Fridrich II. a jeho dvor

Sídlo „Magna curia“ v Palerme – Normanský palác – jedno z miest, kde sídlil dvor Fridricha II.

Sicílska škola, (tal. Scuola siciliana) bola malá sicílska komunita zväčša talianskych básnikov zoskupených okolo Fridricha II., pričom väčšina z nich pochádzala priamo z jeho kráľovského dvora, ktorý sa nazýval „Magna Curia“. V ich čele stál Giacomo da Lentini, autor viac ako tristo básní o kurtoáznej láske v období 1230 – 1266. Tento literárny experiment pokračoval po Fridrichovej smrti pod vedením jeho syna Manfrediho.

Do sicílskej školy patrili autori: Enzio – kráľ Sardínie, Pier delle Vigne, Inghilfredi, Stefano Protonotaro, Guido a Odo delle Colonne, Rinaldo d'Aquino, Giacomino Pugliese, Giacomo da Lentini, Arrigo Testa, Mazzeo Ricco, Perceval Doria a samotný Fridrich II.

Nádvorie Normanského paláca v Palerme. Palatínska kaplnka

Vznik a vývoj

Básnici sicílskej školy“ si brali vzor a inšpiráciu od trubadúrov z južného Francúzska píšucich v jazyku „langue d'oc”, ktorý sa stal feudálnym kódom vznešenosti, keď išlo o vzťah muža (vo význame vazal) a ženy – panej. Je to opačný model ako tradičná úloha ženy závislej od muža a označuje nové povedomie v stredovekej spoločnosti: dekadenciu feudalizmu so zväčšujúcou sa silou strednej triedy. To spôsobilo zmenu u čítajúceho publika (dovtedy tradične upriameného na veľké vojnové udalosti), ktoré sa postupne dalo na cestu lyriky zameranej na lásku. V skorom stredoveku čoraz viac žien čítalo knihy viac ako predtým a poézia sa adaptovala na ich uhol pohľadu a na novo prijatú úlohu v spoločnosti. Preto bola francúzska poézia tak vplyvná v Itálii.

To, čo odlišuje sicílsku školu od trubadúrskej, je objavenie sa jemnej ženy v umení v kontraste ku vzoru Panej, tej, ktorá bola blízka Danteho madonám a Petrarcovej Laure. Básne sicílskej školy portrétovali skutočnú ženu alebo situáciu (Frederikove piesne nemôžu byť čítané ako autobiografia), ale štýl a reč boli pozoruhodné, odkedy Sicílčania vytvorili prvý taliansky literárny štandard obohatením existujúcou domácou tvorbou, zrejme inšpirovanou ľudovými piesňami s novými slovami z latinčiny a pôvodnej provensalčiny (Okcitánčina). Toto nárečie, v ktorom bola napísaná dvorská lyrická poézia sa nazýva „sicilio aulico“.

Nový jazyk a nová vláda

„Je to lyrická poézia, ktorá je v popredí literatúry, inšpirovaná silným entuziazmom, ktorého efekty budú cítiť v ďalších storočiach. Počiatočné oživenie dané sicílskymi básnikmi na dvore Svévov bolo prvé, ktoré použilo štandardizovanú ľudovú reč aby vytvorilo poéziu, čo sa páčilo viacerým: a všetci, nielen pedantní imitátori Sikulsko-Toskánskej školy (napríklad Bonagiunta Orbicciani) ale aj Guinizelli, básnici Dolce stil novo a všetci autori veršov, sa podieľali rôznou intenzitou na využití sicílskych vzorov, vrátane svojej svojráznosti, s ktorou bola asimilovaná do štandardnej talianskej poézie.“(Bruno Migliorini, Storia della letteratura italiana)

