Rumunská socialistická republika Republica Socialistă România ↓ 1965 – 1989 ↓ vlajka znak
Hymna: Te slăvim, Românie! (1965 – 1977) Trei culori (1977 – 1990)
Motto: Proletari din toate țările, uniți-vă! (Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Geografia
Hlavné mesto	Bukurešť
Rozloha	238 391 km²
Najvyšší bod	Moldoveanu (2 544 m n. m.)
Najdlhšia rieka	Dunaj (1 075 km)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	21 559 910 (v roku 1977)
Národnostné zloženie	Rumuni, Maďari, Nemci, Rómovia, Ukrajinci, Srbi, Židia, Turci, Tatári, Slováci, Rusi a ďalší
Jazyky	rumunčina
Náboženstvo	štátom propagovaný ateizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	socialistická republika
Mena	rumunský lei
Vznik	21. augusta 1965 (vyhlásenie Rumunska za socialistickú republiku)
Zánik	22. december 1989 (pád Nicolae Ceauşesca)
Predchádzajúce štáty: Rumunská ľudová republika Nástupnícke štáty: Rumunsko

Rumunská socialistická republika (skrátene: RSR; rum. Republica Socialistă România; skrátene: R.S.R.) bol socialistický štát v juhovýchodnej Európe existujúci v rokoch 1965 – 1989. Rumunská socialistická republika patrila ku štátom východného bloku, bola členom RVHP a Varšavskej zmluvy. Jej predchodcom bola Rumunská ľudová republika, ktorá existovala v období rokov 1947 – 1965.

Počas celého obdobia existencie Rumunskej socialistickej republiky bol na jej čele Nicolae Ceaușescu, ktorého vládu ukončila až revolúcia v roku 1989.

Dejiny

Bližšie informácie v článkoch: Dejiny Rumunska a Nicolae Ceaușescu

Propagandistický plagát v Bukurešti z roku 1986, ktorý šíril kult osobnosti k veľkému vodcovi Rumunskej socialistickej republiky Nicolae Ceauşescovi

Po smrti prezidenta Gheorghe Gheorghiu-Deja v marci 1965 krajina prešla zásadnými zmenami. Generálnym tajomníkom Rumunskej robotníckej strany sa stal Nicolae Ceaușescu a medzi prvé zmeny, ktoré na tomto poste vykonal, boli premenovanie Rumunskej robotníckej strany na Komunistickú stranu Rumunska v júli 1965, zavedenie novej ústavy 21. augusta 1965, čím bolo Rumunsko vyhlásené za socialistickú republiku, namiesto ľudovej republiky. Predsedom Štátnej rady (Dočasné prezídium) sa stal Chivu Stoica a Rady ministrov Ion Gheorghe Maurer. Oba posty však Ceauşescu v roku 1967 obsadil. Za jeho vlády sa Rumunsko snažilo pokračovať vo svojej nezávislej zahraničnej politike. V 60. rokoch pozastavil aktívne pôsobenie Rumunska vo Varšavskej zmluve, hoci oficiálne zostalo jej členom. V roku 1966 bol vydaný dekrét pojednávajúci o zákaze interrupcií, zvýšení daní pre bezdetné páry a iných opatreniach, ktorých cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť a nárast obyvateľstva v Rumunsku.

Hoci bola Rumunská socialistická republika na sovietskej strane „železnej opony“, Ceaușescu Sovietsky zväz nerešpektoval ako autoritu a snažil sa o nadviazanie stykov so západnou Európou. Sovietom sa vzdialil ešte viac, keď v roku 1967 nadviazal diplomatické styky s Nemeckou spolkovou republikou (NSR). Na vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 Ceauşescu odmietol participovať a odsúdil túto akciu, podobne ako sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979. Na začiatku augusta 1969 sa Ceauşescu stretol s vtedajším prezidentom Spojených štátov Richardom Nixonom, ktorý navštívil Rumunsko ako prvú krajinu počas svojho úradu prezidenta.

