S-75 Desna/Dvina/Volchov
Dva systémy S-75 v Národnom múzeu vojenskej histórie v Sofii
Typ:	Protilietadlový systém
Miesto pôvodu:	Sovietsky zväz
História služby
V službe:	1957 – súčasnosť
História výroby
Konštruktér:	Konštrukčná kancelária Lavočkin (OKB-301)
Základné údaje
Maximálny dostrel:	56 km
Zameriavanie:	rádiové povelové

S-75 Desna, Dvina, Volchov (rus. С-75 Десна/Двина/Волхов; v kóde NATO: SA-2 Guideline) je sovietsky mobilný protilietadlový raketový komplex. Od konca 50. rokov patrí k najpoužívanejším protilietadlovým raketovým systémom. Vo viacerých armádach slúžia tieto systémy dodnes.

Určenie

Protilietadlový raketový komplex (PLRK) S-75 Volchov je určený na ničenie lietadiel, striel s plochou dráhou letu, balónov a ďalších prostriedkov vzdušného napadnutia. V prípade potreby je ho možné použiť aj na ničenie pozemných (hladinových) cieľov.^[1]

Základný popis

Raketový systém pozostáva z nasledovných komponentov^[1]:

• navádzací rádiolokátor SNR-75V (stanica navedenia rakiet)
• protilietadlové riadené strely (PLRS) a prepravníky s odpaľovacími rampami
• napájacie zdroje

Navádzací rádiolokátor

je určený na zisťovanie vzdušných cieľov, sledovanie cieľa určeného na zničenie, odpálenie a navádzanie PLRS na sledovaný cieľ a vydanie povelov na roznet bojovej nálože PLRS.

SNR-75V vyhľadáva a zisťuje ciele, umožňuje zachytiť a presne sledovať stanovený cieľ, určiť okamih odpálenia PLRS a odpáliť ju na zvolený cieľ, navádzať ju do bodu stretnutia po vypočítanej dráhe podľa zvolenej metódy navedenia, vydať povel pre roznet bojovej nálože PLRS a zistiť výsledky streľby

Skladá sa z:

• kabíny UV - riadiaca kabína
• kabíny PV - prijímacia a vysielacia kabína
• kabíny AV - prístrojová (výpočtová) kabína

Hlavné takticko-technické udaje SNR:

• maximálny dosah NRL 150 km
• výkon vysielača (kabína PV) 1 MW
• výkon rádiovysielača povelov pre PLRS 60 - 80 kW
• prehľad v azimute 0° až 360°
• prehľad v polohe 0° až 90°
• čas rozvinutia do bojovej polohy 2 hod 30 min, čas zvinutia do pochodovej polohy 1 hod 45 min

Protilietadlové riadené strely

sú určené na ničenie cieľa črepinami bojovej nálože.

PLRS je dvojstupňová s aparatúrou zabezpečujúcou jej let, stabilizáciu a riadenie letu a bojovou náložou s rádiozapaľovačom. Po odpálení je poháňaná prachovým motorom, ktorý približne vo vzdialenosti 1 800 m po spotrebovaní prachovej náplne odpadá a začína sa činnosť kvapalinového raketového motora. V počiatočnej fáze letu je jej let stabilizovaný pomocou stabilizátorov. Od vzdialenosti asi 1 300 m je ovládaná kormidlami. Po vyčerpaní paliva je ešte počas zotrvačného letu ovládateľná a je ju možné navádzať na cieľ (streľba na pasívnom úseku letu).

Prepravníky

Prepravníky sú určené na prepravu PLRS, ich plnenie okysličovadlom, nabíjanie a vybíjanie PLRS na odpaľovaciu rampu

Odpaľovacia rampa

Odpaľovacia rampa je určená na kontroly PLRS pred odpálením, na jej prípravu na odpálenie a na jej šikmé odpálenie smerom na cieľ

Napájacie zdroje

Napájacie zdroje sú určené na napájanie aparatúry PLRK elektrickou energiou 3 x 220V/50Hz a 3 x 200V/400Hz. Patrí do nich rozvodná kabína a elektrocentrály

Bojové vlastnosti PLRK

• vysoká pravdepodobnosť zničenia cieľa tromi PLRS
• možnosť pôsobiť na cieľ malorozmerný, letiaci vysokou rýchlosťou, manévrujúci či letiaci pod rušením
• schopnosť viesť paľbu pri ľubovoľných meteorologických podmienkach (od -40 °C až do +50 °C) v ktoromkoľvek ročnom období a dennej dobe
• maximálna vzdialenosť ničenia cieľa je na aktívnom úseku 43 km a na pasívnom 56 km, pri odlete 43 km a v prípade pozemného cieľa 25 km
• minimálna vzdialenosť ničenia cieľa je 7 km
• maximálna výška ničenia cieľa je 30 km a pri pôsobení proti balónom 35 km
• minimálna výška ničenia cieľa je 100 m

Prostriedky zabezpečujúce bojovú činnosť PLRK

• riadiaci rádiolokátor
• väzobná kabína pre pripojenie k automatizovanému systému velenia (ASV)
• účastnícka rádioreléová stanica pre spojenie s ASV
• rozpoznávacie zariadenie "vlastný - cudzí"
• kabína s náhradnými súčiastkami a náradím

Protilietadlový raketový komplex SA-75 "Dvina"^[2]2" class="mw-editsection-visualeditor">upraviť | upraviť zdroj

V prvých rokoch používania komplexov boli zavádzané do výzbroje plukov pozostávajúcich zo štábu, troch protilietadlových raketových (palebných) a jednoho technického oddielu.

Do zostavy prostriedkov stanice navedenia rakiet RSNA-75 (alebo bojových prostriedkov rádiotechnickej batérie komplexu SA-75) patrili nasledovné prostriedky:

- prijímaco-vysielacia kabína PA (anténny post), ktorá predstavovala kontajner s vysielacou aj vysokofrekvenčnou časťou prijímacej aparatúry, stanicou vysielania povelov (RPK - radioperedatčik komand) s anténnym systémom umiestneným na streche kontajnera

• kabína riadenia U (veliace stanovište  oddielu, KP)
• indikátorová kabín I
• kabína riadenia štartu KZ
• ASD-75 (kabína K5)
• kabína stabilizátora prúdu a riadenia dieselových elektrocentrál K6
• transportné prostriedky kabíny PA a RLS

Kabína PA bola umiestnená na kolesovom delostreleckom podvozku KZU-16 a ostatných päť kabín bolo umiestnených v KUNG (КУНГ кузов унифицированный нулевого (нормального) габарита или Кузов УНифицированный Герметизированный)  na piatich automobilových podvozkoch.

Príprava anténneho postu na transport vyžadovala žeriav, pomocou ktorého bola vykonaná demontáž antén a ich uloženie do dvoch špeciálnych prívesov ťahaných automobilmi ZIS-150 alebo ZIS-151 (ЗИС-150 или ЗИС-151).

Podvozok KZU-16 aj s kabínou PA bol ťahaný pásovým delostreleckým ťahačom ATS-59. Do kabíny ťahača sa ukladal káblový komplet rádiolokátora.

Jednotný ZIP (náhradné súčiastky) a prostriedky na malé opravy v poľných podmienkach sa uchovávali v kabíne PRM (peredvižnaja remontnaja masterskaja - mobilná opravárenská dielňa) v karosérii na podvozku prívesu 2-PN-2 (2-ПН-2).