Na cisárskom dvore „Magna curia“ vznikla tak škola, ktorá prijala aj nový jazyk, v ktorom tvorila poéziu. Bol inšpirovaný sicílskym dialektom. Tento nový jazyk mal ambíciu stať sa univerzálnejším jazykom, spájajúcim vtedajšie rôzne dialekty južnej Itálie. Cisárov dvor často cestoval, dôvod cestovania od mesta k mestu bol najčastejšie politický. I keď nový jazyk mal krátky život, Fridrich vytvoril úspešne prvý moderný sekulárny štát v Európe, fungujúci na báze byrokracie: jej členovia boli úzko spojení s aristokraciou ale nie klérom z toho dôvodu, že Fridrich II. bol najväčším protivníkom pápeža. Fridrich fakticky demontoval predošlý feudálny systém vlád zdedený od Normanov. Vládol prostredníctvom „magna curia“ a menších úradníkov obvykle vyberaných na základe uložených príkazov. Takisto zrušil vnútorné prekážky: voľný obchod viedol k prosperite juhu, vytvoreniu mesta Bari – najbohatšieho v Stredomorí. No v jeho modernom štáte nemali baróni moc vyberať dane, čo by mohlo byť veľkým zdrojom príjmov. Fridrich II. vládol tak, že prinášal zákon a poriadok osobne cestujúc so svojím dvorom po juhu Itálie. Tento štát používal jednotný dorozumievací jazyk nové sicílske nárečie.

Štýl a téma

I keď sicílska škola je všeobecne považovaná obvykle čo sa týka témy a obsahu skôr za stojacu vedľa kvôli svojmu rafinovanému slovníku, blízko štýlu trubadúrov, kvôli tvorbe básnických figúr a metafor alebo príchuti stilnovismo, prevzala však prírodnú filozofiu. (Cesare Segre)

Sú v nej viditeľné pohyby smerom k novoplatonickým modelom myslenia, ktoré prevzal dolce stil novo na konci 13. storočia. Na rozdiel od severotalianskych trubadúrov, sicílska škola nenapísala ani verš v okcitánčine. Skôr okcitánsky repertoár rytierskych výrazov prispôsobila spolu so sikulsko - italskou fonetikou a morfológiou, tak, aby nové talianske slová práve vytvorené adaptovala ale nie vypožičala. Najslávnejší príklad je báseň „Io m'aggio posto in core“ od Giacoma da Lentiniho, ktorý inšpiroval hnutie. Lentini bol uznávaný medzi vzdelancami (napr. Francesco Bruni, Cesare Segre) za svoju tvorbu sonetov, literárnej formy, ktorú neskôr zdokonalili Dante Alighieri a Petrarca. Posledný použil mnohé básne Lentiniho.

Táto báseň Lentiniho pravdepodobne inšpirovala celú školu:

Io m'aggio posto in core a Dio servire,

com'io potesse gire in paradiso,

al santo loco c'aggio audito dire,

o' si mantien sollazzo, gioco e riso.

sanza mia donna non vi voria gire,

quella c'ha blonda testa e claro viso,

che sanza lei non poteria gaudere,

estando da la mia donna diviso.

Ma no lo dico a tale intendimento,

perch'io pecato ci volesse fare;

sa non veder lo suo bel portamento

e lo bel viso e 'l morbido sguardare:

che 'l mi teria in gran consolamento,

veggendo la mia donna in ghiora stare.

Rozdiel medzi severom a juhom

Najvýznamnejším obmedzujúcim činiteľom sicílskej školy bola pravdepodobne cenzúra stanovená Fridrichom II. Literárna debata sa vzťahovala len na dvorskú lásku. Fridrichova cenzúra je zrejmá zo štruktúry piesne: Sicílčania zmenili „tornadu“, slohu, ktorú obsahuje trubadúrska poézia, s venovaním slávnej osobe s „congedo“, ktorým básnik dáva zbohom čitateľovi a žiada, aby pieseň odniesol ako správu jeho panej. Zmenenie okcitánskeho modelu ovplyvnilo aj hudbu.

