Sofisti (z gr. sofistés znalec, učiteľ múdrosti; príslušné učenie sa nazýva sofistika) boli predstavitelia myšlienkového prúdu v gréckej filozofii, ktorý sa orientoval prevažne na skúmanie spoločenských problémov. Ich význam spočíva v tom, že ako prví v dejinách filozofie postavili človeka v plnom rozsahu do stredu pozornosti filozofického skúmania. Táto zmena tématiky filozofického uvažovania sa označuje ako antropologický obrat v dejinách antickej filozofie.

Sofistés znamenalo pôvodne mudrc, učenec, majster. Sofistami sa nazývali ľudia, ktorí sa učenosťou a múdrosťou zaoberali pre zárobok a nie pre lásku k učenosti ako filozofi. Asi v polovici 5. storočia pred Kr. bol sofista učiteľ múdrosti a vedomostí potrebných pre praktický život. Pestovaním múdrosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby k rétorom. K obidvom pritom len sčasti: od filozofov sa odlišovali spravidla väčším záujmom o verejné veci, od rétorov menším dôrazom na prípravu pre politický život. Koncom 5. storočia pred Kr. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postihovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, lebo sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami, pričom to mnohí prehnali a stali sa „učiteľmi podvodu“. V hľbke histórie je zrejme, že sa zaoberali príliž zložitými úvahami, myšlienkami, problémami a z nadobudnutými vedomosťami či predstavami daných úvah, myšlienok, špecifických problémov, ktoré nevedeli obsiahnúť prisluhújúcej slovnej zásobe, významov slov v danej dobe, aby ich mohli adekvátne vysvetliť a obhájiť.

Sofisti sa zaoberali „všetkými vedami a umeniami“. Učili svojich žiakov všeobecnému vzdelaniu a pôsobili najmä v demokratických štátoch. Školy síce zakladali, ale školu v jednotnom myšlienkovom zmysle nevytvorili. Svetonázorom i učením sa od seba značne odlišovali a boli si najmä konkurentmi. O ich názoroch a dielach sa dozvedáme veľa od Platóna, aj keď tento zdroj nie je veľmi spoľahlivý, lebo Platón nebol voči svojim ideovým odporcom nijako ohľaduplný.

Východiskom úvah sofistov nie je príroda či bytie, ale človek so svojim poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami. Svojich žiakov učili tri schopnosti: myslieť, hovoriť a konať. Ich kritika tradičného chápania morálnych hodnôt ako prirodzených hodnôt a kritika predstáv o nadradenosti Grékov otvorila cestu k etickým a sociálnym teóriám založených na rozumových argumentoch. Táto orientácia bola podmienená rozvojom demokratických inštitúcií (najmä v Aténach) po grécko-perzských vojnách.

Je pochopiteľné, že sofisti budili v okolí pohoršenie. Ľudia im vyčítali, že spochybňovaním morálnych hodnôt narušujú obyčaje predkov a že vyučovaním klamania a podvádzania kazia mládež. Mnohým sofistom sa dala oprávnene vyčítať neúcta k bohom a bezbožnosť. Sofisti v prvej generácii zohrali významnú úlohu. Ovplyvnili teoretické myslenie filozofov i politickú prax štátnikov, obrátili pozornosť na dovtedy nepovšimnuté otázky štátu a práva a zaslúžili sa o obnovu prírodovedného bádania. Je zaujímavé že sofisti sa zaslúžili o obnovu prírodovedného bádania keď východiskom svojích úvah nebola príroda či bytie.

Sofisti 21. stor. sa zaoberajú množstvom úvah. Preberajú každú myšlienku spojenú s udržateľnosťou planéty pre organický život. Sofistikovane udržujú a ukazujú nový dôležitý spôsob myslenia a uvažovania človeka vo svete.

Predstavitelia sofistov

Najvýznamnejším predstaviteľom sofistov bol Protagoras z Abdéry. Bol Periklovým radcom a priateľom. Učil, že „dôvody všetkých vecí sú v hmote“. Ako prvý vyhlásil, že „o každej veci možno mať dva protichodné názory“, takže sa právom považuje za praotca filozofického relativizmu. Napísal 12 kníh a pre poslednú bol odsúdený ako bezbožník do vyhnanstva. Je slávny ako autor slávneho a často citovaného výroku: „Človek je mierou všetkých vecí“.

Protagorov súčasník Gorgias sa medzi sofistov zaradil výrokom krajného skepticizmu: „Nič nie je, a ak je niečo, je to nepoznateľné, a ak je niečo poznateľné, je to nevyjadriteľné a nevysvetliteľné.“ Jeho žiaci ho už pochybovačnosťou nemohli prevýšiť. Jeden z nich, Agathón, povedal iba: „Je veľmi pravdepodobné, že je mnoho nepravdepodobného.“

Starší sofisti vyslovili tiež mnoho predtým nevyslovených myšlienok o štáte a zákonoch. „Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ (Prótagor Hippias). „Požiadavky zákonov sú umelé, kým požiadavky prírody sú vnútornou nevyhnutnosťou.“ (Antifón z Ramnúntu). U toho istého Antifóna sa prvý raz stretávame s tézou o prirodzenej rovnosti všetkých ľudí: „Od prírody sme všetci usporiadaní rovnako, barbari i Helléni.“ Alkidamás ju spresnil tak, že sa vzťahovala aj na otrokov: „Boh urobil všetkých ľudí slobodnými, príroda neurobila nikoho otrokom.“

Zdroj

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Ďalšia literatúra

• GRAESER, Andreas. Řecká filosofie klasického období : sofisté, Sókratés a sokratikové, Platón a Aristotelés. Preklad Miroslav Petříček. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2000. 445 s. (Dějiny filosofie; zv. 2.) ISBN 80-7298-019-X. S. 20 – 109.

Externé odkazy

• Sofisti na www.oskole.sk/