Skenovanie priestoru anténami kabíny PA bolo vykonávané v dvoch vzájomne kolmých plochách tenkými lúčmi “lopatkovitého” tvaru. Antény boli spriahnuté s vysielacími a prijímacím prostriedkami. polohová anténa bola vertikálne umiestnená na boku kabíny a azimutálna nad ňou. Presun sektoru skenovania  bol zabezpečený otáčaním kabíny v azimute a pohybom anténneho systému v polohovom uhle.

V PLRK S-75 bolo používaných niekoľko režimov sledovania cieľa:

• ručné sledovanie vo všetkých súradniciach
• automatické sledovanie vo všetkých súradniciach
• automatické sledovanie v uhlových súradniach a ručné sledovanie v diaľke (v kanále diaľky bola dosahovaná najvyššia presnosť koordinát

Dvojstupňová raketa V-750 (изделие 1Д) so štartovacím urychľovačom na tvrdé palivo a letovým kvapalinovým raketovým motorom druhého stupňa bola vyvinutá v OKB-2 pod vedením hlavného konštruktéra P. D. Grušina (П.Д. Грушииа). Rakety 1D, rovnako ďalšie verzie rakety pre S-75, mali normálnu schému s plochami v tvare X.

Do zostavy pozemných prostriedkov palebnej batérie РБ-75 patrilo maximálne 6 odpaľovacích rámp SM-63-1 (СМ-63-1) a 6 až 12 TZM (транспортно-заряжающих машин) prepravníkov PR-11 (ПР-11) a prostriedky na ich transport. Šesť odpaľovacích rámp v zostave palebnej batérie bolo umiestnených vo vzdialenosti od 50 do 75 metrov od SNR.

TZM PR-11A zložený z návesu a ťahač ZIL-151V (ЗИЛ-151В) zabezpečovali možnosť práce s raketou 1D a jej zdokonalenou verziou 11D. Bol vybavený nádržou s objemom 346 litrov na transport okysličovadla. Počas prevádzky a zdokonaľovania techniky boli k útvarom dodávané TZM PR-11B (ПР-11Б)  zložené z návesu a ťahača ZIL-157KV (ЗИЛ-157КВ), ktoré sa používali spoločne s odpaľovacími rampami SM-63-II, SM-63-IIA a SM-90 (СМ-63-II, CM-63-IIA, СМ-90).

Pre oddiely určené pre činnosť v severných oblastiach alebo v oblastiach s piesočným podložím boli namiesto automobilových ťahačov dodávané delostrelecké stredné pásové ťahače ATS-59 (АТС-59).

Protilietadlový raketový komplex S-75 “Desna”^[3]upraviť | upraviť zdroj

Vývoj systému S-75 sa začal v podmienkach použitia aparatúry 6 cm pásma. Uznesením Rady ministrov ZSSR z 25. augusta 1956 stanovujúcim urýchlený vývoj zjednodušenej verzie komplexu s aparatúrou 10 cm pásmom (pásmom “V”), predpokladalo sa aj pokračovanie prác na komplexe 6 cm pásma. Spoločné skúšky komplexu sa mali začať v októbri 1957.

V máji 1957 bol prototyp PLRK 6 cm pásma (pásm “N”) s kabínami umiestnenými na podvozkoch automobilov ZIL odoslaný na polygón Kapustin Jar na plochu No.32 kvôli vykonaniu skúšok. Doplňujúcim Uznesením Rady ministrov z 31. mája 1957 bolo stanovené ukončiť skúšky nového protilietadlového raketového systému do konca roka 1957. Avšak kvôli zdržaniam v osvojení nových zariadení  a preťažení skúšajúcich dolaďovaním komplexu s aparatúrou 10 cm rozsahu boli v decembri 1957 ukončené len továrenské skúšky a začaté skúšky komplexu s rozsahom “N” na polygóne. Pri prijatí SA-75 do výzbroje bola určená nová lehota na ukončenie spoločných skúšok S-75 s rozsahom “N” s raketou V-750VN…máj 1958.

Rozhodnutím vládnej komisie pre vojensko-priemyselné otázky (ВПК) No.20 z 3. apríla 1958 s príkazom zabezpečiť do 20. apríla dokončenie komplexu S-75 rozsahu “N” bola stanovená úloha zníženia počtu transportných prostriedkov určených pre jeho umiestnenie.

Spočiatku bol komplex projektovaný v “päťkabínovej” verzii, no počas prác na vývoji sériovej podoby bola prijatá a realizovaná “trojkabínová” verzia s umiestnením aparatúry nie v kabínach automobilov ZIL-150 ale na podvozkoch automobilových prívesov. To že vývojári komplexu zvolili umiestnenie aparatúry komplexu v automobilových prívesoch na úkor, ako by sa zdalo progresívnejšieho, umiestnenia v kabínach KUNG na automobilových podvozkoch malo svoje opodstatnenie. Skúsenosti z prevádzky SA-75 ukázali, že čas zvinutia oddielu do pochodovej polohy ako aj rozvinutia z pochodovej polohy do bojovej podstatne prevyšoval čas zostykovania prívesu k ťahaču a bol určený časom demontáže či montáže antén na anténnom poste a tiež montážou a demontážou podvozkov na odpaľovacej rampe.  Okrem toho umiestnenie aparatúry v piatich kabínach aj na anténnom poste vyžadovalo zdĺhavé pripájanie a odpájanie veľkého počtu káblov. Aj rýchlosť presunu oddielu bola ohraničená rýchlosťou transportu odpaľovacích rámp a anténneho postu. Pri prevádzke protilietadlových raketových komplexov SA-75 pri obrane stacionárnych objektov sa zmena ich pozície vykonávala nie častejšie ako raz-dvakrát do roka (spravidla počas vykonávania cvičení). Umiestnenie aparatúry v kabínach na automobilových podvozkoch viedlo k nutnosti stálej obsluhy automobilov  a ich pohotovosti na prípadnú zmenu pozície v praxi využívanej len niekoľko hodín v roku. Kabíny na automobilových podvozkoch sa pri tom spravidla nchádzali pod holým nebom, podliehajúc všetkým faktorom počasia. Vo verzii umiestnenia aparatúry na prívesoch mohli automobilové ťahače byť umiestnené v stálych parkoch automobilovej techniky. Kabíny na prívesoch boli priestrannejšie ako KUNGy na automobilových podvozkoch, čo dovolilo zmenšiť počet kabín. V súvislosti s tým sa zmenšil aj počet automobilov potrebných pre transport komplexu…tahačov bolo potrebných menej ako vozidiel s kabínami KUNG na automobilových podvozkoch.

V porovnaní s komplexom SA-75 bola v komplexe S-75 podstatne modernizovaná aparatúra vysielacej kabíny P, nové boli kabíny velenia U a aparatúrna kabína A. Systém zásobovania elektrickou energiou (rozvodná kabína a dieslové elektrocentrály) boli inštalované v automobilových prívesoch. Do zostavy stanice navedenia rakiet nakoniec bol inštalovaný (už na začiatku vývoja predpokladaný) systém selekcie pohyblivých cieľov, čo dovolilo uľahčiť zistenie nízkoletiacich cieľov i činnosť v podmienkach použitia pasívneho rušenia protivníkom. Pre činnosť proti rušičom bolo zavedené automatické preladenie frekvencie navádzacieho RL. Aparatúru stanice navedenia rakiet doplnil automatizovaný prístroj štartu APP-75, ktorý umožňoval automatizovať výdaj rozhodnutia na odpálenie rakety v závislosti od parametrov trajektórie letu cieľa pri jeho priblížení k priestoru účinnej pôsobnosti komplexu.

