Santiago (Santiago de Chile)
Hlavné mesto Čile
Vlajka Erb
Štát	Čile
Súradnice	33°27′J 70°40′Z / 33,450°J 70,667°Z / -33.450; -70.667
Rozloha	641,4 km² (64 140 ha)
- okresu	15 403,2 km² (1 540 320 ha)
Obyvateľstvo	6 158 080 (2015)
- okresu	7 314 176
Hustota	9 601 obyv./km²
- okresu	475 obyv./km²
zalozenie	12. februára 1541
Primátor	Claudio Orrego (PDC)
Časové pásmo	UTC-4
- letný čas	UTC-3
Poloha mesta v rámci Čile
Wikimedia Commons: Santiago de Chile
Webová stránka: https://www.gobiernosantiago.cl/
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Santiago alebo Santiago de Chile je hlavné a najväčšie mesto Čile, zároveň je to jedno z najväčších miest amerického svetadielu^[1]. Je to centrum najväčšej a najhustejšie obývanej oblasti v Čile. Mesto sa celé nachádza v centrálnom údolí krajiny v nadmorskej výške zhruba 567 metrov nad hladinou mora. Santiago sa nachádza v regióne hlavného mesta, tiež nazývaného XIII. región. V meste žije 6 158 080 obyvateľov, v rámci metropolitnej oblasti až 7 314 176 obyvateľov^[2], táto je nazývaná tiež Gran Santiago, teda Veľké Santiago^[3].

Santiago bolo založené 12. februára 1541 a je hlavným mestom Čile už od koloniálnych čias^[4]. Je sídlom hlavných vládnych inštitúcií krajiny, zároveň je administratívnym, obchodným, kultúrnym a finančným centrom Čile. Avšak niektoré vládne a vojenské inštitúcie ako napríklad čilský parlament sa nachádzajú v meste Valparaíso, ktoré je od hlavného mesta vzdialené približne 120 kilometrov^[5].

Napriek tomu, že Santiago je koncipované ako jednotná mestská aglomerácia, nepredstavuje jednotnú administratívnu jednotku. Je tvorené z 37 komún (obcí), z ktorých je 26 v rámci mestského okruhu a 11 je čiastočne mimo neho. Väčšina mesta sa nachádza v provincii hlavného mesta, no niektoré jeho časti sa nachádzajú aj v susedných provinciách. Santiago je 6. najľudnatejšia metropolitná oblasť a 7. najľudnatejšie mesto v Latinskej Amerike^[6].

Santiago patrí medzi najrozvinutejšie mestá v Latinskej Amerike, hlavne v sociálnych, ekonomických a environmentálnych faktoroch. Zároveň je hodnotené ako druhé najkonkurencieschopnejšie mesto v Latinskej Amerike po brazílskom São Paule, má tretiu najvyššiu kvalitu života a patrí medzi najbezpečnejšie mestá na kontinente^[7].

Názov a jeho využitie

V Čile existuje viacero subjektov, ktoré nesú meno "Santiago", čo však vyvoláva v krajine zmätočné situácie. Tzv. Komúna Santiago býva niekedy označovaná za centrum alebo centrálne Santiago. Je to územná jednotka, ktorá zahŕňa v podstate historickú časť mesta, ktorá bola postavená ešte počas koloniálneho obdobia. Táto komúna je spravovaná Mestom Santiago, na jej čele stojí starosta a je to zároveň časť Provincie Santiago, na čele ktorej zas stojí provinčný guvernér. Provincia Santiago administratívne spadá pod Región hlavného mesta Santiago na čele ktorého stojí intendant. Napriek týmto klasifikáciám, keď je používaný termín "Santiago" bez bližšieho popisu, resp. upresnenia, tak sa spravidla jedná o tzv. Gran Santiago, teda Veľké Santiago, teda mestskú oblasť, ktorá zahŕňa Komúnu Santiago, Provinciu Santiago, ako aj niektoré časti susedných provincií^[3].