Naproti tomuto, poézia severu používajúca langue d’oïl ponúkala satiru. Sever bol rozkúskovaný na komúny alebo malé mestské štáty, ktoré mali relatívne demokratickú samosprávu. Tu sa spresňoval žáner sirventés a Danteho Božská komédia a sonety boli veľmi populárne: približovali skutočných ľudí a pocity, často idealizované, napríklad Beatrice. Sirventés boli veľmi politické. Často rozprávali o skutočných vojenských alebo politických nepriateľoch, autor bol sám vojak alebo rytier, napríklad „Rotta di Montaperti“ od Giuttone d´Arezzo, o krvavej bitke Manfreda Sicílskeho porazeného guelfami.

Výnimka z kánonu

I keď lyrická poézia na Fridrichovom (a neskôr Manfrediho) dvore prevažovala, v tomto období sa však objavila zaujímavá výnimka, báseň „Rosa fresca aulentissima“ (slov. Najvoňavejšia čerstvá ruža), prisudzovaná sicílskemu autorovi Cielo d'Alcamo (tiež známy ako Ciullu di Vincenzullu), o ktorej majú moderní kritici veľa poznámok. Je známa aj pod názvom „Contrasto“, bola napísaná v sicílskom dialekte blízkom dialektu mesta Messina s rôznymi kontinentálnymi vplyvmi. Subjektom básne je žartovný boj medzi dvoma zamilovanými mladíkmi. Časť básne bola dosť známa v stredoveku ako „contrasti“ alebo „pastorelle“. Je o dvoch mladých dvoranoch, ktorí sa vkradli do záhrady mladej dámy z bohatej sicílskej rodiny a potajomky hovoria o svojej láske k nej.

Skúšajú zviesť dievča svojimi veršami, ona ich odmieta aby si chránila česť, ale jej opatrnosť vedie k hre lásky. Reč básne je zväčša dvorskou rečou lyrickej poézie a výsledkom je paródia na klišé sicílskej školy. „Contrasto“ patrí do obdobia vlády Fridricha II. a je dôkazom existencie nezávislej literatúry v tejto dobe. Dnešní kritici si myslia, že báseň Contrasto je prerábka vtedajšej populárnej ľudovej piesne a je protikladom bujne veselej a prízemnej tvorby voči abstraktným veršom sicílskej školy.

Lingvistické poznámky o sicílskom štandarde

Jazykový štandard sicílskej školy kombinuje viaceré črty typické pre sicílsky dialekt – latinčinu, provensalčinu, v menšej miere apúlčinu a iné južné dialekty. Táto zmiešanina napomohla vzniku novej talianskej reči:francúzske prípony -iÀre a -ce vytvoria stovky talianskych slov končiacich na -iera a -za – pozri riv-iera, costan-za. Danteho básnické princípy illustre, cardinale, aulico, curiale pochádzajú aj z jeho štúdia „sicílskej školy“, ktorú často cituje, hlavne vo svojom diele „De Vulgari Eloquentia“.

„Sicílska škola“ bola neskôr po smrti kráľa Manfrediho Sicílskeho prevzatá Guittonem d'Arezzom v Toskánsku. Veľa básní tejto školy bolo rukopisne kopírovaných a rozširovaných po Florencii. Toskánski prepisovači si zamenili päťhláskový systém (i, e, a, o, u) užívaný v latinčine a „sicilio aulico“ so sedemhláskovým (i, é, è, a, ó, ò, u), ktorý bol prevzatý do toskánčiny z provensalčiny. Tým, že ich zamenili, stalo sa, že prepisované básne zo sicilio aulico do toskánčiny sa prestali rýmovať.

Bibliografia

• Migliorini, B., Storia della letteratura italiana. Firenze, Sansoni, 1987
• Giudice A., Bruni, G., Problemi e scrittori della letteratura italiana. Torino, Paravia, 1983
• Antologia della poesia italiana, ed. C.Segre a C. Orsola. Torino, Einaudi, 1999.
• Bruni, F., L'Italiano: testi e documenti. Torino, Utet, 1984.
• Rimatori del '200 e del '300, ed. M. Vitale. Torino, UTET, 1989.

Pozri aj

• Talianska literatúra

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sicílska škola

Externé odkazy

• Britannica - Sicilian school

Zdroj

Literárny portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sicilian school na anglickej Wikipédii.