Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Súr (Tyros)
arab. صور‎
mesto
Štát	Libanon
Historický región	Fenícia
Nadmorská výška	10 m n. m.
Súradnice	33°16′15″S 35°11′46″V / 33,27083°S 35,19611°V / 33.27083; 35.19611
Rozloha	4 km² (400 ha)
Obyvateľstvo	135 204 (2005)
Vznik	2750 pred Kr.
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Tyros
Rok	1984 (#8)
Číslo	299
Región	Arabské štáty
Kritériá	iii, vi
Poloha mesta v rámci Libanonu
Wikimedia Commons: Tyre
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Súr alebo najmä v staroveku Tyros (po grécky Tyros, po arabsky صور – Súr = "skala") je prístavné mesto na juhu Libanona, v staroveku významné fenické prístavné mesto (vtedy umiestnené na ostrove a protiľahlej pevnine). Nachádza sa približne 80 km južne od Bejrútu a približne 40 km južne od Sidónu.

Mesto si udržiavalo priateľské styky so Šalamúnom a prispelo na stavbu chrámu v Jeruzaleme. V 9. storočí pred Kr. rozšíril Tyros svoj vplyv nad Stredozemné more: o. i. založil Kartágo. Mal rozsiahlu námornú flotilu. Mesto bohatlo najmä z obchodu s purpurom a vyrábalo sklo. Alexander Veľký tu dal vybudovať 600 m dlhú a 60 m širokú hrádzu k ostrovu. V roku 688 pred Kr. ho dobyl asýrsky kráľ Aššurbanipal. Neskôr patril do Rímskej ríše. Po obsadení Arabmi v roku 638 po Kr. obchodný význam mesta klesol, roku 1124 ho dobyli križiaci a 1291 ho rozboril turecký sultán.

V meste sú početné archeologické nálezy (hradby, kúpele, nekropola, vodovod, divadlo, hypodróm atď.) z najrôznejších období.

Dejiny

Ako uvádza Herodotos, začiatky osídlenia siahajú do 3. tisícročia pred Kr. (okolo roku 2750 pred Kr.), keď si tu sidónski prisťahovalci založili nový prístav. Podľa iných názorov bolo mesto založené až v 15. storočí pred Kr. Väčšiu časť 2. tisícročia pred Kr. bol Tyros podriadený Egyptu a obchodoval s ním.