V roku 1971 podnikol Ceauşescu návštevu Číny a Severnej Kórey (KĽDR), kde ho zaujal systém národnej transformácie, ako bol popísaný v programe Kórejskej strany robotníkov. V roku 1974 bol vytvorený titul prezidenta republiky a za doživotného prezidenta bol „zvolený“ práve Ceauşescu, ktorý v tomto období začal dávať významné posty vo vláde svojím najbližším ľudom, manželke, bratom, synom a iným ľudom, ktorým dôveroval. Približne v tom období začal v Rumunsku proces systematizácie, presídľovania ojedinelých obydlí a menších dedín do miest, ktorý vyvrcholil prebudovaním hlavného mesta. Približne jedna pätina centra Bukurešti, vrátane kostolov a historických budov, bola zdemolovaná a prebudovaná. Začali sa rozsiahle projekty industrializácie chudobnej poľnohospodárskej krajiny, pričom potrebné technológie boli zabezpečované hlavne zo západnej Európy (napr. z Francúzska). V Rumunsku tak pokročili mnohé veľkolepé projekty, ako napríklad rozvoj atómovej energetiky, výstavba vodných kanálov, či priehrada Železné vráta na Dunaji. Aj napriek tomu sa nepodarilo situáciu radikálne zmeniť a Rumunsko sa zaradilo medzi najchudobnejšie krajiny RVHP.

Dôsledkom týchto projektov bol však vysoký zahraničný dlh Rumunska, ktorý v roku 1979 dosiahol hodnotu približne desať miliárd dolárov. Peniaze si Ceaușescu požičiaval od krajín Západu, pretože po jeho odpore pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968 nadobudli krajiny Západu dojem, že Rumunsko je protisovietsky orientované, a preto sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čím sa snažili o rozkol vo Varšavskej zmluve. Ceauşescu sa dlh snažil vyriešiť zvýšením exportu do zahraničia na úkor potrieb vlastného obyvateľstva, ktorému sa postupne začali míňať potraviny, pohonné látky a iné dôležité komodity.

Rad ľudí čakajúcich na olej na varenie v Bukurešti, 1986

Aby sa vyriešil vzrastajúci hlad obyvateľstva, bolo v roku 1981 znovuzavedené prideľovanie potravy. V roku 1984 Ceaușescu nechal zbúrať časť Bukurešti, aby tam mohol byť postavený Palác ľudu, jedna z najväčších budov na svete, vtedajšie sídlo Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska.

Následne však programy modernizácie výroby, zvýšenia kvality a konkurencie rumunskej produkcie zlyhali. Manifestácie zamestnancov podnikov „za lepší život v Rumunskej socialistickej republike“ boli na každodennom poriadku, ale tie sa ešte podarilo potláčať silou. Navyše Nicolae Ceaușescu tvrdohlavo odmietal uskutočniť v krajine perestrojku v takej podobe, akú Michail Gorbačov ohlásil pri svojom príchode na post generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1985.

Na konci 80. rokov začal Ceaușescu nad situáciou v krajine postupne strácať kontrolu. V roku 1987 bol nútený vojensky potlačiť protesty študentov v Jasoch a robotníkov v Brašove. Vysoký dlh Rumunska sa v roku 1989 konečne podarilo splatiť, ale opäť na úkor jeho obyvateľstva.

Vrcholom tejto situácie bolo vypuknutie protestov proti deportácii maďarského kňaza v Temešvári dňa 16. decembra 1989. Protesty boli spočiatku vecou jednotlivcov požadujúcich Ceaușescovu rezignáciu, no postupne sa k nim pripájali väčšie masy ľudí. Na prezidentov príkaz boli rumunská armáda a tajná polícia Securitate donútené použiť silu na ich potlačenie. K protestujúcim sa však pridali aj dezertéri z armády a ľudia z iných oblastí Rumunska a Temešvár sa 20. decembra 1989 dostal pod kontrolu demonštrantov.

Revolúcia sa postupne rozšírila aj do Bukurešti, kde sprisahaneckí činitelia Securitate podnecovali masy ľudí k odporu proti Ceaușescovmu režimu. Protestujúci sa zhromaždili pred budovou ústredného výboru. Ceaușescu sa niekoľkokrát pokúsil prihovoriť davu, ale ten nekompromisne žiadal jeho odstúpenie a keď sa 22. decembra 1989 k revolúcii pripojila aj armáda, Ceaușescu spolu s manželkou Elenou ušli na helikoptére, ktorá bola na streche budovy ústredného výboru. Niekoľko hodín po úteku však boli zadržaní neďaleko Târgovișta. Dňa 25. decembra 1989 tam boli predvedení pred špeciálny vojenský tribunál, ktorý ich v krátkom a kontroverznom procese odsúdil na trest smrti za genocídu a iné zločiny. Ihneď po vynesení rozsudku boli obaja zastrelení popravnou čatou.

Pozri aj

• Rumunská ľudová republika

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rumunská socialistická republika