Komplexy S-75 boli vybavené odpaľovacími rampami SM-63-I a SM-63-II, TZM prepravníkmi PR-11BM (na základe špeciálneho návesu a automobilového ťahača ZIL-157KV), ktoré zabezpečovali možnosť práce s novou verziou rakety 13D a v budúcnosti s jej neskoršími verziami. Spočiatku sa mala ako “hlavná raketa” komplexu S-75 používať raketa V-750N, odlišujúca sa od rakety V-750 palubnou aparatúrou 6 cm rozsahu. Ešte pred ukončením skúšok ju však nahradila raketa V-750VN (13D) s “výškovým” motorom S2.711V1, ktorá bola aj dodávaná útvarom od konca päťdesiatych rokov. Celková dĺžka rakety s prijímačom vzdušného tlaku dosahovala 10841 mm, dĺžka druhého stupňa 8139 mm. Hmotnosť neskompletovaného druhého stupňa 629 kg, hmotnosť skompletovaného (natankovaného) druhého stupňa 1251 kg.

Uznesením Rady ministrov ZSSR No.561-290 z 22.mája 1959 a Rozkazom Ministra obrany ZSSR No.0056 bol komplex S-75 “Desna” (S-75N) s raketou V-750VN (13D) prijatý do výzbroje. Takto bol završený vývoj prvého domáceho mobilného protilietadlového komplexu s aparatúrou pracujúcou v 6 centimetrovom pásme, ktoré bolo predpokladané v počiatočnom variante “systému-75”.

Po prijatí komplexu S-75 “Desna” do výzbroje sa rozbehla rozsiahla výroba PLRK S-75. Avšak ťažkosti výroby aj činnosti novej techniky ešte zďaleka neboli prekonané. Od októbra 1958 do mája 1959 bolo pri kontrolných štartoch rakiet V-750V a V-750VN komplexov SA-75 a S-75 zaznamenaných 25 neúspešných pokusov: 6 kvôli poruche motora, 5 kvôli nedostatočnej dĺžke aktívneho úseku letu, 8 kvôli poruche aparatúry riadenia a 6 kvôli poruche rádiozapaľovača. Bola zaznamenaná nízka kvalita motorov dodávaných závodom No.66. Vojenská preberacia komisia z rôznych dôvodov neprevzala vyše 1000 rakiet V-750V a V-750VN. Výsledkom bolo, že 279 rakiet ostalo v závode No.464, 391 v závode No.41, 185 v závode No.292, 83 v závode No.8 a 190 v závode No.272.

V roku 1958 v súlade s nariadením Štátnej komisie pre leteckú techniku No.162 z 27. marca boli zo závodov No.41 a No.464 vyslané skupiny technikov do závodov No.272 a No.8 kvôli urýchleniu zavedenia sériovej výroby rakiet a do závodu No.32 Kirovského SNCh kvôli odovzdaniu skúseností s autopilotom AP-283. Zavedenie, na svoju dobu, moderného PLRK umožnilo začať plánované rozmiestnenie komplexov na obranu po celom území krajiny v rozličných klimatických podmienkach. Kvôli potvrdeniu bojaschopnosti techniky pri použití v polárnych podmienkach boli vykonané “studené” skúšky PLRK S-75 “Desna” na polygóne Telemba pri Čite.

Protilietadlový raketový komplex S-75 "Volchov"^[3]upraviť | upraviť zdroj

Vývoj novej verzie komplexu začal v roku 1957, keď sa skúmala možnosť a účelnosť modernizácie SNR S-75 kvôli zabezpečeniu charakteristík porovnateľných s charakteristikami  rádiolokačných prostriedkov vtedy konštruovaného systému S-175. Práce na systéme S-175, ako drahšom a zložitejšom na výrobný proces, bolo navrhnuté prerušiť a hlavné úsilie KB-1 sústrediť na novej veľkej práci: systéme ďalekého dosahu s vyššími parametrami…teda budúcom S-200.

Pre zabezpečenie nutného odľahčenia KB-1 A. A. Raspletin navrhol vykonať modernizáciu SNR PLRK S-75 pri jej umiestnení v KUNGoch na automobilových prívesoch silami OKB sériového závodu No. 304 vedeného L. I. Gorškovom.

Spolu s možnosťou zdokonalenia SNR a ďalších pozemných prostriedkov komplexu bola v modernizovanom S-75 navrhnutá možnosť použitia zdokonalených rakiet s vylepšenými bojovými možnosťami pri zachovaní hmotnostných a veľkostných parametrov podobných V-750.

Modernizácia komplexu S-75 - PLRK S-75M bola zadaná Uznesením ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 4. júna 1958 No.608-293 a následným Uznesením Rady ministrov ZSSR z 16. septembra 1959 No.1048-499.

Ako hlavné smery zdokonalenia komplexu aj rakiet sa predpokladali zväčšenie priestoru účinnej pôsobnosti, zvýšenie ochrany proti rušeniu a presnosti navedenia PLRS.

Bolo dohodnuté vyvinúť komplex s raketami dvoch typov:

- V-755 (20D) s štartovacím urychľovačom na pevné palivo a kvapalinovým letovým motorom druhého stupňa dodanú na skúšky v 3. kvartáli roku 1959

- V-757 (17D) s obidvomi motormi na tuhé palivo dodanú na skúšky v 2. kvartáli roku 1960.

Úpravy SNR RSN-75 kvôli zabezpečeniu použitia nových rakiet boli úlohou SKB-304. Nový variant SNR dostal označenie RSN-75MV.

Ako hlavný konštruktér nového systému bol určený A. A. Raspletin, hlavným konštruktérom SNR L. I. Gorškov a práce na rakete viedla OKB-2 hlavného konštruktéra P. D. Grušina.

Kvôli zvýšeniu ochrany pred rušením a zvýšeniu diaľky odhalenia cieľa bez zvýšenia výkonu vysielača navrhlo OKB-304 použiť dve doplnkové tanierovité antény “úzkeho lúča”. Súčasne boli navrhnuté aj iné riešenia na zdokonalenie aparatúry SNR aj vytvorenie rádiopovelového systému odolného voči rušeniu.

Raketa V-755 mala vzniknúť ako základná modernizácia rakety V-750VN výmenou všetkých základných systémov a agregátov. Predpokladalo sa použitie rádiozapaľovača odolného voči rušeniu, blokov palubnej aparatúry prispôsobených novej SNR, nového autopilota, zdokonaleného dvojzložkového kvapalinového raketového motora s regulovaných ťahom a výkonnejšieho štartovacieho urychľovača. Výkonnejší štartovací urychľovač vyvolal nutnosť sprojektovania novej odpaľovacej rampy schopnej vydržať silnejší prúd odtokových plynov nového motora.

Vývoj V-757 bol v podstate konštrukciou principálne nového výrobku a za cieľ si dal vylúčenie kvapalného paliva, ktoré bolo podľa prvých skúseností z bojového použitia príliš nebezpečné. Uroveň vývoja raketových motorov s tuhým palivom osvojená domácim priemyslom v období konca 50-tych rokov prakticky vylučovala možnosť skonštruovania rakety s potrebnými parametrami na základe tradičných konštruktérskych riešení. Preto sa v OKB-2 ozhodli použiť úplne odlišnú schému pri vývoji letového motora V-757. Ako ukázal vývoj prác na tejto rakete a tiež na raketách pre komplexy PVO PV “Krug” a “Kub” bola táto úloha zložitejšia a vyžadovala mnoho rokov ladenia v procese skúšok. Výsledkom bolo že práce na rakete V-757 beznádejne zaostávali za vývojom rakety V-755 a V-757 sa zmenila na experimentálnu raketu ktorá prenechala začiatkom 60-tych rokov miesto rakete V-758, ktorá tiež nebola zavedená do výzbroje.

