Smena bol slovenský denník zameraný na mládež vychádzajúci v rokoch 1948 až 1995. V roku 1995 bol zlúčený so SME.

Dejiny

Smena začala vychádzať 23. mája 1948. Bol to zároveň deň konania prvej celoslovenskej konferencie Zväzu slovenskej mládeže (predchodca Socialistického zväzu mládeže - SZM) a od Smeny sa očakávalo, že zohrá významnú rolu v tom aby všetka mládež bola organizovaná v jedinej mládežníckej organizácii^[1] - u vydavateľa Smeny. Pôvodne mal byť zväz nadstraníckou organizáciou^[2], ktorá sa mala uchádzať o priazeň mladých, ktorí sa pred vojnou združovali v najrôznejších spolkoch, organizáciách a združeniach (vzdelávacie, zábavné, telovýchovné, pri politických stranách, náboženských spoločnostiach a pod). Po Víťaznom februári 1948 sa situácia zmenila a v decembri 1948 v Bratislave na zasadnutí ústredných výborov predseda Zväzu českej mládeže Zdeněk Hejzlar predložil návrh na vznik jednotného Československého zväzu mládeže (ČZM). O jeho vzniku rozhodla zlučovacia (ustanovujúca) konferencia zväzov mládeže 23. apríla 1949 v pražskom Radiopaláci (jeho súčasťou sa stala aj detská pionierska organizácia ČZM). ČZM bol zložkou Národného frontu a podliehal priamemu riadeniu KSČ. Ostatné mládežnícke organizácie postupne zanikali. Denník Smena bol teda "orgánom" komunistickej mládežníckej organizácie a vydavateľstvo od roku 1949 počas trvania socializmu, postupne nieslo názvy:

• Nakladateľstvo a vydavateľstvo SÚV ČSM Smena
• Smena, vydavateľstvo SÚV ČSM/ČZM
• Smena, vydavateľstvo SÚV SZM
• Vydavateľstvo Smena
• Vydavateľstvo SMENA a. s.

Koncom júna 1968 politickú hladinu rozvírila výzva Dvetisíc slov, ktorú Smena ako jediné noviny na Slovensku zverejnila v plnom znení. ^[1]

Po novembri 1989 prevzala jeho vydávanie najskôr Nadácia detí a mládeže SR, ktorá patrila Fondu detí a mládeže (jej zriaďovateľom bolo Ministerstvo školstva SR). Od roku 1993 prevzala noviny štátna akciová spoločnosť Denník Smena s rovnakým majiteľom.^[3]

K 1. januáru 1993 bol odvolaný riaditeľ vydavateľstva Jozef Weiss a šéfredaktor Karol Ježík. Odvolanie malo politické pozadie. Na protest proti tomuto zasahovaniu dalo výpoveď 50 redaktorov a už pod hlavičkou Sme vyšlo prvé vydanie 14. januára 1993.

Pôvodná Smena pokračovala ďalej s novým redakčným tímom. V roku 1993 Smenu privatizovala akciová spoločnosť 1. M&S, v ktorej mal majoritný podiel podnikateľ Jozef Majský. Ten ho v roku 1995 predal skupine VMV (vtedajšiemu vydavateľovi SME), čím prakticky Smena zanikla (od 1. júla 1995 sa obidvoje noviny zlúčili na báze denníka Sme, ktorý až do roku 1999 mal v podnadpise aj Smena).

Náklad a zameranie

Smena vychádzala najprv ako týždenník, od 18. októbra 1949 ako dvojdenník a od 4. apríla 1953 až do svojho zániku ako denník.

Napriek podtitulu „Denník mladých“, jeho čitateľmi bola prevažne stredná a staršia generácia. Počas trvania komunistického režimu v Česko-Slovensku bola Smena popri Pravde a Práci denník s najvyšším nákladom. Popularita Smeny vzrástla predovšetkým v roku 1968 (pred vpádom vojsk v auguste), keď viacero redaktorov pôsobilo nekonformne. V osemdesiatych rokoch minulého tisícročia sa náklad pohyboval okolo 120-tisíc výtlačkov denne, v roku 1992 bol na úrovni 115-tisíc, potom však rapídne klesal – až na 24-tisíc výtlačkov v roku 1995.^[3] Od vzniku SME v januári 1995 do júla bola redakcia zmenšená avšak noviny vychádzali samostatne. Od 1. júla do konca augusta sa tlačilo už obsahovo spoločné vydanie, ale formálne ešte pod osobitnými názvami Sme a Smena. Od 1. septembra 1995 pokračoval iba denník Sme, ktorý mal v podnadpise aj Smena.

Šéfredaktori

• od 23. mája 1948 Vraťko Šrobár (vlastným menom Vratislav Šrubař)
• od 1. júla 1959 do 31. mája 1965 Anton Kurina. Z funkcie bol odvolaný z ideologických dôvodov za uverejnenie svedectiev o Vladimíra Clementisa a jeho posledných listov z väzenia.^[1]
• Po Antonovi Kurinovi, tri roky, do konca mája 1968, funkciu šéfredaktora vykonával Slavo Kalný.^[1]
• Dňa 1. júna 1968 opäť nastúpil už rehabilitovaný Anton Kurina. ^[1]
• do 1. januára 1993 Karol Ježík, zástupcom bol istý čas športový novinár Jozef Korbel

Referencie