História

Predkoloniálna história

Súčasné archeologické nálezy ukazujú, že územie, na ktorom sa nachádza Santiago bolo obývané už v 10. tisícročí pred Kr. Jednalo sa predovšetkým o kočovných lovcov a zberačov, ktorí cestovali z pobrežia do vnútrozemia a hľadali tzv. Guanako, čo je druh Lamy. Okolo roku 800 sú doložené prvé trvalejšie obývané usadlosti, v ktorých sa miestni obyvatelia venovali poľnohospodárstvu, hlavne pestovaniu kukurice, zemiakov a fazule a domestikácii Lám. Sídla založené v tejto oblasti boli obývané kmeňmi Indiánov menom Picunches (čo v ich jazyku znamenalo Severný ľud, resp. Severní ľudia) a Promaucaes (čo v jazyku miestnych Indiánov znamenalo divoký nepriateľ)^[8]. Tieto sídla sa následne v priebehu 15. storočia stali súčasťou ríše Inkov. Inkovia v oblasti vytvorili nové sídla na základe svojej filozofie presídľovania zvanej "Mitimaes", kedy nútene presídľovali rôzne etniká naprieč celou svojou ríšou a vytvárali z nich nové zmiešané sídla na územiach, ktoré ovládali. Takéto sídla sa nachádzali aj v centre súčasného Santiaga a mali slúžiť ako základ pre neskoršiu inkskú expanziu smerom na juh, kde mal podľa ich plánu pokračovať tzv. inkský chodník. Plány Inkov na územnú expanziu však aj z dôvodu neskorších udalostí nevyšiel^[9].

Príchod Španielov a založenie mesta

Španielsky conquistador Francisco Pizarro vyslal 13. decembra 1540 z mesta Cusco (súčasné Peru) expedíciu na čele s conquistadorom Pedrom de Valdiviom, aby dosiahla údolie Mapocho. Členovia expedície sa utáborili na svahoch vrchu Tupahue a postupne začali nadväzovať kontakt s miestnymi domorodcami. Valdivia neskôr povolal náčelníkov miestnych domorodcov do parlamentu, kde im vysvetlil svoj zámer vytvoriť mesto v mene španielskeho kráľa Carlosa I., ktoré by sa stalo sídlom jeho guvernerátu Nueva Extremadura. Domorodci akceptovali zámer a dokonca navrhli, aby bolo nové mesto založené na malom ostrove medzi dvoma vetvami rieky hneď vedľa malého vrchu zvaného Huelén^[10].

12. februára 1541 Pedro de Valdivia oficiálne založil mesto, ktorému dal názov Santiago del Nuevo Extremo, teda Santiago Novej Extremadury. Meno dostalo mesto na počesť Svätého Jakuba z Compostely, ktorý bol patrónom Španielska. Vrch Huelén bol následne premenovaný na Cerro Santa Lucía, teda Vrch Svätej Lucie. Valdivia poveril návrhom rozmiestnenia mesta majstra staviteľa Pedra de Gamboa, ktorý navrhol územný plán mesta^[11]. V centre mesta navrhol Gamboa námestie Plaza Mayor (v súčasnosti nazývané už Plaza de Armas de Santiago), okolo ktorého boli vybrané pozemky pre katedrálu a sídlo guvernéra. Celkom bolo postavených osem obytných blokov zo severu na juh a desať od východu na západ. Každý blok bol poskytnutý osadníkom, ktorí tu postavili domy z bahna a slamy^[12].

Valdivia o mesiac neskôr odišiel na juh spolu s vojenskými jednotkami, nakoľko začínala vojna o Arauco^[13]. Santiago zostalo nechránené. Indiáni z kmeňa Michimalonco využili túto situáciu a zaútočili na nové mesto. 11. septembra 1541 bolo mesto zničené Indiánmi, no 55 členov španielskej posádky bránilo pevnosť. Obrana bola organizovaná conquistadorkou Inés Suárez, milenkou Valdiviu. Keď si uvedomila, že obrana bola prekonaná, nariadila popravu všetkých zajatých Indiánov a ich hlavy prikázala napichnúť na koly a niekoľko hláv hodiť na útočiacich domorodcov. Keď Indiáni videli, čo sa stalo, od hrôzy skončili útok a rozptýlili sa po okolí^[14]. Mesto bolo pomaly obnovené a prestavané a to s dôrazom na novozaložené mesto Concepción, kde bol vytvorený v roku 1565 regionálny najvyšší súd (Real Audiencia de Concepción). Avšak mestu Concepción hrozili stabilne útoky zo strany domorodých obyvateľov, navyše bolo poškodené zemetrasením, čo pomohlo rozhodnutiu presťahovať najvyšší súd definitívne do Santiaga v roku 1607. Tým bolo opätovne Santiago potvrdené ako hlavné mesto celého regiónu^[15].