Avšak ani práce na PLRK s raketou V-755, ktorý bol vyvíjaný na základe už osvojených technických riešení nepokračovali podľa plánov. V lehote stanovenej na dodávku prostriedkov komplexu na spoločné skúšky v 3. kvartáli roka 1959 ešte nebola dokončená ani jedna kabína PV, dokončovali sa SNR a jej súčasti. Pre palubnú aparatúru rakety neboli dodané vákuové súčiastky ( elektrónky ). Neboli začaté autonómne skúšky rakety V-755. Namiesto v OKB-2 plánovaných 20 rakiet V-755 bolo dokončených len 12, v závode No. 41 namiesto 40 rakiet iba  5.  Zaostával vývoj aparatúry riadenia rakety aj autopilota AP-755 (závod No. 393). Rozhodnutím VPK ВПК z 20. októbra 1959 No. 108 boli stanovené lehoty na dodanie kabíny PV na polygon ( 20. októbra ) a celej SNR ( 30. októbra ). Boli určené nové lehoty skončenia prác na novej odpaľovacej rampe SM-90 ( CKB-34 ) (ЦКБ-34) aj novej bojovej nálože rakety DVR-755 ( závod No. 804). Fakticky až v decembri 1953 boli na polygón dodané skúšobné vzory SNR. Podnikové skúšky pokračovali do polovice roka 1960, ale ani k tomuto termínu sa nepodarilo ukončiť podnikové skúšky nového magnetrónu “Biser-M” (NII-160) (НИИ-160) pre vysielač kabíny PV. Bolo zhotovených 26 PLRS V-755 namiesto plánovaných 75 rakiet. Na polygón boli dodané len dva TZM prepravníky PR-11B. Uznesením ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 20. apríla 1961 No. 356-130 a Rozkazom MO ZSSR No. 0054 bol PLRK S-75M s PLRS V-755 prijatý do výzbroje PVO štátu a v roku 1962 ním boli vyzbrojované aj útvary PVO pozemných vojsk. PLRK zabezpečoval zničenie cieľov letiacich rýchlosťou do 2300 km/h v rozsahu výšok od 3 do 30 km a vo vzdialenosti od 12 do 40 km. Vzdialenosť streľby na balóny bola zväčšená na 43 km.

Kabína PV určená pre S-75M bola vybavená prijímacou aparatúrou P-40V (vývoj OKB-304, výroba závod No. 304), vysielacou aparatúrou P-20V s magnetrónom “Biser”, anténami P-11V, P-12V, P-13V, P-14V. Pre transport demontovaných antén pri zmene pozície boli používané automobilové prívesy s prepracovanými nákladnými platformami, ktoré zabezpečovali rovnomerné rozloženie hmotnosti na nápravy aj upevnenie antén počas transportu. V jednom prívese boli transportované antény “úzkeho lúča” spolu s anténou rádiovysielača povelov RPK a v ostatných dvoch prívesoch boli transportované antény “širokého lúča”. Spolu s anténami boli v špeciálnych debnách s úchytmi transportované aj vlnovody. Demontáž antén bola vykonávaná pomocou žeriavu s nosnosťou 6 ton. Kabína PV aj anténne prívesy boli pri zmene pozície ťahané automobilmi pridelenými automobilovou službou brigády (pluku). Aparatúra kabín UV a AV bola inštalovaná v KUNGoch (КУНГах) na podvozkoch automobilových prívesov (návesov). Aparatúra RSN-75V umožňovala streľbu na ciele v podmienkach použitia pasívneho aj aktívneho rušenia protivníkom.

Vývoj rakety V-755 (20D) bol vykonávaný  filiálkou OKB-2 (MKB “Fakel”) v závode No. 41 pod vedením hlavného konštruktéra V. V. Koljaskina В.В Коляскина na základe konštrukcie rakety V-750VN (13D). Bola použitá nová aparatúra riadenia a rádiolokácie FR-15M, autopilot AP-755, rádiozapaľovač 5E11 “Ovod”, bojová nálož V-88M, raketový motor na kvapalné palivo a štartovací urychľovač.

Odpaľovacia rampa SM-90 s premenlivým uhlom štartu rakety bola vyvinutá v CKB-34 pod vedením hlavného konštruktéra B. S. Korobova. Bola vybavená synchrónnym sledovacím pohonom ESP-90. Čas prechodu odpaľovacej rampy z pochodovej do bojovej polohy bol 2 hod 30 min. Pri rozbaľovaní na pozícii po rozvinutí bočných opôr bola OR uložená na podložie, odpojili sa predný a zadný podvozok, vykonalo sa uvodorovnenie (prípustný náklon plochy bol 1,5 stupňa, čiže menej ako u SM-63) a vzájomná orientácia s anténnym postom, položili sa nájazdové mostíky pre TZM a OR sa zamaskovala.

OR SM-90 bola do roku 1965 vyrábaná v závode “Boľševik” a neskôr bola výroba odovzdaná Permskému strojárenskému závodu V. I. Lenina Пермский машиностроительный завод им. В.И.Ленина, v OKB ktorého bola vypracovaná dokumentácia na následné úpravy OR.

Okrem toho boli v CKB-34 vykonané práce na OR SM-63-II pre zabezpečenie jej činnosti s RSN-75V v zostave batérie RB-75V.  OR SM-63-II mala však obmedzené použitie rakiet…nebola zabezpečená činnosť s PLRS s novým štartovacím urychľovačom. Časová norma na nabíjanie bola 2 až 4 minúty (v závislosti na vzdialenosti OR od úkrytu TZM), pričom bolo zabezpečené tempo streľby z jednej OR 10 - 12 minút. S rampou SM-90 boli používané TZM prepravníky PR-11BM ( na základe návesu a ťahača ZIL-131KV ЗИЛ-151КВ), ktoré zabezpečovali možnosť práce s raketami 20D a jej neskoršími verziami.

Do zostavy komplexu sa pridával riadiaci rádiolokátor P-12M “Desert” (neskôr P-18) a rádiolokačný výškomer s autonómnymi dieselovými elektrostanicami. RRL P-12M sa umiestňoval do 500m od RSN-75V a bol vybavený spojovacou aparatúrou “Vasilek”. Antény a ZIP boli transportované automobilom ZIL-131. Do zostavy S-75 boli pridávané aj pozemné systémy “svoj-cudzí” “Kremnij-2M”, “Paroľ-1” a od polovice 80-tych rokov “Paroľ-3” (75E6) alebo “Paroľ-4” (1L22). Ďalej boli vybavené väzobnými kabínami 5F20 (neskôr 5F24 alebo 5Ch56), ktoré zabezpečovali činnosť SNR v režime príjmu telekódovej informácie o cieli z automatizovaných systémov velenia “ASURK-1”, “ASURK-1M”, “Vektor” a “Senež”. Na zabezpečenie spojenia s automatizovanými systémami velenia a inými palebnými oddielmi boli používané aparatúry rádioreléového spojenia 5Ja61 “Cikloida” (5Ja62, 5Ja63 - podľa počtu antén) umiestnená v návese OdAZ-328, pričom anténny systém so zariadením na uvedenie antén do bojovej či pochodovej polohy a ZIP boli umiestnené návese ťahanom vozidlom ZIL-131.

Rakety boli vyrábané závodom No. 41 (“Avangard” ako hlavným), závodom No. 272 (Severný závod) a od roku 1960 aj No.8 (Strojárenský závod M. I. Kalinina, Sverdlovsk).

