín, Košice, Bratislava, Trnava, Bardejov, Prešov, Šopron, od roku 1490 aj Pešť. Tieto mestá sa preto nazývajú aj tavernikálnymi mestami.

Za Mateja Korvína došlo k oslabeniu taverníka ako sudcu, niektoré jeho právomoci prevzal personál. Koncom 15. storočia sa jeho postavenie opäť upevnilo.

Po roku 1526 došlo k poklesu jeho právomocí, hlavne v oblasti hospodárstva. Ostali mu súdne právomoci, ktoré však s úpadkom miest stratili na razantnosti. Funkcia taverníka sa udržala až do 19. storočia.