Koloniálne Santiago

Napriek tomu, že na začiatku svojej existencie čelilo Santiago permanentnej hrozbe trvalého zničenia, bolo ohrozované Indiánmi, zemetraseniami a sériou záplav, začalo mesto rapídne rásť. Zo 126 obytných blokov navrhnutých Gamboaom, bolo 40 už obsadených, súčasne sa v roku 1561 položil základný kameň pre stavbu novej katedrály a v roku 1572 stavbu kostola San Francisco^[16]. Tieto stavby boli stavané z nepálenej tehly a kameňa. Okrem stavby dôležitých budov sa mesto rozvíjalo aj tým, že okolité kraje boli zaplnené množstvom hospodárskych zvierat.

Séria prírodných katastrof narušila rozvoj mesta počas 60. a 70. rokov 17. storočia. V roku 1575 vypukla v meste epidémia kiahní^[17], v rokoch 1590, 1608 a 1618 sa vyliala blízka rieka Mapocho a 13. mája 1647 postihlo mesto zemetrasenie, pri ktorom zahynulo viac ako 600 ľudí a ďalších 5 000 bolo zranených. Avšak tieto katastrofy nezastavili rast mesta. Všetka moc v krajine bola sústredená na námestí Plaza de Armas de Santiago (pred tým Plaza Mayor)^[18].

V roku 1767 zahájil Luis Manuel de Zañartu jednu z najdôležitejších architektonických prác od začiatku koloniálnej éry, keď začala stavba mostu Calicanto. To umožnilo prepojenie mesta s osadou La Chimba, ktorá sa nachádzala na severnom brehu rieky Mapocho^[19]. Súčasne začala výstavba nábrežia, ktoré by zabránilo vylievaniu rieky. V roku 1780 najal guvernér Agustín de Jáuregui talianskeho architekta Joaquína Toescu, ktorý sa podieľal na viacerých významných projektoch, napríklad navrhol fasádu Metropolitnej katedrály, ďalej Palacio de La Moneda, kanál San Carlos a finálnu výstavbu nábreží počas vlády guvernéra Ambrosia O'Higginsa. Tieto dôležité projekty bolo hotové v roku 1798. Guvernér Ambrosio O'Higgins tiež dohliadal na otvorenie cesty do Valparaísa v roku 1791, ktorá prepojila hlavné mesto s hlavným prístavom krajiny^[20].

Hlavné mesto republiky

18. septembra 1810 bola v Santiagu vyhlásená Prvá vládna chunta, čím sa začal proces nezávislosti Čile. Mesto sa stalo hlavným mestom nového národa, no bolo ohrozované viacerými udalosťami, predovšetkým blízkymi vojenskými akciami. Hoci niektoré inštitúcie, ako škola Instituto Nacional či Národná knižnica, boli zriadené v tomto období (ktoré sa nazývalo "Patria Vieja", teda stará domovina), boli následne zatvorené po porážke bojovníkov za nezávislosť v bitke pri meste Rancagua v roku 1814^[21]. Kráľovská vláda tak trvala až do roku 1817, keď tzv. Ejército de los Andes, teda Andská armáda vyhrala bitku pri Chacabuco a obnovila nezávislú vládu v Santiagu. Andská armáda bola vojenská jednotka zriadená na území Spojených provincií La Platy (súčasná Argentína) za účelom oslobodenia Čile od Španielska^[22]. Toto víťazstvo však nebolo také jednoznačné, aby Španielov donútili odísť, navyše Španieli zaznamenali niekoľko vojenských úspechov a mierili do Santiaga. Ich snahy však boli definitívne zastavené pri rieke Maipo, kde sa 5. apríla 1818 odohrala bitka pri Maipú, v ktorej jednoznačne vyhrali bojovníci za nezávislosť^[23].

Po konci vojny bol jeden z lídrov boja za nezávislosť Bernardo O'Higgins vyhlásený za diktátora a podobne ako jeho otec Ambrosio O'Higgins, začal pracovať na viacerých dôležitých projektoch v Santiagu^[24]. Počas tohto obdobia, nazývaného tiež "Patria Nueva" (teda nová domovina), boli otvorené všetky inštitúcie, ktoré španielska vláda zatvorila. Bol otvorený cintorín Cementerio General de Santiago, boli dokončené stavebné práce na kanáli San Carlos a južná vetva rieky Mapocho, známa ako La Cañada, bola vysušená a premenená na ulicu, teraz známu ako Avenida Libertador General Bernardo O'Higgins. 19. novembra 1822 a 20. februára 1835 zasiahli mesto dve nové zemetrasenia. Avšak ani tieto dve katastrofy veľmi nepribrzdili rast mesta. V roku 1820 malo Santiago už 46 000 obyvateľov, kým v roku 1854 sa populácia rozrástla na viac ako 69 tisíc ľudí. V roku 1865 prebehlo sčítanie ľudu, ktoré zaznamenalo už 115 337 obyvateľov mesta. Tento výrazný nárast bol výsledok rastu predmestí na juhu a západe hlavného mesta a v časti La Chimba, čo bola štvrť so starými nehnuteľnosťami, ktoré existovali v oblasti. Rast predmestí znamenal koniec tradičnej šachovnicovej štruktúry mesta, ktorá bola navrhnutá počas jeho predchádzajúceho rozvoja^[25].