Komponenty rakiet boli dodávané nasledovnými  organizáciami:

• závod No. 663: aparatúra riadenia FR-15M,
• KB-1 závodu No. 393, závod No. 447: magnetron MI-130P,
• OKB-2 a KB-1: autopilot AP-755,
• NII-504: rádiozapaľovač 5E11 “Ovod” (“Šmeľ-VN”, od roku 1964 bol používaný nový rádiozapaľovač 5E29)
• NII-6: bojová nálož V-88M

Počas prevádzky komplexu boli vykonané úpravy SNR, ktoré umožňovali zmenšiť minimálnu výšku priestoru účinnej pôsobnosti do 1km.

V roku 1961 počas prác na určení možnosti boja s balistickými raketami boli vykonané opatrenia na sledovanie balistických rakiet systémami S-75 a S-200 pričom boli získané povzbudivé výsledky.

V procese použitia sa nahromadila štatistika dovoľujúca určiť rad “slabých miest” rakety a prijať opatrenia na ich odstránenie. Pri štartoch v roku 1962 bolo zistených 13% zlyhaní PLRS vyrobených závodom No.41, 13,8% závodom No.464, 21% závodom No. 272 a 9,1% závodom No. 8. Medzi príčinami zlyhaní PLRS bola aj tvorba usadenín v nádrži okysličovadla AK-20K. Do jesene 1963 bolo pri skúškach na polygónoch a štartov rakiet V-755 zaznamenaných 9,9% zlyhaní autopilota AP-755 vyrobených závodom No. 849, 8,8% zlyhaní aparatúry FR-15M vyrobených závodom No. 663 a 32% zlyhaní rádiozapaľovača 5E11.

Počas prevádzky PLRK S-75M boli pre ne vyvinuté modernizované PLRS 20D:

• 20DA: rakety, ktorým sa skončil garantovaný resurs boli počas opráv v závodoch modernizované na 20DS
• 20DP: variant rakety V-755 upravený pre navedenie na cieľ na pasívnom úseku letu. Podľa Rozhodnutia VPK No. 136 z 12. decembra 1960 boli začaté práce na rozšírení zóny priestoru účinnej pôsobnosti pri ničení podzvukových vzdušných cieľov pri využití pasívneho úseku trajektórie.  Predpokladalo sa zväčšiť maximálnu vzdialenosť PÚP pri pôsobení na podzvukový cieľ s efektívnou odrazovou plochou 6 - 8 m²   a zabezpečiť tak maximálnu vzdialenosť 55 - 60 km. Konštrukčné skúšky mali začať v 2. kvartáli 1961. Predlženie času letu rakety vyžadovalo jej komplexnú modernizáciu. Bol vypracovaný nový variant motora S2.720.A2 (С2.720.А2). Bolo potrebné upraviť rádiozapaľovač 5E11, systém samolikvidácie, poistný mechanizmus PIM, palubný napájací zdroj. Najväčšie problémy spôsobovalo zabezpečenie napájania palubnej aparatúry a pohonu ovládacích plôch. Bol zvýšený čas oneskorenia činnosti samolikvidátora rakety. Hranica priestoru účinnej pôsobnosti upravených komplexov bola zväčšená na 56 km. Samolikvidácia rakety bola vykonaná obmedzením času ltu alebo pri minutí cieľa (“promach”) nezávisle na čase letu.  Rakety 20DP, ktorým skončil garantovaný resurs boli pri opravách v závodoch prerábané na verziu 20DS
• 20DU (V-755U): verzia rakety so skráteným časom predštartovej prípravy zavedená do sériovej výroby v druhej polovici 60-tych rokov. Dĺžka rakety 10,8 m a hmotnosť 2398 kg. Rakety, ktorým skončil garantovaný resurs boli pri opravách v závodoch prerábané na verziu 20DSU
• 20DS: verzia rakety s blokom selekcie pre zabezpečenie streľby na ciele vo výške pod 200 m
• 20DSU: verzia rakety s blokom selekcie pre zabezpečenie streľby na ciele vo výške pod 200 m a palubnou aparatúrou upravenou pre zmenšenie času predštartovej prípravy
• V-755OV (20DO): na základe Rozhodnutia VPK z 1. apríla 1964 No. 76 bola vyvinutá verzia rakety V-755 určená pre vykonanie skúšok rakety 15D. Úloha bola pridelená závodu No. 41 a podľa plánu malo byť vyrobených 10 rakiet v 4. kvartáli 1964 a 10 rakiet v 1. kvartáli 1965. Kvôli skúškam pri pracujúcom motore druhého stupňa bola raketa vybavená doplňujúcim tretím stupňom s motorom na tuhé palivo

PLRK S-75M “Volchov” s raketou V-760upraviť | upraviť zdroj

Uznesením ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 30. decembra 1960 No. 1234-528 bola zadaná úloha pre systém S-75M vyvinúť PLRS V-760 (15D) so špeciálnou bojovou náložou (jadrovou) určenú pre ničenie skupinových vzdušných cieľov.

Vývoj rakety bol zadaný filiálke OKB-2 (MKB “Fakel”) v závode No.41 pod vedením hlavného konštruktéra V. V.Koljaskina. Vývoj špeciálnej bojovej nálože bol podľa uznesenia zadaný NII-1011.

Kvôli zvýšeniu spoľahlivosti bola raketa 15D vybavená dvomi kompletmi palubnej aparatúry riadenia FR-15M, autopilotom AS-1N. Aby bol vylúčený výbuch bojovej nálože od náhodných alebo klamných signálov nebola do rakety inštalovaná aparatúra rádiozapaľovača a roznet bojovej nálože bol vykonaný na povel zo stanice navedenia rakiet. Zmeny boli aj v systéme samolikvidácie rakety. Vonkajšou odlišnosťou rakiet 15D boli destabilizátory, ktoré na tejto rakete chýbali kvôli osobitostiam konštrukcie ako aj preto lebo sa od rakety nevyžadovali také prudké manévre vzhľadom na veľký dosah zničenia cieľov.

Rozhodnutie VPK No.109, upresňujúce rozvrh prác na rakete V-760, vykonávaných v súlade s Uznesením ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 28. júna 1962 No.660-270 bolo prijaté 11. júla 1962. Raketa V-760 mala byť poskytnutá na spoločné skúšky v 4.kvartáli 1962, al závodom No.41 bolo vyrobených len 22 PLRS namiesto plánovaných 49. Na základe dvoch prvých štartov rakiet na polygóne boli odhalené nedostatky spôsobené zmenou aerodynamiky druhého stupňa rakety, čo si vyžiadalo okamžité vykonanie úprav. Po úspešnom ukončení skúšok bola raketa V-760 (15D) so špeciálnou bojovou náložou pre systém S-75M prijatá do výzbroje Rozhodnutím z 15. mája 1964 No.421-166 a Rozkazom Ministra obrany ZSSR No.0066 1964. Svojimi chrakteristikami v podstate zodpovedala rakete V-755 a odlišovala sa zvýšenou minimálnou výškou zóny ničenia cieľa s ohľadom na zabezpečenie bezpečnosti bránených objektov. V roku 1964 začalo vyzbrojovanie útvarov raketami V-760, ktoré mohli byť použité aj v neskorších verziach komplexov. Pre prácu s raketou 15D bol sprojektovaný prepravník PR-11DA s blokom ohrevu bojovej nálože rakiet 15D a 5V29. “Stavba No.7A” - úkryt špeciálnych rakiet bol určený na chránenie troch prepravníkov PR-11D (PR-11DA) s raketami 15D (neskôr 5V29) v izolovaných boxoch a bol vybavený systémom pre udržiavanie teploty vzduchu a regulovanie vlhkosti a staval sa oddelene od “stavieb No.7”. Na kontrolu vlhkosti a teploty vzduchu v úkryte slúžila kontrolná a registračná aparatúra. Kvôli zabezpečeniu spoľahlivého navedenia rakety so špeciálnou bojovou náložou na ciele rušiče i na skupinové ciele a presnému určeniu diaľky cieľa bol v OKB-304 vyvinutý radiolokačný diaľkomer RD-75 “Amazonka”, ktorý bol doplnený do zostavy komplexu. Navedenie antén rádiolokačného diaľkomera v azimute aj polohovom uhle na cieľ bolo vykonávané synchronizovaním s anténnym postom SNR. Frekvenčný rozsah rádiolokačného diaľkomera bol asi 1000 MHz, čo dovoľovalo pri pokuse protivníka aktívne rušiť na pracovnj frekvencii vykonať skokové preladenie frekvencie v širokom rozsahu. Rádilokačný diaľkomer RD-75 “Amazonka” bol vybavený autonómnou dieselovou elektrostanicou.

