Rehoľný rád, niekedy aj len rád alebo rehoľa, je spoločnosť, v ktorej členovia podľa vlastného práva skladajú verejné doživotné, alebo dočasné sľuby a žijú bratský život v spoločenstve. Súčasný oficiálny názov je rehoľný inštitút. Člen rehoľného rádu/inštitútu sa nazýva rehoľník, člen mníšskeho rádu aj mních.

Členovia rehoľných rádov skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Na rozdiel od nich členovia mníšskych rádov skladajú sľuby poslušnosti, stálosti a dodržiavania mníšských zvyklostí. Rády sa riadia svojim základným kódexom, čiže stanovami. Stanovy sú základným dokumentom rádu, musia byť schválené cirkevnou vrchnosťou (biskupom alebo pápežom). Pre rehoľné a mníšske stanovy sa v minulosti používal aj výraz regula, niekedy aj rehoľa. Viaceré rády môžu používať rovnakú regulu alebo len mierne modifikovanú. Takto môžu vznikať príbuzné rády - napr. mníšske rády často používali regulu sv. Benedikta.

Rády sa delia na mužské a ženské.

Prvé rády vznikali v Egypte na začiatku 4. storočia. Na západe vznikali prvé rády od 6. storočia.

Rády môžeme rozdeliť nasledovne

• mníšske rády - vznikajú ako prvé, charakteristické je odlúčenie od sveta, heslom je Ora et labora (modli sa a pracuj)

napr. Rehoľa svätého Benedikta, cisteciti, kartuziáni

• rytierske rády - vznikajú počas križiackych výprav, jednou z ich hlavných úloh sa stáva ochrana pútnikov a Svätej zeme.

napr. Rád Templárov, Rád nemeckých rytierov

• žobravé rády - vznikajú v 12. a 13. storočí. Charakteristická je orientácia na chudobu (odtiaľ aj ich pomenovanie). Taktiež je pre nich charakteristické evanjelizačné pôsobenie medzi ľuďmi, hlavne vo forme kázní.

napr. františkáni, dominikáni

• moderné rehole - vznikajú v 15. a 16. storočí, ako odpoveď na krízu v Cirkvi, na potrebu evanjelizácie v misiách, ale aj v Európe.

napr. Spoločnosť Ježišova (jezuiti)

Literatúra

• ŠIMONČIČ, Jozef (ed.): Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava : Trnavská univerzita 1994. 348 s.

Pozri aj

• Zasvätený život