19. storočie

Počas týchto rokov republikánskej éry boli otvorené inštitúcie ako Universidad de Chile, pedagogická škola, škola umení, Quinta Normal, ktorá zahŕňala Múzeum výtvarného umenia (v súčasnosti Múzeum vedy a techniky), či Národné múzeum prírodnej histórie. Vytvorené primárne pre vyučovanie, boli príkladom vtedajšieho verejného plánovania^[26]. V roku 1851 prepojil hlavné mesto s prístavom Valparaíso prvý telegrafný systém. Nový impulz v mestskom rozvoji Santiaga sa uskutočnil počas éry tzv. "Liberálnej republiky" a správy starostu Benjamína Vicuña Mackennu^[27]. Medzi hlavné projekty tejto éry patrilo prerobenie vrchu Santa Lucia, ktorý napriek tomu, že sa nachádzal v centre mesta, bol v zlom stave. Snahu o transformáciu Santiaga dokladá začiatok stavby Camino de Cintura, čo bola cesta obkolesujúca celé mesto. Rozvoj ulice Avenida Libertador General Bernardo O'Higgins ju premenil na hlavnú mestskú ulicu^[28].

Taktiež bol v tejto dobe otvorený Parque O'Higgins (1873), ktorý bol inšpirovaný európskymi krajinnými prácami. Už krátko po svojom otvorení sa park stal pamätihodnosťou Santiaga vďaka svojim veľkým záhradám a jazerám. V tomto období bola tiež otvorená opera Teatro Municipal de Santiago a dostihová dráha Club Hípico de Santiago. V roku 1875 sa v meste uskutočnila medzinárodná výstava^[29].

Santiago sa taktiež stalo centrom národného železničného systému. Prvá železničná trať bola v meste otvorená dňa 14. septembra 1857 na stanici Estación Central de Santiago. Už na stálo bola táto stanica otvorená od roku 1884. Železnica prepojila Santiago s mestom Valparaíso, taktiež s regiónmi na severe a juhu Čile. Ulice v meste boli vydláždené a v roku 1875 tu bolo až 1 107 železničných vozňov, pričom 45 000 ľudí používalo denne električkovú sieť^[30].

Začiatok 20. storočia

S novým storočím získalo mesto novú skúsenosť so zmenami súvisiacimi s rozvojom priemyslu. Valparaíso, ktoré bolo do vtedy ekonomické centrum krajiny postupne strácalo svoju pozíciu v prospech Santiaga. Už v roku 1895 bolo 75% národnej výroby situované v hlavnom meste. V roku 1910 opustili hlavné banky a obchody v krajine Valparaíso a presunuli svoje sídla do centra Santiaga. Uzákonenie o autonómnych mestách povolilo mestám vytvárať rôzne územné celky okolo vtedajšieho departmentu Santiago s cieľom zlepšenia lokálneho vládnutia^[31]. Začalo sa dlhé obdobie rozvoja vrchu San Cristóbal. V roku 1903 tam bolo otvorené observatórium a nasledujúci rok začala stavba 14 metrov vysokej sochy Panny Márie, ktorá je do súčasnosti viditeľná z rôznych častí mesta. Avšak svätyňa, ktorá je jej súčasťou nebola hotová ďalšie desaťročia^[32].

V roku 1910 sa uskutočnili oslavy 100. výročia nezávislosti Čile, zároveň sa uskutočnili viaceré významné urbanistické projekty. Železničná sieť bola rozšírená aj do nových predmestí a na severe mesta bola postavená nová železničná stanica Estación Mapocho^[33]. Na južnej strane rieky Mapocho bol otvorený Parque Forestal, zároveň boli postavené nové budovy ako Museo Nacional de Bellas Artes, škola Internado Nacional Barros Arana a knižnica Biblioteca Nacional de Chile. V tomto období bola spustená aj kanalizácia, ktorá pokrývala až 85% mesta^[31].