S-75D

Komplexy S-75 “Desna” dislokované na území ZSSR sa postupne modernizovali priamo na pozíciach alebo pri vykonávaní plánovaných opráv v závodoch Ministerstva obrany. Modernizácia aparatúry dovoľovala udržiavať bojové možnosti a charakteristiky komplexov S-75 “Desna” prakticky na úrovni neskôr postavených komplexov S-75M “Volchov”. Projektovanie systému s rozšírenými bojovými možnosťami na základe systému “Desna” bolo začaté v súlade s Uznesením Rady ministrov ZSSR z 4. júna 1963 No.0621-207. Uznesenie predpokladalo zabezpečenie možnosti streľby na ciele letiace rýchlosťou do 2000 km/h, vo výške nad 300 m (namiesto 3 km), rozšírenie kurzových uhlov priestoru účinnej pôsobnosti cieľov letiacich do rýchlosti 1500 km/h na 90 stupňov a na celokruhovú zónu pri streľbe na podzvukové ciele.

Práce vykonané v polovici 60-tych rokov dovolili zaviesť do výzbroje komplexov S-75 “Desna” rakety typu V-755 rôznych verzií, čo podstatne zvýšilo jeho bojové možnosti a dovolilo predlžiť použitie tejto bojovej techniky. Aparatúra rádiotechnickej batérie a palebnej batérie bola upravená tak aby mohli byť použité rakety V-755U so skráteným cyklom predštartovej prípravy. Použitie odpaľovacích rámp SM-63-IIA v zostave palebnej batérie dovolilo použiť rakety typov V-750VN (13D), V-755 (20D) všetkých verzií bez obmedzení. Komplex bol s označením S-75D s raketami V-755, V-755U (a ich verzií)  prijatý do výzbroje v roku 1969 Rozkazom Ministra obrany ZSSR No.0046.

PLRK S-75M “Desna”

V polovici 60-tych rokov bolo prijaté rozhodnutie o začiatku exportu komplexov s aparatúrou “6 cm pásma”. Komplex S-75 “Desna” bol v roku 1965 upravený pre dodávky do zahraničia. Koncom 60-tych rokov bola do zostavy komplexov určených na export zavedená aj raketa V-755 (20D).

PLRK S-75M1 “Volchov”upraviť | upraviť zdroj

V súlade s Uznesením Rady ministrov ZSSR z 4. júna 1963 No.621-207 sa začali práce na vývoji systému s rozšírenými bojovými možnosťami na základe systémov “Desna” a “Volchov”. Uznesenie určovalo zväčšenie maximálnej diaľky štartu rakiet komplexu na ciele letiace podzvukovou rýchlosťou s efektívnou odrazovou plochou na úrovni Il-28 z 40 km na 55 km, zníženie minimálnej výšky priestoru účinnej pôsobnosti z 3000 m na 300 m, rozšírenia kurzového uhla (parametra) cieľov letiacich rýchlosťou do 1500 km/h na 90 stupňov a na kruhovú zónu pri streľbe na ciele letiace podzvukovou rýchlosťou. Počas modernizačných prác bola skonštruovaná stanica navedenia rakiet RSN-75V1, anténny post P1V, zdokonalená odpaľovacia rampa SM-90 s elektrickým pohonom ESP-90. Systémy napájania (rozvodná kabína RV a tri elektrocentrály ESD-100 - 5E93) zabezpečovali napájanie elektrickou energiou pre rádiotechnickú aj palebnú batériu v poľných podmienkach. Pre transport rakiet a nabíjania (vybíjanie) odpaľovacích rámp boli používané prpravníky PR-11B a PR-11D. Práce na zdokonalení systémov S-75 a S-25 v roku 1965 boli ocenené Leninskou cenou. Laureátmi sa stali R. A. Valiev (Р.А. Валиев), L. I. Gorškov(Л.И. Горшков), K. K. Kapustjan (К.К. Капустян), V. V. Koljaskin (В.В. Коляскин), G. S. Legasov (Г.С. Легасов), K. V. Lendzian (К.В. Лендзиан), N. I. Oganov (Н.И. Оганов), J. L. Fridman (Я.Л. Фридман), F. M. Šumilov (Ф.М. Шумилов) a I. A. Šuškov  (И.А. Шушков).

PLRK S-75M2 “Volchov”upraviť | upraviť zdroj

Modernizovaný PLRK S-75M2 sa od predchodcov odlišoval zavedením PLRS 5Ja23 a úpravami aparatúry komplexu pre použitie rakiet 20DP (aj neskorších verzií: 20DS, 20DU, 20DSU) s navádzaním na pasívnom úseku letu, čo dovolilo zväčšiť maximálnu diaľku streľby na jednotlivý cieľ letiaci rýchlosťou do 500 m/s v situácii bez rušenia na 56 km. Zdokonalený variant anténneho postu bol označený P2V.

Raketa V-759 (5Ja23) bola jednou z posledných verzií rakiet pre komplexy systémov S-75 a bola vyvinutá v OKB MMZ “Avangard”. Vývoj začal na základe Nariadenia z 22. septembra 1967. Dĺžka rakety dosahovala 10,91 (10,806) m, hmotnosť plne skompletovanej a natankovanej rakety bola 2406 kg, hmotnosť bojovej nálože 5Ž98 s predpripravenými črepinami v tvare useknutej pyramídy bola 201 kg (podľa iných údajov 197 kg), hmotnosť trhaviny 90 kg, počet črepín 29000. Druhá verzia bojovej nálože určenej pre 5Ja23 s predpripravenými guľatými črepinami mala hmotnosť 197 kg vrátane 90 kg trhaviny. Zavedením tejto verzie PLRS bol zabezpečený priestor účinnej pôsobnosti: vo vzdialenosti 6 (7) - 56 (76) km,  vo výške 0,1 (0,05) - 30 km. Maximálna rýchlosť ničeného cieľa bola 3700 km/h.

Systém PLRK S-75M2 s raketou V-759 (5Ja23) bol zavedený do výzbroje v roku 1971 Rozkazom Ministra obrany ZSSR No.0023.

PLRK S-75M3 “Volchov”upraviť | upraviť zdroj

Komplex S-75M3 predstavoval vylepšenie komplexu S-75M2 zavedením rakiet V-760V (5V29) so špeciálnou bojovou náložou a zodpovedajúcim vybavením systému riadenia a navedenia rakety. Upravený anténny post dostal označenie P3V. Kvôli potlačeniu značiek šumového rušenia na indikátoroch stanice navedenia rakiet bola do systému zavedená aparatúra GŠV (generátor šumov). Vývoj PLRS V-760V (5V29) vykonávala OKB MMZ “Avangard”. Na rakete 5V29, rovnako ako na raketách 15D, sa používal pozmenený a čiastočne zdvojený komplet palubnej aparatúry. V súvislosti s rozšírením nomenklatúry PLRS bol v modernizovanom variante zavedený zdokonalený variant TZM prepravníka PR-11DA zabezpečujúci možnosť vykonávania prác s raketami 13D, 20D, 5Ja23, 15D a 5V29.

