Znak misie

Sily pre Kosovo (iné názvy: KFOR, (medzinárodné) mierové sily KFOR, (medzinárodné) mierové jednotky KFOR, mierové sily v Kosove; angl. Kosovo Force, International Security Force in Kosovo, Kosovo peacekeeping force, Kosovo International Peace Force, skr. KFOR) je vojenská mierová misia vedená NATO, zodpovedná za udržiavanie mieru v Kosove, spornom území na juhu Srbska. Súčasným veliteľom medzinárodných síl je od 8. septembra 2012 generálmajor Volker Halbauer z Nemecka.^[1]

Jednotky KFOR vošli do Kosova pod mandátom OSN 12. júna 1999, dva dni po tom čo vošla do platnosti rezolúcia bezpečnostného výboru OSN č. 1244. V tomto období čelila oblasť humanitárnej kríze počas bojov medzi vojskami Federálnej armády Juhoslávie a Kosovskej oslobodeneckej armády. Začiatku KFOR predchádzala 78 denná letecká misia NATO, ktorá mala zastaviť humanitárnu katastrofu.^[1] V dôsledku národnostných treníc a bojov opustilo v tomto období Kosovo asi milión ľudí.

V dobe najväčšej angažovanosti na začiatku misie tvorilo jednotky až okolo 50 000 vojakov.^[1] V apríli 2007 bolo v jednotkách KFOR 16 000 vojakov z 34 krajín (24 NATO, 10 mimo NATO). Časom jednotky KFOR prenechávajú svoje kompetencie kosovskej polícii a ďalším lokálnym autoritám. 10. septembra 2012 bolo v jednotkách 5609 ľudí. Je možné, že misia KFOR sa čoskoro skončí.^[2]

Od roku 2010 je KFOR zložená z dvoch Multinational Battle Groups, zoskupení veľkosti práporu, MNBG East sídliaca v základni Bondsteel a MNBG West sídliaca v základni Villagio Italia. Veliteľstvo misie sídli v základni Film City. Veliteľ KFORu je podriadený Veliteľstvu spojeneckých síl NATO v Neapole.^[1]

Slovenská účasť

Misie KFOR sa zúčastnila aj Slovenská republika. Slovenská misia bola začatá 1. septembra 1999 a ukončená 30. novembra 2010.^[3] Ozbrojené sily Slovenskej republiky do misie vyslali 43 vojakov, ktorí tam slúžili pol roka. Pri návrate havarovali 3 km od slovensko-maďarských hraníc ešte na maďarskej strane dňa 19.1.2006 pri obci Hejce. Haváriu prežil iba jeden vojak, nadporučík Martin Farkaš.

Referencie