V roku 1920 bolo vykonané sčítanie ľudu, pri ktorom už malo Santiago 507 296 obyvateľov, čo predstavovalo 13.6% Čile. To predstavovalo nárast populácie o 52% od posledného sčítania v roku 1907. Tento nárast bol z dôvodu príchodu množstva farmárov z juhu krajiny, ktorí do Santiaga prišli za prácou v továrňach a stavbu železničného systému. Noví obyvatelia sa však sústreďovali predovšetkým na predmestiach Santiaga, než priamo v meste samotnom. V tomto období došlo k premene centra mesta na komerčné, finančné a administratívne centrum mesta a krajiny. Na významnej ulici Paseo Ahumada bolo vybudovaných množstvo nových podnikov. Neskoršie projekty zahájili stavbu rôznych modernistických budov pre založenie kancelárií ministerstiev a iných vládnych úradov, čím začala výstavba stredne vysokých budov^[34].

Tradiční obyvatelia centra mesta sa začali presúvať do vidieckych oblastí v okolí Santiaga ako Providencia a Ñuñoa, v ktorých žila miestna oligarchia a prisťahovalci z Európy. Moderná doba dorazila do mesta s príchodom prvých divadiel, rozvojom telefónnej siete a otvorením letiska Los Cerrillos v roku 1928. Ekonomický rast počiatku 20. storočia vrátane technologického rozvoja kontrastoval s bývaním a životom nižších sociálnych tried. Rast z predchádzajúcich dekád viedol k bezprecedentnému polulačného rastu, ktorý začal v roku 1929^[35].

Veľké Santiago

Veľká hospodárska kríza spôsobila kolaps nitrátového priemyslu na severe a zanechala po sebe až 60 000 nových nezamestnaných. To prispelo k poklesu exportu poľnohospodárskych produktov, čoho výsledkom bolo až 300 000 nezamestnaných v celej krajine. Toto veľké množstvo nezamestnaných videlo Santiago a jeho priemysel ako svoju jedinú šancu na lepší život. Do mesta tak prišlo veľké množstvo prisťahovalcov, ktorí často iba prežívali na uliciach, keďže nájsť prácu bolo náročné. Mestom sa začali šíriť choroby ako tuberkulóza, ktoré si vyžiadali životy stoviek bezdomovcov. Nezamestnanosť a životné náklady sa dramaticky zvýšili, zatiaľ čo mzdy obyvateľov mesta klesali^[35].

Situácia sa zmenila iba o niekoľko rokov neskôr s novým priemyselným boomom, ktorý bol podporovaný vládnou organizáciou "Corporación de Fomento de la Producción de Chile" a rozšírením štátneho aparátu od konca 30. rokov 20. storočia^[36]. V tejto dobe strácala vyššia trieda svoj vplyv a moc v prospech strednej triedy tvorenej obchodníkmi, či úradníkmi. V tejto súvislosti sa začal rozvoj populácie strednej a nižšej spoločenskej triedy, kým vyššia trieda sa presúvala do predmestí Santiaga. Výlety starej bohatej triedy do parkov Cousino a Alameda stratili svoju prestíž po otvorení rôznych zábavných miest, napríklad štadióna Estadio Nacional de Chile v roku 1938^[37].

V nasledujúcich dekádach pokračoval rast Santiaga v nezmenenej miere. V roku 1940 už žilo v meste 952 075 ľudí. V roku 1952 vzrástlo toto číslo až na 1 350 409 obyvateľov a sčítanie obyvateľov v roku 1960 napočítalo 1 907 378 obyvateľov mesta. Tento rast bol výsledkom urbanizácie vidieckych predmestí Santiaga, kde sa udomácnili rodiny strednej a nižšej spoločenskej triedy. V roku 1930 mala mestská oblasť 6 500 hektárov, v roku 1960 už 20 900 hektárov a v roku 1980 až 38 296 hektárov^[31]. Obyvateľstvo sa však sústreďovalo hlavne na predmestiach a centrum mesta tak dostalo viac priestoru pre rozvoj obchodu, bankovníctva a štátnej správy. Regulácia rastu počtu obyvateľov sa začala realizovať až v 60. rokoch 20. storočia, keď sa vytvorili plány pre vytvorenie Veľkého Santiaga (Gran Santiago), ktoré by odrážali lepšie novú realitu oveľa väčšieho mesta. V roku 1958 bol vydaný tzv. Interkomunálny plán Santiaga. Tento stanovil limit mestskej oblasti na 38 600 hektárov a maximálnu populáciu 3 260 000 obyvateľov. Zároveň predpokladal budovanie nových veľkých ulíc, ako napríklad Avenida Circunvalación Américo Vespucio či Ruta 5 a rozšírenie priemyselných plôch^[38].