Druhá kniha Samuelova (5: 10) vysvetľuje ako tyrský kráľ Chíram ponúkol Šalamúnovmu otcovi, kráľovi Dávidovi, že mu poskytne cédrové drevo, tesárov a kamenárov, a dokonca mu postavil dom ako ukážku staviteľských schopností, aké môžu ponúknuť fenickí remeselníci, ktorých si môže prenajať. Za túto pomoc musel byť Dávid vďačný, lebo chcel zmeniť svoje malé a novo dobyté jebuzejské mesto na vhodný príbytok Jahveho, svojho nového boha. Do stavby sa však nikdy nepustil, túto úlohu prenechal Šalamúnovi. Ako naznačuje Prvá kniha kráľov (5: 15 – 20), Šalamún hneď ako sa stal kráľom, napísal kráľovi Chíramovi a žiadal, aby Feničania pripravili pracovné sily. Fenický kráľ odpovedal chválou: „Nech je požehnaný Hospodin, ktorý dal Dávidovi múdreho syna nad týmto veľkým ľudom.“ Poďakoval sa židovskému Jahvemu a blahoželal Šalamúnovi k múdrosti, že obchod zveril Chíramovi, lebo celá plánovaná výstavba predstavovala slušný kontrakt. Čo býva pri dojednávaní veľkého kontraktu nezvyčajné, Šalamún zrejme poskytol Chíramovi otvorený účet bez ohraničenia sumy. Chíram odpovedal po poslovi, že kontrakt platí, ak mu Šalamún pošle každý rok veľké množstvo pšenice a olivového oleja a očividne vôbec nespomenul dokončenie stavby. Archeologické výskumy v Gebale ukazujú, že Feničania stavali v bronzovej dobe veľké kamenné stavby a neskôr vyvinuli aj model verejnej stavby v štýle známom ako bit- hileni. Charakteristickým rysom tohto typu stavby je veľké vonkajšie otvorené nádvorie obklopené z troch strán miestnosťami, do ktorých sa vstupuje cez stredovú prijímaciu halu. Ak sa tento štýl použil na stavbu chrámu, vonkajšie nádvorie malo čisto dekoratívnu funkciu. Aj tak však viedlo k jediným stredným dverám, ktorými sa vchádzalo do svätyne. Potopené zvyšky Chíramovho ohromujúceho prístavu prvý raz lokalizoval otec Antoine Poidebard, keď vykonával vzdušný prieskum Libanonu v balóne naplnenom horúcim vzduchom v roku 1925. Chíram dostal vynikajúci nápad premiestniť jadro svojho mesta z pobrežia na more, čo bolo nezmerné a inšpirujúce podujatie, využívajúce všetky skúsenosti jeho technikov. Na začiatku Chíramovho panovania sa hlavný prístav Týros rozkladal na pevnine, ale kráľovi stavitelia zistili, že šesťsto metrov od pobrežia je ostrov, ktorý by mohol byť pevnosťou s výbornou možnosťou obrany a mohol poskytovať aj integrovaný systém dokov pre jeho flotilu. Vybrané miesto pozostávalo z dvoch plochých a čiastočne ponorených skalných ríms. Podľa historika Gerharda Herma celá konštrukcia musela zamestnávať tisíce mužov celé roky, lebo kamennú drvinu a okruhliaky využívané ako výplňový materiál museli privážať z pevniny. Hermov opis stavby pokračuje takto: Celé podujatie spočívalo na rozsiahlom a starostlivo vypracovanom pláne. Severná časť umelo vytvoreného ostrova, tzv. vnútorný alebo sidónsky prístav, vznikla výplňami a vykopávkami, južný vonkajší čiže egyptský prístav vybudovali pomocou prístavných hrádzí a mól. Nad menším, novo vytvoreným ostrovom ležiacim na východ od väčšieho rífu – preto bol bližšie k pobrežiu – Chíram postavil rozľahlú a peknú občiansku budovu, ktorá neskôr získala grécke meno Eugehoros. Spomínaný panovník zrejme strhol väčšinu starších budov a získaný materiál použil na tento účel. Židovský historik Josephus Flavius hovorí: „On (Chíram) sa vydal aj do hôr nazývaných Libanon a stínal tam kmene na stropy chrámu a zrúcal staré chrámy a postavil nové pre Herakla (Melqarta) a Astarte (Venušu). "

Tyros bol známy nielen ako najpevnejšia, ale aj najkrajšia metropola starovekého sveta tých čias. Nie je to nič prekvapujúce, lebo Chíram zamestnával potomkov architektov, ktorí kedysi stavali mykénske kráľovské paláce a vily na Kréte. Vtedajší obyvatelia Tyru volali svoje mesto Sor, čo vo fenickom jazyku znamená „ skaly“. Dnešní obyvatelia ho nazývajú arabský variantom tohto mena – Súr: Tyros bolo mesto na útese, umelo zhotovená pevnosť na mori.

Problém zásobovania tohto umelo vybudovaného ostrova vodou sa vyriešil tak, že v skalách, ktoré Chíram vybral ako základy mesta, neboli pramene s čerstvou vodou, a keď lokalitu skúmali archeológovia, predpokladali, že mesto muselo byť počas obliehania závislé od nádrží na dažďovú vodu. Mýlili sa však: Chíram bol oveľa dômyselnejší projektant, aby vymyslel iba toto. Fenický potápači zadržiavajúci dych lokalizovali pod hladinou pramene so sladkou vodou, ktorá vyvierala z morského dna, a na miesta ústiace do slanej vody napojili tunely. Tlak prameňa vytláčal pitnú vodu nahor, ktorá cez sieť z kožených potrubí pritekala tam, kde bolo treba. Prekvapuje, že grécky geograf Strabón zaznamenal, ako tento systém stále fungoval aj po takmer deviatich storočiach. Civilné Chíramove projekty sa realizovali až nakoniec.