Systém PLRK S-75M3 s raketou V-760V (5V29) bol do výzbroje prijatý v roku 1975 Rozkazom Ministra obrany ZSSR No.0067.

PLRK S-75M4 “Volchov”upraviť | upraviť zdroj

V polovici sedemdesiatych rokov začali byť systémy komplexu doplňované aparatúrou televízno-optického vyhľadávania (9Š33A) so zavedením kanála optického sledovania cieľa, čo dovolilo v podmienkach optickej viditeľnosti vzdušného cieľa vykonávať jeho sledovanie aj streľbu naň bez použitia radiolokačných prostriedkov v režime vyžarovania. Na staniciach neskoršej výroby bola tiež použitá nová konštrukcia antén “úzkeho lúča”. Bola tiež doplnená aparatúra “Dubler” s výnosnými indikátormi stanice navedenia rakiet (dostali ju aj iné verzie komplexu S-75M zavedené do výzbroje). Minimálna výška priestoru účinnej pôsobnosti bola znížená na 200 (100) m. Rýchlosť letu ničeného cieľa bola zvýšená do 3600 km/h. Bol zavedený režim streľby na pozemné ciele. Spoločné skúšky novej verzie systému boli ukončené v novembri 1978.

Počas vykonávania generálnych opráv boli komplexy S-75M “Volchov” nižších verzií modernizované na úrovne posledných verzií dodávaných útvarom.

Úpravy aparatúry komplexov boli v rade prípadov vykonávané v mieste stálej dislokácie silami závodných výjazdových skupín. Väčšie úpravy boli vykonávané v stacionárnych podmienkach v opravárenských podnikoch Ministerstva obrany počas vykonávania plánovaných opráv.

Rjazanský výrobno-technický podnik vykonával dodávku náhradných dielov, opravu a modernizáciu PLRK systému S-75 vrátane exportných verzií S-75 “Volga”.

Oprava a modernizácia PLRK S-75 “Volga” vyradených z výzbroje a príprava komplexov na export (typizovaných aj podľa konkrétnych požiadaviek zákazníka) bola vykonávaná Závodom No.1019 pre opravu vojenského materiálu (Onochoj, Zaigrajevský rajón, Buriatsko).

Oprava a modernizácia PLRK S-75M vybavených rádiodiaľkomerom a PLRK S-75 “Volga” (typizovaných aj podľa konkrétnych požiadaviek zákazníka) bola vykonávaná Závodom No.1015 pre opravu vojenského materiálu (Nižnije Sergi, Sverdlovská oblasť).

Oprava aj modernizácia PLRK S-75 “Volga” bola vykonávaná závodom No.2566 pre opravu rádioelektronickej výzbroje (Bielorusko).

PLRK S-75 “Volga”upraviť | upraviť zdroj

Komplexy S-75 “Volchov” niektorých verzií boli s mierne pozmenenou aparatúrou a s raketami 20D od začiatku sedemdesiatych rokov dodávané na export pod označením S-75 “Volga”. Od roku 1973 do roku 1987 bolo do Sýrie dodaných 53 komplexov S-75 “Volga” a od roku 1975 do roku 1985 do Líbye 39 komplexov.

PLRK S-75 “Volga-M”upraviť | upraviť zdroj

Informácia o možnom vykonaní modernizácie komplexov S-75M “Volga” bola predstavená na výstave “MAKS-95”.

V porovnaní s východzím systémom, mal byť zdokonalený systém charakterizovaný zväčšeným priestorom účinnej pôsobnosti, zvýšenou efektivitou, vyššou odolnosťou voči rádioelektronickému rušeniu a zlepšenými prevádzkovými charakteristikami. Mala sa analógová súčiastková základňa čiastočne nahradiť polovodičovou, zaviesť automatický proces odpálenia rakety, zaviesť indikácia garantovanej zóny zničenia cieľa. Pri strate sledovania cieľa následkom použitia prostriedkov REB protivníkom mal byť zavedený režim automatickej extrapolácie jeho vypočítanej trajektórie. Minimálna výška zničenia cieľa mala byť 100 m a maximálna 30 km, maximálna vzdialenosť ničenia cieľa mala byť 67 km.

PLRK S-75M3A "Volga-A" ^[4]upraviť | upraviť zdroj

Ukrajinská firma Aerotechnica ^[5] ponúka modernizáciu PLRK S-75M "Volchov" na verziu S-75M3A v zostave:

• stanica navedenia rakiet RSN-75V3A (kabína bojového riadenia palebného oddielu UV-A, vysielcia a prijímacia kabína PV-A s anténnymi jednotkami a prívesmi na prepravu anténnych jednotiek P-1V, P-2V a P-3V)
• raketová skupina SM-RB-75V-I-A (maximálne 6 odpaľovacích rámp SM-90MA a maximálne 12 prepravníkov PR-11 pre PLRS 20D a 5Ja23)
• prostriedky autonómneho napájania SAES-A
• radiolokačná stanica prieskumu P-18MA(P-180U) a radiolokačný výškomer PRV-16MA
• mobilná opravárenská dielňa PRM a súprava náhradných dielov ZIP

Smery modernizácie:

- schopnosť PLRK odhaliť a zničiť vzdušné ciele vrátane malorozmerných a "STEALTH", zvýšenie ochrany PLRK pred rušením zavedením nových technológií ochrany,metód ochrany aj spôsobov spracovania signálov, autimatizácia procesov (riadenia z vyššieho automatizovného systému velenia 9S500U "Moduľ", zberu a spracovania radiolokačnej informácie, odhalenia a sprevádzania cieľov, prípravy a odpálenia rakiet, kontroly technického stavu prostriedkov PLRK, dokumentácie bojovej činnosti a výcviku obslúh), zväčšenie priestoru účinnej pôsobnosti a zvýšenie pravdepodobnosti zničenia cieľa použitím novej metódy navedenia, algorytmu spracovania radiolokačných signálov a zvýšenia vzdialenosti odhalenia a sprevádzania cieľa, zavedenie možnosti súčasného sprevádzania a ostreľovania troch cieľov, skrátenie reakčného času a cyklu streľby, možnosť umiestniť kabínu UV-A až do vzdialenosti 1000 m od PV-A (ochrana obsluhy pri zásahu RS kategórie HARM), obnovenie prevádzkovej doby na 15 rokov služby, zvýšenie spoľahlivosti modernizovaných súčiastok komplexu na 1500 hodín činnosti na poruchu cestou zámeny 99% analogickej aparatúry za súčasnú polovodičovú, zavedenie prostriedkov GPS na topografické pripojenie PLRK, zavedenie modernej hlasovej komunikácie aparatúrou viacúčelového veliteľského spojenia AKOS-M, modernizácia telekódového systému spojenia s nadriadeným systémom velenia aj medzi prostriedkami komplexu, možnosť spolupráce s širokým spektrom zdrojov radiolokačnej informácie, hodnotenie výsledkov bojovej činnosti prostriedkami registrácie informácie a jej spracovania, možnosť výcviku úplnej obsluhy s nastavením ľubovoľnej vzdušnej situácie a stavu prostriedkov PLRK, zníženie počtu častí komplexu a zavedenie modulového systému konfigurácie aparatúry PLRK, podstatné zjednodušenie technickej obsluhy, zníženie energetickej spotreby PLRK a zlepšenie ergonómie.