Organizácia Majstrovstiev sveta vo futbale 1962 dala nový impulz pre implementáciu plánov pre zlepšenie mesta. V roku 1966 bol otvorený park Parque Metropolitano de Santiago na vrchu San Cristóbal^[39], zároveň sa začali likvidovať chudobné časti mesta a budovať nové domy. V roku 1972 bolo postavené kongresové a kultúrne centrum Centro Cultural Gabriela Mistral. V roku 1967 bolo otvorené nové Medzinárodné letisko Artura Merina Beníteza a po rokoch diskusií v roku 1969 začala výstavba metra. Prvá fáza bola otvorená už v roku 1975. Metro sa postupne stalo jednou z najprestížnejších stavieb v meste. Výstavba telekomunikačnej infraštruktúry bola v tejto dobe tiež významným rozvojovým projektom. Jej symbolom sa stala televízna veža Torre Entel, ktorá bola postavená v roku 1974 a na dve desaťročia bola najvyššou stavbou v Čile^[40]. Po vojenskom prevrate v roku 1973 sa k moci dostala vojenská chunta na čele s generálom Augustom Pinochetom. Z tohto dôvodu sa v meste neudiali žiadne väčšie stavebné zmeny do 80. rokov, keď vláda prijala neoliberálny ekonomický model. V roku 1979 bol prijatý hlavný územný plán. Mestská oblasť bola rozšírená až na 62 000 hektárov pre potreby rozvoja realitného trhu. Vďaka tomu sa v nasledujúcich rokoch znova rapídne zvýšila populácia mesta. V roku 1985 postihlo mesto silné zemetrasenie. Hoci v meste bolo následkom zemetrasenia iba niekoľko obetí, veľa ľudí prišlo o svoje domovy^[41].

21. storočie

Začiatok prechodu k demokracií v roku 1990 bol v meste v znamení prekonania počtu 3. miliónov obyvateľov, z čoho väčšina žila na juhu mesta, predovšetkým v časti La Florida, nasledovanou časťami Puente Alto a Maipú. Rozvoj realitného trhu bol v znamení stavieb obytných domov pre rodiny strednej triedy. Naopak bohatšie rodiny sa presúvali do predhorí nazývaných Barrio Alto. Aj keď sa počet chudobných obyvateľov znižoval, zostal silný rozdiel medzi mestom a mestskými chudobnými štvrťami. Ulica Avenida Providencia sa stala najdôležitejšou komerčnou časťou mesta na východnej strane^[42]. Rozvoj sa rozšíril aj do časti Barrio Alto, ktorá sa tak stala veľmi atraktívnou lokalitou pre výstavbu drahých projektov. V oblasti bolo založených viacero veľkých spoločností a finančných korporácií, čo znamenalo výstavbu moderného finančného centra mesta, ktoré dostalo spoločné pomenovanie Sanhattan. Odchod viacerých spoločnosti do Barrio Alto a výstavba obchodných centier po celom meste vyvolali krízu v centre mesta. Aby sa pretvorila táto oblasť, bolo veľa ulíc v centre mesta pretvorených na pešie zóny^[43].

Mesto začalo čeliť sérií problémov vytvorených neorganizovaným rastom. Znečistenie ovzdušia dosiahlo kritickú hranicu hlavne počas zimných mesiacov, pričom smog sa v tomto období usádzal nad mestom. Vládne orgány z tohto dôvodu prijali viacero opatrení na zníženie priemyselného znečistenia a zaviedli reštrikcie pre používanie motorových vozidiel. S tým súvisí aj neustále rozširovanie metra, kedy medzi rokmi 1997 a 2006 boli otvorené tri nové linky v juhovýchodnej časti mesta. Nové rozšírenie do časti Maipú bolo uskutočnené v roku 2011. Tým dosiahla dĺžka siete metra v meste 105 km. Aj systém autobusovej prepravy prešiel veľkými zmenami. V roku 2007 bol vytvorený plán nazvaný Transantiago, ktorý mal za cieľ rozvoj autobusovej prepravy v meste^[44].

