Publius Annius Florus bol rímsky rečník, autor dielka Vergilius orator an poeta? (Vergílius – rečník alebo básnik?), typického príkladu úpadkového rečníctva. Tento rečník býva stotožňovaný s Anniom Florom, priateľom cisára Hadriána, s ktorým si vymieňal verše podľa vzoru hnutia poeta novelli.

Podľa vlastných slov sa Annius Florus narodil v provincií Africa a zúčastnil sa už ako mladík literárnej súťaže v Ríme za vlády cisára Domiciána. Keď nedosiahol kvôli svojmu provinčnému pôvodu víťazstvo, opustil zo znechutenia Rím a usadil sa ako učiteľ rečníctva v meste Tarraco. Neskôr sa vrátil do Ríma. Práve z tohto obdobia pochádza poézia, ktorú adresoval cisárovi Hadriánovi. Aelius Spartianus, jeden z autorov diela Historia Augusta, uvádza Florove verše spolu s cisárovými odpoveďami^[1]. Anniovi Florovi sa tiež pripisujú básne De qualitate vitae (O podstate života) a De rosis (O ružiach).

Florova tvorba je významná v dvoch ohľadoch. V prvom rade dokazuje rastúci vplyv provinčných autorov na rímsku literatúru. Súčasne je jedným z prvých náznakov literárneho smeru nazývaného poeta novelli, teda čiastočného oživenia neóterickej poézie v cisárskom období.

Annius Florus býva považovaný tiež za (Lucia Annaea) Flora, autora dvoj- alebo štvorzväzkového historického diela Epitoma de Tito Livio bellorum omnium annorum DCC (Výťah z Tita Livia o všetkých vojnách vedených za 700 rokov rímskych dejín). Názov diela pochádza z neskoršieho obdobia a nezodpovedá presne jeho obsahu. Titus Livius predstavuje síce hlavný zdroj Florovej historiografickej tvorby, nie však jediný. Badať i vplyv Caesara, Sallustia, Vergília a Lucana. Mimo to popisuje Florus i udalosti presahujúce Liviov rozsah.

Florove historické dielo je významným príkladom biologického modelu dejín, podľa ktorého sa história národa podobá rastu a dospievaniu jedinca, v tomto prípade kolektívneho rímskeho ľudu. Jeho detstvo predstavuje doba kráľovská, mladosť republika a vrchol existencie i dejín inštitúcia cisárstva. Záver diela je výslovne chválorečou na cisára Trajána, za ktorého dosahuje rímsky ľud, v tej dobe v skutočnosti oklieštený o pôvodné právomoci, údajnej novej mladosti vďaka prezieravému riadeniu vládcu.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.