Sixova technika

Sixova technika je starogrécka technika vázovej maľby, pomenovaná po holandskom učencovi Janovi Sixovi, ktorý ju ako prvý opísal.^[1]^[2]

V roku 1888 Jan Six publikoval svoj kľúčový článok „Vases polychromes sur fond noir de la période archaïque“ (Polychrómované vázy na čiernom pozadí z archaického obdobia). O štyridsať rokov neskôr, v roku 1928, britský znalec umenia John Beazley v diskusii o váze s menom Maliara Sapfó vo Varšave uviedol: „Je to v tom, čo môže byť nazývané Sixovou technikou.“ Toto vyhlásenie ustanovilo termín, pod ktorým je táto technika dodnes všeobecne známa.^[3]^[4]

Sixova maliarska technika má korene v čiernofigúrovom maliarskom štýle. Ide tu o produkt experimentálnej fázy atického vázového maliarstva (ako alternatívy k novej červenofigúrovej technike^[4]), ktorý sa zrejme zrodil v dielni hrnčiara Nikosthena v poslednej tretine 6. storočia pred Kr. (okolo roku 530 pred Kr.^[5]^[6]).^[7] Veľká časť zachovaných exemplárov pochádza z dielne Maliara Sapfó a Diosfa,^[8] ktorý sa špecializoval na výrobu lékythoi, a to keramických váz, ktoré sú najčastejším typom váz zdobených touto maliarskou technikou (v menšom počte oinochoé, fialé alebo kalpis^[9]^[10]) .^[5]

Keramické vázy vyrábané Sixovou technikou, vďaka typu lesklého náteru a vypálení vázy, pokrývala kovovolesklá čierna farba.^[11]^[12] Postavy a dekorácie boli následne na čiernom povrchu zobrazované kombináciou vyrývaných čiar a pridaných farieb, väčšinou bielej, ale pre prepracovanejšie scény aj ružovej, červenej alebo hnedej.^[11]^[6]

Začiatkom 5. storočia pred Kr. však už táto maliarska vázová technika nebola schopná konkurovať populárnejšej červenofigúrovej vázovej technike (aj maliarskej technike na bielom podklade^[13]) a postupne sa prestala používať. Vzhľadom na krehkosť nanášaných povrchových farieb a pre nedostatok dielní zapojených do ich výroby bola Sixova technika už od začiatku zriedkavo používanou maliarskou vázovou technikou.^[4]

Lékythos zdobený Sixovou technikou, cca 525 – 475 pred Kr., Cabinet des Médailles, Paríž
Fialé zdobené Sixovou technikou, cca 510 – 500 pred Kr., Louvre L 210, Paríž
Askos zoomorfného tvaru, Sixova technika maľby, Walters Art Museum 48.270, Baltimore

Referencie

↑ Erika Simon. Minoische und griechische Antiken. Mainz am Rhein : Ph. von Zabern, 1982. ISBN 978-38-0531-049-9. S. 72.
↑ John Davidson Beazley. Greek Vases in Poland. Oxford : Clarendon, 1928. S. 8.
↑ Kenneth D. S. Lapatin. Papers on Special Techniques in Athenian Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2008. ISBN 978-08-9236-901-0. S. 35.
↑ ^a ^b ^c Beth Cohen. The Colors of Clay. Los Angeles : Getty Publications, 2006. ISBN 978-08-9236-942-3. S. 72.
↑ ^a ^b Nina Zimmermann-Elseify. Corpus vasorum antiquorum. München : C.H. Beck, 2015. ISBN 978-34-0668-353-4. S. 52.
↑ ^a ^b Antichthon. Sydney : Australian Society for Classical Studies, 1981. S. 8.
↑ John H. Oakley, Olga Palagia. Athenian Potters and Painters. Oxford : Oxbow Books, 2009. ISBN 978-17-8297-322-5. S. 626.
↑ Muse. Columbia : Museum of Art and Archaeology, University of Missouri, 1967. S. 24.
↑ Luísa de Nazaré Ferreira, Paulo Simões Rodrigues, Nuno Simões. Plutarco e as artes: pintura, cinema e artes decorativas. Sydney : Imprensa da Universidade de Coimbra / Coimbra University Press, 2012. ISBN 978-98-9260-280-6. S. 19.
↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, SIX, Tecnica di
↑ ^a ^b The Journal of Hellenic Studies. London : Council of the Society, 1965. S. 24.
↑ Mary Ann Eaverly. Tan Men/Pale Women. Ann Arbor : University of Michigan Press, 2013. ISBN 978-04-7211-911-0. S. 138.
↑ Tom Rasmussen, Nigel Jonathan Spivey. Looking at Greek Vases. Cambridge : Cambridge University Press, 1991. ISBN 978-05-2137-679-2. S. 104.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sixova technika

Umelecký portál

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[:72a-1] Erika Simon. Minoische und griechische Antiken. Mainz am Rhein : Ph. von Zabern, 1982. ISBN 978-38-0531-049-9. S. 72.

[:8-2] John Davidson Beazley. Greek Vases in Poland. Oxford : Clarendon, 1928. S. 8.

[:35-3] Kenneth D. S. Lapatin. Papers on Special Techniques in Athenian Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2008. ISBN 978-08-9236-901-0. S. 35.

[:72-4] Beth Cohen. The Colors of Clay. Los Angeles : Getty Publications, 2006. ISBN 978-08-9236-942-3. S. 72.

[:52-5] Nina Zimmermann-Elseify. Corpus vasorum antiquorum. München : C.H. Beck, 2015. ISBN 978-34-0668-353-4. S. 52.

[:8a-6] Antichthon. Sydney : Australian Society for Classical Studies, 1981. S. 8.

[:626-7] John H. Oakley, Olga Palagia. Athenian Potters and Painters. Oxford : Oxbow Books, 2009. ISBN 978-17-8297-322-5. S. 626.

[:24a-8] Muse. Columbia : Museum of Art and Archaeology, University of Missouri, 1967. S. 24.

[:19-9] Luísa de Nazaré Ferreira, Paulo Simões Rodrigues, Nuno Simões. Plutarco e as artes: pintura, cinema e artes decorativas. Sydney : Imprensa da Universidade de Coimbra / Coimbra University Press, 2012. ISBN 978-98-9260-280-6. S. 19.

[:1-10] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, SIX, Tecnica di

[:24-11] The Journal of Hellenic Studies. London : Council of the Society, 1965. S. 24.

[:138-12] Mary Ann Eaverly. Tan Men/Pale Women. Ann Arbor : University of Michigan Press, 2013. ISBN 978-04-7211-911-0. S. 138.

[:104-13] Tom Rasmussen, Nigel Jonathan Spivey. Looking at Greek Vases. Cambridge : Cambridge University Press, 1991. ISBN 978-05-2137-679-2. S. 104.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]