Rýchly rozvoj Santiaga však naďalej pretrvával aj v tomto období. Bolo vytvorené námestie Plaza de la Ciudadanía a park Ciudad Parque Bicentenario, čím došlo k pretvoreniu vládnej štvrte. Tým sa pripomenulo 200. rokov od vzniku Čile^[45]. Rozvoj výškových budov pokračuje vo východnej časti mesta, pričom tento vyvrcholil postavením mrakodrapov Torre Titanium La Portada (194 metrov) a Gran Torre Santiago (300 metrov). Avšak socioekonomická nerovnosť a sociálna fragmentácia predstavujú dva hlavné problémy, ktoré v meste pretrvávajú. V roku 2010 zasiahlo mesto ďalšie silné zemetrasenie, ktoré spôsobilo zničenie viacerých budov, dokonca aj viaceré moderné budovy boli vyhlásené za neobývateľné. Toto vyvolalo veľkú debatu o dodržiavaní stavebných štandardov pri stavbe moderných budov^[46].

• 

  Centrum mesta

• 

  Pohľad na finančné centrum Santiaga v noci

• 

  300 metrov vysoká Gran Torre Santiago je najvyššia budova v meste

• 

  Pohľad na "Sanhattan"

Polohopis a prírodné pomery

Poloha mesta

Mesto leží v strede tzv. Santiagskeho (alebo Centrálneho) údolia v tvare misy, ktoré sa skladá z úrodných plání a je obklopeného horami. Toto údolie je dlhé 80 kilometrov od severu na juh a široké 35 kilometrov od západu na východ. Mesto má tak rôznu nadmorskú výšku, ktorá závisí od konkrétnej časti mesta. Na západnej strane mesta je nadmorská výška 400 metrov nad morom, námestie Plaza Baquedano (ktoré sa nachádza vo východnej časti širšieho centra mesta) je zas v nadmorskej výške 540 metrov^[47]. Santiago je na východnej strane lemované hlavným reťazcom Ánd, na západnej strane zas mesto lemuje neďaleký Tichý oceán. Na severe tvorí hranicu mesta pohorie Cordón de Chacabuco. Výška Ánd v okolí Santiaga je pomerne vysoká, keď napríklad vrch Tupungato dosahuje výšku až 6 570 metrov. Cez mesto preteká rieka Mapocho. Na juhu mesta sa nachádza predĺžená časť Ánd nazvaná Angostura de Paine. Keďže však Santiago stále rýchlo rastie, na východe už začínajú niektoré časti dosahovať nadmorskú výšku až 1 000 metrov^[48].

Podnebie

V oblasti hlavného mestského letiska Pudahuel sa nachádza tzv. Semiaridné podnebie, teda stepné podnebie s prvkami stredomorského podnebia. Typické sú teplé a suché letá (november až marec) s teplotami dosahujúcimi až 35 °C v najteplejších dňoch, zimy sú zas studené a vlhké (jún až august) s typickými dennými maximálnymi teplotami 14 °C a najnižšími okolo 0 °C. Na meteorologickej stanici v centre mesta sú namerané priemerné ročné zrážky 312 milimetrov, na stanici v blízkosti Ánd zrážky 347 milimetrov. Obe tieto stanice udávajú podnebie v meste v priemere ako teplé s dlhými suchými sezónami, čo sa dá označiť ako stredomorské podnebie. Zrážky v Santiagu sú však veľmi ovplyvnené južným cyklom El Niño, ktorý spôsobuje daždivé (El Niño) a suché roky (La Niña). Sneženie sa však vyskytuje predovšetkým v Andách^[49].

Teploty kolíšu počas roka od priemerných 20 °C v januári až po 8 °C v júni a júli. V lete sú dni veľmi teplé až horúce, keď teplota presahuje 30 °C (rekord blízko k 37 °C), kým noci sú veľmi príjemné a chladné s teplotou 11 °C. Počas jesene a zimy teploty padajú mierne pod 10 °C, niekedy i pod 0 °C, hlavne ráno. Najnižšia zaznamená teplota bola −6.8 °C (jún 1976)^{[50] [51]}.

Prírodné katastrofy

Santiago sa nachádza v tzv. Ohnivom kruhu, čo je zóna častého výskytu zemetrasení (90 % všetkých zemetrasení) a sopečných erupcií, ktorá obkolesuje základňu Tichého oceánu^[52]. Prvé zaznamenané zemetrasenie postihlo mesto už v roku 1575, teda iba 34 rokov po jeho založení. Zemetrasenie v roku 1647 veľmi zdevastovalo Santiago, pričom je považované za najničivejšie v jeho histórií. V rokoch 1960 a 1985 zasiahli Santiago znova zemetrasenia, to spôsobilo zmeny v stavebných zákonoch, aby sa zabránilo veľkým škodám v budúcnosti. V roku 2010 zasiahlo mesto ďalšie veľké zemetrasenie, no vďaka prísnejším stavebným zákonom a pravidlám, ktoré boli prijaté po predchádzajúcich, boli škody už nižšie^[46].