V zahraničných publikáciach boli uvedené údaje o zostave bojových a technických prostriedkov a tiež o počte obsluhy protilietadlového raketového pluku vyzbrojeného tromi palebnými a jedným technickým oddielom systému S-75.

Zostava pluku zahrňala 51 dôstojníkov a 466 podriadených vojakov.

Štáb pluku 8 dôstojníkov a 60 podriadených.

Každý z troch palebných oddielov mal:

• štáb: 4 dôstojníci a 43 podriadených vojakov,
• rádiotechnickú batériu: 4 dôstojníci a 20 podriadených vojakov, ktorí obsluhovali o 4 kabíny stanice navedenia rakiet a 9 automobilov,
• palebnú batériu: 3 dôstojníci a 34 podriadených vojakov, ktorí obsluhovali 6 odpaľovacích rámp, 6 TZM a 9 automobilov.

Technický oddiel pluku mal 10 dôstojníkov a 115 podriadených vojakov.  Kvôli zabezpečeniu každodennej obsluhy rakiet a bojovej činnosti palebných oddielov mal vo výzbroji 2 systémy elektrického napájania, 12 TZM, 2 automobilové žeriavy, 6 cisterien, 38 automobilov a inú techniku.

Nasadenieupraviť | upraviť zdroj

Dňa 7. októbra 1959 bolo výškové prieskumné lietadlo RB-57D taiwanských vzdušných síl zničené komplexom S-75 pri Pekingu v nadmorskej výške 20 600 m. Jednalo sa historický prvý potvrdený zostrel protilietadlovou riadenou strelou zem-vzduch. Vo svojej dobe však čínska strana deklarovala, že k zostrelu došlo pomocou stíhacieho lietadla, aby bola prítomnosť rakiet udržaná v tajnosti.

16. novembra 1959 bol v blízkosti Stalingradu zostrelený systémom S-75 americký prieskumný balón lietajúci v nadmorskej výške 28 000 m.

1. mája 1960 bol nad Sverdlovskom zostrelené americké prieskumné lietadlo U-2, pilot Gary Powers bol zajatý. Pri tomto incidente bol v dôsledku chyby navádzania inej vypálenej rakety omylom zasiahnutý aj sovietsky MiG-19, ktorý sledoval americké lietadlo. Pilot pri tomto incidente zahynul.

27. októbra 1962, počas karibskej krízy nad Kubou, bol pomocou S-75 zostrelený americký U-2 pilotovaný majorom R. Andersonom, ktorý pri incidente zahynul.

V polovici 60. rokov uskutočňovalo taiwanské letectvo viacero preletov U-2 ponad pevninskú Čínu. Podľa taiwanských údajov zničil čínsky systém protivzdušnej obrany S-75 najmenej päť prieskumných strojov U-2.

Vojna vo Vietname

S-75 boli aktívne používané počas Vojny vo Vietname Vietnamská vojna od júla 1965, keď hneď v prvom boji 24. júla boli podľa sovietskych zdrojov zostrelené tromi raketami tri lietadlá Phantom . Podľa amerických zdrojov bolo zostrelené jedno lietadlo Phantom, čo zodpovedá informácii uvedenej v americkej oficiálnej verzii histórie vojny. Podľa údajov ministerstva obrany ZSSR zostrelilo 60 oddielov komplexu S-75 nad Severným Vietnamom asi 2000 lietadiel vrátane vyše 60 strategických bombardérov B-52; náčelník štábu skupiny sovietskych vojsk vo Vietname Boris Voronov  uvádza o niečo nižšie čísla: 1293 lietadiel vrátane 54 bombardérov B-52.  Jedným z pilotov, zostrelených PLRS komplexu S-75, bol aj John Sidney McCain III. Pri hodnotení efektivity použitia S-75 vo Vietname je potrebné brať do úvahy, že hlásenia o zostrelených amerických lietadlách boli podstatne nadnesené: ako ukazuje porovnanie hlásení "rakeťákov" s dokumentačne potvrdenými stratami (existencia úlomkov s výrobnými číslami), v rade prípadov bol počet zostrelených lietadiel navýšený 5 až 9 krát.

Podľa amerických údajov bolo paľbou z PLRK zničených len asi 200 strojov, no tento počet nie je úplný nakoľko nezahŕňa bezpilotné lietadlá zostrelené PLRK.

Najúspešnejším sovietskym "rakeťákom" bol Fjodor Iľjinych Фёдор Ильиных, ktorého oddiel zostrelil približne 25 nepriateľských lietadiel. Druhým "rakeťákom - esom" sa stal V. Ščerbakov, ktorý vo funkcii dôstojníka navedenia zostrelil 11 nepriateľských lietadiel. Väčší počet lietadiel bol zostrelený protilietadlovým delostrelectvom. To priamo ukazuje na postačujúcu efektivitu použitého typu PLRK na to, aby bol nepriateľ prinútený lietať vo výškach, v ktorých bol ohrozovaný protilietadlovým delostrelectvom pri veľkých stratách, no napriek tomu nelietať vo výškach kde by bol ohrozovaný streľbou S-75.

Arabsko-izraelské vojny

Počas "Šesťdňovej vojny egyptské PLRK zostrelili 2 - 9 izrelských lietadiel a tiež jedno egyptské. Izraelci získali rad komponentov S-75 vrátane PLRS.

V roku 1969 egyptské PLRK zostrelili 7 izraelských lietadiel spotrebujúc pri tom 74 PLRS. Jedno izraelské lietadlo bolo zostrelené obsluhou, ktorej velil sovietsky vojenský poradca: 8. marca izraelské lietadlo Do.27 nad Suezom zostrelila obsluha PLRK S-75 pod velením pplk. G. I. Šariškina (jeden izraelský letec zahynul, druhý bol zachránený).

V roku 1970 egyptské PLRK S-75 zostrelili 15 izraelských lietadiel pri spotrebe 155 rakiet.

17. septembra 1971 egyptský PLRK S-75 zostrelil vo vzdialenosti 30 km KC-97G s číslom 4X-FPR/033, pričom zahynulo 7 z 8 členov osádky. Obsluha pri tom spotrebovala 2 PLRS. V niektorých západných zdrojoch je ako typ zostreleného stroja chybne uvádzaný RF-4E.

V čase od júla 1969 po marec 1970 bolo izraelským letectvom vyradených 18 oddielov S-75.

Počas Jomkipurskej vojny na Blízkom Východe v roku 1973 bolo 44% cieľov zničených PVO Egypta priznaných PLRK S-75 "Dvina". Úspešne pôsobili aj PLRK S-75 v Sýrii.

6. mája 1974 bolo nad pohorím Hermon sýrskou obsluhou PLRK S-75 zostrelený izraelské stíhacie lietadlo Mirage III.

13. júna 1982 bol nad územím Libanonu sýrskou obsluhou PLRK S-75 poškodený izraelský prieskumný "Kfir". Poškodené lietadlo sa zrútilo na letisku Ramat - David.

Používateliaupraviť | upraviť zdroj

Súčasní používateliaupraviť | upraviť zdroj

• Arménsko
• Azerbajdžan
• Bulharsko
• Čína
• Egypt
• Etiópia
• Irán
• Jemen
• Kirgizsko
• Kuba
• Líbya
• Mongolsko
• Mjanmarsko
• Kórejská ľudovodemokratická republika
• Pakistan
• Rumunsko
• Sudán
• Sýria
• Tadžikistan
• Vietnam
• Zimbabwe

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku С-75 na ruskej Wikipédii.