Zlatá doba Tyru začala začiatkom 1. tisícročia pred Kr., keď Filištínci zničili dovtedy významnejší Sidón. Kráľ Chiram I., ktorý začal vládnuť v roku 969 pred Kr. najprv zlúčil ostrov, ktorý bol najstaršou časťou mesta, s menším ostrovčekom a takto vzniknutý väčší ostrov spojil s pevninou násypom. Rozvinul obchodné kontakty so židovskými kráľmi Dávidom a Šalamúnom a dodával im cédrové drevo a pracovnú silu na stavbu Jeruzalemského chrámu. Ako protihodnotu dostal 20 menších miest v Galilei a rozvinul obchodné vzťahy ešte s Arabmi a so severnou a východnou Afrikou. V tom čase sa Tyros stal najvýznamnejším fenickým mestom, ktoré zakladalo kolónie na Sicílii a na severoafrickom pobreží. Stredozemné more bolo v tých časoch známe ako Tyrské more.

Po 33 rokoch sa vláda Chírama skončila. Tyros spočiatku ešte ďalej rozkvital a šíril svoje obchodovanie v Stredozemí, ale dochádzalo k ustavičným bojom a prevratom na tróne. Podľa legendy o trón bojovala tiež princezná Elisa, viac známa ako Dido. Keď jej prevrat nevyšiel, utiekla do severnej Afriky, kde v blízkosti dnešného Tunisu založila Kartágo.

V roku 842 pred Kr. sa Tyros stal asýrskou vazalskou dŕžavou, ktorá novým vladárom platila dane, začo si však uchránila širokú autonómiu a obchodovala až poza Gibraltársku úžinu so západnou Afrikou a Veľkou Britániou. Viackrát sa Tyros pokúšal striasť asýrskej nadvlády, no zakaždým neúspešne, pretože proti nemu vystúpili i ostatné fenické mesta. Keď roku 612 pred Kr. Asýria zanikla, Tyros prešiel pod nadvládu Neobabylonie. V roku 586 pred Kr. sa Tyros znovu vzoprel. Nabuchodonozor II. ho obliehal 13 rokov, no Tyrčania ustúpili na ostrov a zničili násyp, a tak obliehanie bolo neúspešné. Napriek tomu sa týmto končí zlaté obdobie Tyru a v čase vlády Peržanov si Tyros v tieni Sidónu iba sčasti navrátil niekdajší vzhľad.

V roku 332 pred Kr. do mesta prišli oddiely Alexandra Veľkého. Na rozdiel od ostatných fenických miest Tyros sa nemienil vzdať. Alexandrovi vojaci aj napriek neustálemu ostreľovaniu obrancov trpezlivo budovali nový násyp (a tým sa mesto zmenilo na polostrov, ktorý je aj dodnes) a nato postavili najvyššie známe (20 poschodové) obliehacie veže v histórii. Po 7 mesiacoch bol odpor zlomený a vojaci Alexandra sa strašným spôsobom pomstili obyvateľom mesta: asi 30 000 ich povraždili či predali do otroctva.

Tyros sa aj po týchto udalostiach vzmáhal a do roku 126 pred Kr. si vydobyl plnú autonómiu v rámci seldžuckého kráľovstva. V roku 64 pred Kr. prešiel pod vládu Ríma a o niečo neskôr sa stal správnym centrom rímskej provincie Sýria – Fenícia. V tom čase v ňom pôsobil aj matematik a geograf Marinus, ktorý položil základy pre neskoršie Ptolemaiovo dielo.

