Sortes sanctorum bol stredoveký latinský termín, ktorý podľa názorov niekdajších bádateľov označoval druh veštenia používaného kresťanmi. Tento význam je dnes spochybňovaný a podľa teórie W. E. Klingshirna označuje konkrétny spis.

Pôvodne mal podľa odborných názorov výraz označovať (najmä) veštenie s pomocou Svätého písma. Veštbou bola prvá stať resp. verš v náhodne otvorenej knihe (tzv. sortes biblicae alebo sortes evangelicae). Išlo o kresťanské prispôsobenie pohanskej vešteckej praxe homericae (veštenie z diel Homéra), virgilianae (veštenie z diel Vergília) a prenestinae. Hoci cirkevní otcovia veštenie neschvaľovali, raná cirkev bola voči týmto praktikám pomerne tolerantná. Problémom veštenie nebolo najmä ak sa používalo v kontexte bez pastoračného alebo teologického poškodenia. Keďže úplné rukopisy Biblie boli v stredoveku menej obvyklé, najčastejšie sa k vešteniu používali Kniha Žalmov, prorocké knihy a evanjeliá.^[1][2]

Veľký západný teológ svätý Augustín túto prax neschvaľoval, avšak uznal, že aj on načúvaním hlasu otvoril List Rimanom, čo viedlo k jeho obráteniu (Confessiones 8,12). Istú podobnú skúsenosť zaznamenal aj Tomáš z Celana v životoch Františka z Assisi. Známy je aj prípad z Byzantskej ríše, kde cisár Herakleios na ťažení proti Peržanom použil veštenie na to, aby zistil, kde bude vhodné s vojskom prezimovať. Praktika bola bežne používaná aj v stredoveku a pokračuje dodnes.^[1]

Prvýkrát sa termín spomínal na galskom cirkevnom koncile v piatom storočí a následne sa opakoval počas celého latinského stredoveku. Predmet daného termínu bol viackrát odsúdený (napr. Decretum Gelasianum a viaceré synody). Podľa teórie Williama E. Klingshirna však nešlo o synonymum vyššie spomínaného veštenia (t.j. sortes biblicae), ako tvrdili novovekí a moderní učenci (od čias Charla Du Cange), ale malo ísť o konkrétny text Liber qui appellatur Sortes apostolorum nazývaný pred 13. storočím Sortes sanctorum. Následkom správnosti tejto hypotézy by zanikli dôkazy o tom, že raná cirkev odsúdila veštenie typu sortes biblicae.^[1][2]

Referencie