Rastattský mier (slovenská výslovnosť: ; iné názvy: mier v Rastatte) bola mierová zmluva, ku ktorej uzavretiu došlo 7. marca^[1] 1714 v meste Rastatt. Mierová zmluva bola uzavretá medzi francúzskym panovníkom Ľudovítom XIV. a Habsburgovcami^[1], pričom práve jej dôsledku sa rímsko-nemecký cisár Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.) rozhodol vzdať panovania nad územím Španielska v prospech dynastie Bourbonovcov, pričom sám získal Milánsko, Neapolsko, Sardíniu a španielske Nizozemsko. Mier ukončil vojnu o španielske dedičstvo.^[1][2]

V roku 1712 bol vo Frankfurte nad Mohanom korunovaný nový vládca Svätej ríše rímskej. Išlo vtedy o jediného mužského potomka rodu Habsburgovcov menom Karol, ktorý bol zároveň mladším bratom už zosnulého cisára a kráľa Jozefa I. Habsburského. V čase jeho nástupu na trón tak vzniklo nebezpečenstvo habsburskej svetovej ríše.^[3] Mocnosti odmietli, aby došlo k spojeniu španielskeho a rakúskeho dedičstva. Cisár Karol VI. stále váhal, pričom sa napokon rozhodol zasadnúť za rokovací stôl. Preto v roku 1714 uzavrel mierovú zmluvu v meste Rastatt a to za prítomnosti predstaviteľov Francúzskeho kráľovstva a Bavorska. Španielsky kráľ Filip V. napokon odmietol rokovať s Karolom. Za odstúpenie od španielskej koruny získal odškodnenie európskymi dŕžavami Španielska. Pod vládu Habsburgovcov sa tak dostalo Španielske Nizozemsko premenované na Rakúske Nizozemsko. Okrem týchto území získali Habsburgovci taktiež Neapolsko s ostrovom Sardínia, Miláno a menšie územné útvary na Apeninskom polostrove. Týmto krokom došlo k zväčšeniu územia Habsburskej monarchie. Na druhej strane sa nové akvizície prejavili ako nesúrodý konglomerát krajín, ktoré sa vyznačovali veľkou geografickou vzdialenosťou od sídla vo Viedni ale aj s rôznorodými hospodárskymi a spoločenskými pomermi.^[4]

Ešte pred začatím mierových rokovaní v Utrechte a Rastatte si kládol pre seba veľké sľuby taktiež už bývalý šarišský župan a sedmohradské knieža František II. Rákoci. Tomu sa podarilo získať od francúzskeho kráľa sľub, vďaka ktorému mal ochranu pre svoje politické záujmy v Uhorsku. Neskôr, v čase mierových rokovaní však už nedisponoval nijakým územím v rodnej vlasti, pričom jeho prívrženci, ktorý sa rozhodli opustiť ho na ceste do exilu, sa rozhodli prisahať vernosť novému uhorskému kráľovi. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. síce vyslovil požiadavku navrátenia majetkov samotného kniežaťa ako aj jeho príchod spolu s tými najbližšími. Cisársky maršal, princ Eugen Savojský však zareagoval katalánskou autonómiou, čo napokon nedávno korunovaný španielsky kráľ Filip V. odmietol prijať. Týmto aktom napokon definitívne zhasli nádeje Františka II. Rákociho spojené s univerzálnym mierom vo vojne, ktorého súčasťou bolo povstanie, ktoré sám viedol.^[5]

• Vojna o španielske dedičstvo