Životné prostredie

Ovzdušie v Santiagu je najviac znečistené v celom Čile. V 90. rokoch 20. storočia kleslo znečistenie ovzdušia približne o jednu tretinu. Od roku 2000 nastal taktiež mierny pokrok. Avšak podľa štúdie miestnej univerzity sa znečistenie od roku 2010 zdvojnásobilo^[53]. So znečistením ovzdušia sa spájajú aj vážne problémy s verejným zdravím v meste, keďže znečistenie pravidelne prekračuje normy stanovené Svetovou zdravotníckou organizáciou^[54]. Výfukové splodiny patria medzi ďalšie hlavné zdroje zimného smogu. V roku 2005 tak úrady prikročili k zmenám v dopravnom systéme, ktorý bol ukončený v roku 2010. Neďaleko mesta sa nachádza aj povrchová baňa na ťažbu medi menom El Teniente, ktorá je ďalším významným zdrojom znečistenia. V zimných mesiacoch zmeny počasia spôsobujú zvyšovanie úrovne smogu a znečistenia ovzdušia v meste, znečistenie sa koncentruje práve vo vnútri centrálneho údolia, v ktorom sa nachádza aj Santiago^[55].

V roku 2007 bolo iba 61% odpadových vôd spracovaných v čističkách, no toto číslo sa zvýšilo na 71% už na konci toho istého roka. V roku 2012 sa však začali práce na zvýšení týchto čísel tak aby dosiahli 100%, čím sa Santiago stalo prvým hlavným mestom v Latinskej Amerike, ktoré pokrýva všetku odpadovú vodu čističkami odpadových vôd. Rieka Mapocho, ktorá preteká mestom od severovýchodu na juhozápad, zostáva kontaminovaná domácim, poľnohospodárskym a priemyselným odpadom, rovnako však aj odpadom z medených baní, ktorých je viacero smerom na východ od mesta v Andách. Existujú síce zákony, ktoré postihujú vypúšťanie odpadových vôd do riek, no sú iba slabo vynucované. V súčasnosti však už prebieha niekoľko stavebných projektov na vybudovanie zariadení, ktoré budú spracovávať a recyklovať odpadové vody, čo pomôže dekontaminácií rieky^[56].

Vláda a politika

Na rozdiel od iných veľkých miest v oblasti nemá Santiago metropolitnú vládu zodpovednú za správu (keďže kompetencie sú rozdelené a zdieľané medzi rôzne orgány), čo komplikuje fungovanie mesta (metropolitnej oblasti) ako jednotného subjektu. Čile má trojakú komunálnu štruktúru a to regióny, provincie a obce. Santiago však nespadá do žiadnej z nich. Metropolitný región Santiago vznikol už v roku 1976 a zahŕňa metropolitnú oblasť, no zahŕňa aj viaceré oblasti spadajúce mimo regiónu hlavného mesta. Tým pádom sa dá konštatovať, že na komunálnej úrovni prekračuje tzv. Veľké Santiago hranice provincie Santiago. Na správe mesta sa podieľajú dva typy orgánov. Na jednej strane existuje 36 miest, ktoré sú zodpovedné za miestnu správu každej obce a sú riadené starostom, ich miestne rady sú volené obyvateľmi. Na druhej strane je regionálna vláda zodpovedná za správu metropolitnej oblasti. Túto tvorí nepriamo volená regionálna rada a jej predsedajúci (intendant), ktorý je priamo menovaný prezidentom republiky. Tým pádom je intendant v podstate guvernérom zodpovedným priamo prezidentovi. Jeho úlohou je koordinovanie rôznych záležitostí týkajúcich sa obcí. Keď bol vytvorený metropolitný región Santiago, nebola hneď vytvorená funkcia jej guvernéra, tak ju vykonával intendant. V roku 2001 bola vytvorená kancelária tzv. Delagáta provincie, ktorý vykonáva funkciu guvernéra a zastupuje intendanta, no má skôr ceremoniálnu úlohu^[57].

• 

  Palacio de La Moneda, sídlo prezidenta republiky

• 

  Edificio del ex Congreso Nacional de Chile, bývalé sídlo parlamentu

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---