Tajomstvo je niečo neznáme, nepreskúmané, záhadné, nepochopiteľné. Pojem tajomstva až do druhej tretiny 20. storočia nebol centrálnym pojmom filozofie a teológie; tajomstvo sa ponímalo ako niečo protirečivé rozumnosti človeka bez ohľadu na to, či sa človek s touto hranicou vyrovnával alebo dúfal, že ju raz prekročí. Je to dôsledok toho, že filozofia, teológia i veda sa nachádzala pod panstvom gréckeho ideálu poznania, zakladajúceho sa na všetko prehliadajúcom a spoznávajúcom rozume.

Názory

• Podľa Gabriela Madiniera je tajomstvo objektívne nevyjaviteľná realita, ktorá však bytostne preniká vedomím, čo si možno v reflexii uvedomiť.^[1]
• Karl Rahner tvrdí, že tajomstvo je to, čomu nemôžeme a čomu ani nikdy nebudeme môcť dostatočne porozumieť naším ľudským rozumom a čo nemôžeme ani nebudme môcť poznať našimi kognitívnymi schopnosťami.^[2]
• Podľa Šindelářa je tajomstvo niečo nedopovedané, nie celkom presne vymedzené, čoho pocit v nás vzbudzuje každé dobré umelecké dielo. Toto pociťujeme aj v prírode alebo v životných situáciách, keď sme svedkami krásy. Ide o pocit naplnenia, pričom nás znepokojujú hranice našich možností, hranice poznania, a to čo nám bude stále unikať, totiž samo tajomstvo života. Aj pre toto je krása taká príťažlivá, aj pre toto sa stala trvalou potrebou. Veď človek nežije len z istoty. Istota by ho mohla viesť k sebauspokojeniu a k neschopnosti čeliť neočakávaným životným situáciám a zvratom. Prežívanie krásy odhaľuje tajomnú stránku sveta a života, núti nás, aby sme sa pýtali: prečo žijeme, prečo je niečo tak a nie inak, ako je to a to možné. Umenie nás láka svojím tajomstvom.^[3]

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.