Tyros bol jedným z prvých miest v dnešnom Libanone, ktoré prijali kresťanstvo, a preto sa v období Byzancie stal rýchlo najprv sídlom biskupstva a neskôr aj arcibiskupstva, ktorému bolo podriadených 14 biskupstiev. Rozkvital obchod s hodvábom, sklom a tyrským purpurom. Obdobie blahobytu pokračovalo aj po roku 635, keď Tyros obsadili Arabi. Postavili tu námornú základňu a práve odtiaľ prvé arabské lode vyplávali na obsadenie Cypru.

Keď sa v roku 1099 križiaci predierali k Jeruzalemu, prijali od Tyrčanov (Súrčanov) poplatok, preto mesto nenapadli. V roku 1111 sa ho pokúšal Balduin I. obsadiť, no po 5 mesiacoch obliehania bol prinútený ustúpiť. V roku 1124 boli križiaci úspešnejší. Po 5 a pol mesiacoch obliehania obsadili Tyros (Súr), k čomu im výdatne napomohla námorná blokáda benátskeho loďstva. Po obsadení križiaci najprv obnovili obranné opevnenia. V roku 1187 úspešne odvrátili Saladinov útok, v roku 1291 však museli ustúpiť pred Mamelukmi. Tí zbúrali časť mesta s opevnením, aby získali stavebný materiál, čím Tyros (Súr) úplne stratil na význame. Neúspešné boli aj pokusy Fachredina v 17. storočí oživiť mesto. Trochu si mesto pomohlo pod Turkami, ktorí v okolí začali pestovať cukrovú trstinu.

Po rozpade Osmanskej ríše bol Súr v roku 1920 začlenený do francúzskeho mandátneho územia Veľký Libanon a v roku 1943 sa stal súčasťou nezávislého Libanona. V roku 1984 bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Archeologické nálezy

Pozostatky z rímskeho obdobia sa rozprestierajú na dvoch archeologických územiach:

Archeologické územie Al Mina (prístav) sa nachádza na južnej časti niekdajšieho ostrova a pri južnej strane násypu, kde ešte v časoch Feničanov bolo Egyptské prístavisko. Hlavná ulica lemovaná stĺpmi po oboh stranách vedie až na morské pobrežie. Miestami sa dochovali byzantské mozaiky. Vľavo od hlavnej ulice v bezprostrednej blízkosti morského pobrežia stojí skupina stĺpov. Tu stála palaestra, cvičisko športovcov. Trochu ďalej od pobrežia stálo veľké kúpalisko (s veľkosťou asi 40 m x 30 m), silne poškodené počas občianskej vojny. Dochovali sa kamenné platne, ktoré podopierali vyvýšenú podlahu, pod ktorou pretekala horúca voda alebo horúci vzduch. Napravo od hlavnej ulice stojí dvoma radmi stĺpov obohnaná agora – tržnica. Trochu bližšie k pobrežiu stoja pozostatky neobyčajného pravouhlého divadla s piatimi radmi pre divákov. Domnieva sa, že ho bolo možné napustiť vodou pre predvádzanie vodných hier alebo vodných športov.

Severne od tohto územia stojí dnes pre verejnosť uzatvorené územie, kde križiaci v 12. storočí postavili katedrálu svätého kríža. Z nej sa dochovali iba žulové stĺpy. Pravdepodobne stál na tom mieste chrám fenického boha Melkarta.

Predsa väčšie archeologické územie Al Bass stojí vedľa rovnomenného palestínskeho utečeneckého tábora východne od niekdajšieho ostrova v miestach, kde pred vybudovaním násypu stála pevninská časť Týru. Najvýchodnejšiu časť tohto územia zaberá nekropola, kde je dochovaných väčší počet sarkofágov, väčšinou z 2. a 3. storočia. Samotný vstup do rímskeho mesta označuje víťazný oblúk z 2. storočia. V jeho blízkosti sú badateľné pozostatky akvaduktu. Z 2. storočia je aj hipodróm, ktorý patrí k najväčším a najdochovanejším na svete. Dlhý je 480 m a mohol prijať 20 000 divákov.